axcris

Nedávno som si hovoril, že filmov o rasovej diskriminácii je tak mnoho a pritom každý z nich opakuje stále tú istú myšlienku. S týmto názorom som sa pustil do Race, bez očakávania. Možno práve to ma presvedčilo v to, že som práve tu, tu zmenu našiel. Inú schému nepodobajúc sa žánrom jeho bratom, odlišné algoritmy emócií. Zapôsobil na mňa tak ten beh? Šport obecne? Perfektný Stephan James? Nacisti, ktorých nikto nemá rád a na druhej strane deutschlanďáci milujú? Rok filmu nabitému emóciami? ... Bolo to všetko a ešte oveľa viac. Možno mi tam niečo chýbalo a niečo by som odstránil, ale výsledok ostane taký istý ako teraz. Od kedy black friend navštívil germáncov, pociťoval som sním každú nadávku na jeho osobu. Jeho vyrovnanie sa s árijským tlakom. Chcel som sa sním smiať, piť sním čiernu rakovinu alebo povedať židovi Samovi, aký jeblý nápad je sa vysmievať nazi so židovskou hviezdou pred očami. Film ma prekvapil. Veľmi. Nabudí Vás telom, dušou ukáže aký sme každý iný a nenechá Vás vzdať aj keď budete posledný.

4, 3, 2... Filmom zhmotnená stratená generácia. Stark film aj pre tých najtvrdších ľudí, ktorí si to do tejto chvíle len o sebe mysleli. Nie je čas na pohodlie, jedlo. Nie je čas na úsmev, priateľstvo. 1,4,3... Nechutnosť a špinavosť vojny musí byť uprataná a vyčistená od hriechov, ktoré po sebe zanechala. Kto to dokáže lepšie ako junger deutsche generácia. Oni sú predsa potomkovia monštier, deti nenávideného národa. Oni budú pykať za to kde sa narodili. 2, 3, 4... Neuveriteľný a nekompromisný zážitok. Nedokázali by ste ho priať ani Vášmu najväčšiemu nepriateľovi. Pripravte sa na opustenie dušou a mysľou vlastného domova, zabudnutia prehĺtania slín, neregistrovania žalúdku a končatín. Bude Vám zle z toho akí sme boli. Ľudia? To je stratená definícia. Takéto diela nútia premýšľať o minulosti, naučiť pokore. Ukážu jednu z najhorších stránok čo človek môže zažiť a nechajú vaše emócie aby Vás vyžrali zvnútra. Dokonalý film. Skurvená vojna. Vážme si čo máme, pokým to tu je. 1,2 3...

Toľká nepekná realita. Toľká nepekné nevera. A toľké nepekné peniaze. Šulíkov druhý film ktorý ma utvrdil, že tento muž dokáže robiť perfektné spomienkové a dnešnej moderny naturalistické diela. Herci poslúchajú na slovo a robia to čo majú. Možno niekedy nejednajú morálne, ale takí sme my, všetci Slováci. Bohužiaľ, v blízkej dome sa to zmeniť ani nechystá. Slnečný štát o tom, akí sme skazení a priateľskí, Vám pripomenie nejednu česko-slovenskú rodinu.

Je to jednoduché, a pritom také zdravé. Také šťavnaté, a pritom špinavé. Také chutné a neverné. Pravdivé, spomienkami okorenené. Vzrušujúcou jabloňou zvedený. Nečakal som nič prevratné, nič čo by ma mohlo prekvapiť, potešiť a nebodaj aj naučiť. Opak je pravdou. Záhrada je pravdou. Prežíval som ju, ako keby ja sám som bol jej majiteľom. Každý strom patrí mne, každá osa do môjho úľa. Roman Luknár tu bol peň, ktorý sa svojimi výkonmi nedal ničím vyvrátiť. Každá osoba čo sa tu objavila vyžarovala nespočetnú energiu. A to ženské herectvo ešte o kúsok viac, kde nejedna myšlienka neostala chladná. Tri hlavné faktory čo pre mňa urobili Záhradou jedným naj filmom so Slovenskej tvorby. Kamera, scenár, hudba. Mám chuť ho ukázať všetkým, pochváliť sa starým aj mladým. Kde starý si spomenú na ich časy a mladý po nich začnú túžiť. Milujem spomienky našich dedkov. Milujem neplánovanú prírodu našich bosých záhrad.

Sila filmu spočíva v tom, že Vám môže naservírovať príbeh, o ktorom ste nikdy nič nepočuli a motivovať Vás na staré dobre známe “Nie je dôležité vyhrať ale zúčastniť sa“ alebo “Nikdy sa nevzdávaj“. Príbeh Eddieho Edwardsa je niečo také, ako keď chytá alkoholika absťák. Ruka sa mu trasie, nemôže myslieť na nič iné a nebude spokojný pokým to nedostane. Toto všetko si predstavte v Eaglovom podaní, kde namiesto fľašky máte dokázanie sa ostatným ľudom ako sa mýlili a mýlia. Ten ciel, ktorý musíte dostať za všetky jazvy a škrabance. Na konci budú čakať tie najsladšie kvapky z dna fľaše. Pri poslednej scéne, kde som videl zaťatého otca, do očí mi popadali malé kúsočky omietky a nie a nie ich dostať von. Musel som ich slzami vytlačiť. Každému športovému fanúšikovi sa tento skvost bude páčiť. Anglický humor bude mať vždy niečo naviac. Za päť by bolo, ak by Eddie vymenil sklenenú fľašku za vychladenú dvanástku.

Keď trpí Peter Baláž, prečo by sme museli aj my? Možno by to nebolo až také zlé, ale ak to nie je srdcom alebo hlavou, ale očami, veruže to zlé je. Dalo by sa povedať, že dej Kozy nie je taký na zahodenie a určite má niečo do seba. Ale nie som tu na to, aby som hodnotil dej podľa ktorého je film točený. Som tu na to, aby som hodnotil film ako je točený a ako pôsobí. Koza je na bode slovenského mrazu. Autorov rukopis dokumentárnej tvorbe tu je tak silne vyrytý, ako keby sa z tohoto všetkého nasilu snažil urobiť filmovú drámu. Atmosféra nie že sa tu nedá precítiť, ale ona si zobrala nohy na ramená a rýchlo od Vás uteká skorej, ako si ju od päty dokážete prezrieť. Teda aspoň odo mňa, kde som ani jej mávanie nezaregistroval. Film ktorý mi vyfučí z hlavy ihneď po jeho dopozeraní. Nie príbehom ale spracovaním. Zle.

Aj Vy mávate ten nepríjemný pocit, keď ste v dave, kráčate sám neznámymi chodníkmi, a Vás niekto sleduje? Ten prirodzený pocit zvedavosti o iných život, ktorí sa dám zdajú niečím zaujímaví? Vždy sa do vašej mysle pritom vkrádajú myšlienky, s ktorými sa hráte, uvažujete nad tým, čo tá osoba bude robiť,keď už ju nebudete mať na očiach. Režisérsky debut na celovečerný film Following od Christophera Nolana, v ktorom nám ukázal, že aj obyčajná krádež má pod kožou hlbokú myšlienku. Hlavný predstaviteľ Bill (Jeremy Theobald) má jasne stanovené pravidlá. Nevedel, že ho jeho úchylka na ľuďoch, urobí závislým na nich. Do toho sa nám pripletie neznámy pán Cobb (Alex Haw), ktorý je majster v detailoch, a vždy veľmi dobre vie, kto kde býva. Film má pomerne krátku stopáž. Zato sa ale od 5 min. vôbec nenudíte a čakáte na to, či je to zločin sledovať niekoho len zo zaujímavosti. Kamera sa lepí na osoby diania čo najviac,pokiaľ to nie je nevkusné. Asi preto si aj Vy v jednej chvíli pokladáte otázku: ,,Naozaj by mi vec, ktorá sa mi zdá normálna, keď sa na ňu pozerám zmizla? A až potom by si uvedomil, akú cenu vlastne má?“ Áno, Nolan sa s tou myšlienkou perfektne pohral, a vyťažil z nej maximum. Soundtrack je vcelku jednoduchý, ale za to perfektne načasovaný. Jeho dlhotrvajúce tóny s vysokou frekvenciou Vás ihneď ozrejmia, že máte strach, čo bude, ak pán dotyčný príde domov skôr, ako ste čakali. Scenár sa od polovice filmu príjemne časovo zamotá. Všetky skladačky na jeho rozlúštenie Vám budú servírované postupne, až po záverečnú pointu (Dá sa tu hovoriť o režisérovom dobre a dlho fungujúcom ryse). Nie je to film pre každého, ale každý by si mal zapamätať aspoň jeho myšlienku. Jediné, čo mu môžem vytknúť, je umelecký dojem obrazu (Subjektívna vec názoru). Following je detailne prepracovaný debut jedného z najlepšieho mozgu režisérov, dnešnej generácie. Pokiaľ si myslíte, že váš trezor od silno emotívnych spomienok je dobre strážený, vtedy si to uvedomíte. Budete ho chcieť mať znovu pred sebou, a zamýšľať sa, prečo sú pre vás tie spomienky tak dôležité.

Mrazivý, zdecimujúci zážitok. Nebudete mať chuť jesť, odídu Vám zmysli základných potrieb a od prvej osoby, ktorú pri sebe uvidíte, budete žiadať útechu alebo sa na ňu nebudete môcť pozrieť. Nič podobné som už dlho nevidel a necítil. Je to také iné. A to nezapadanie do dnešnej kultúry, moderny ma tak priťahuje... Riskantný ťah R.Eggersa posunúť jeho Witch dnešnému svetu. Určite to v jednom prípade uspeje, ohromí, znepokojí. V tom druhom už nie je podchytená atmosféra, chápaná empatia alebo nedočkanie sa žánru im duše, očiam plnohodnotnejšiemu. Po druhom dopozeraní mi stále vadili určite úseky, ktoré nedokážem len tak prekusnúť. Nie je ich veľa ale sú pomerne dôležitou súčasťou filmu. Mohli byť spravené lepšie, reálnejšie, presvedčivejšie. Tak bijú do očí, že si myslím, ako by ich tam režisér nechal naschvál, aby nám do tých očí skutočne bili. Po všetkom, cesta do tmavého lesa už nebude nikdy ako predtým. Pozeranie sa do obdĺžnikových očí čierneho capa už nebude nikdy ako predtým. Prajem si takýchto žánroviek čo najviac. Pokiaľ moje vnútro bude hniť pozeraním sa na tieto “zakázané“ veci, moje srdce bude prekypovať krvou a ruka sa triasť podpisom na storočný zdrap papiera. Na tvári sa vynorí úsmev.

Apokalyptický thriller kde veriť nemôžete ani sebe samému a nie to ešte guľatému chlápkovi, ktorý Vás nenechá ani v kľude sa vycikať. Téma a nápad z ktorých by sa dalo vyťažiť ešte veľa zaujímavých a nápaditých vecí. Bohužiaľ, tu si pre mňa koniec našiel cestu čo potopila celý film do čierneho nevidiaceho blata. Toľko perfektných, mrazivých momentov čo v bunkri nastalo, zatienilo jeho najväčšie tajomstvo. Svet okolo neho. Atmosféra sa už od začiatku prelína z možnosti komu veriť, čo keby, čo keď, čo ak. Nenecháva Vás chladným ani pri skladaní chýbajúcich puzzlí. Veď predsa musí tu byť niečo v neporiadku, alebo sa ma snaží film len oklamať? Nie som paranoidný? Čo ak Howard (J .Goodman) je v skutočnosti len chudáčik čo stratil rodinu a mali by sme ho ľutovať za to čo sa mu stalo... Jedno vám vyzradím hneď. Jeho scény si zamilujete a tých paranoidnejší sním budú aj súcitiť. Stále kvalitný skoro hororový zážitok ktorý sa skončí keď dievčina vyjde z prítulného krytu von. Nenahneval by som sa ak by sa celý film odohrával len v ňom. Doteraz som neveril ani jednej postave poriadne. Chcem veriť aspoň sebe samému a predstaviť si niečo čo sa tam vonku stalo. Niečo čo môj psychologický teror tupými zubami zahryzne a nenechá zomrieť pokým on sám nebude chcieť.

V zreničkách očí štípajúce štipky prachu. Naľavo smrad rozkladajúceho sa starého židovského tela. Napravo nemecký podplukovník stojaci na zhnitom moči a očami upriamený na vaše ruky kričiac: “Schnell, schnell Scheisse!“. Pod vami len kaluža vášho dva dni starého potu, ktorého už nedokážete počítať jeho ďalšie kvapky. A nad vami tunelové svetlo. Podzemný kryt ktorý koniec nemá. Ste členom Sonderkommanda, ste odpad na upratovanie odpadu. Son of Saul som po prvom pozretí musel vidieť ešte raz. Nevedel som sa vžiť do tej atmosféry, nevedel som si ju predstaviť, nechcel som veriť, že vôbec existovala. Silno depresívne a realistické poňatie filmu kde sa váš úsmev neudomácni a oči neoddýchnu. Je to film pre fajnšemkrov (nie pre všetkých) a tých, ktorí by chceli vidieť ako vyzeralo peklo v ľudskom podaní. Kamera mi v niektorých momentoch pripomínala nedokonalého Lubezkeho. Cítite ramená a paže Saula ako vaše vlastné. Jeho dych ako váš výdych. Film poháňa cit otca-syna, kde rozlúčenie sa stojí nad všetkým ostatným. Nezaujíma Vás špina, nezaujímajú Vás iný ľudia. Každý chce prežiť a sním aj jeho spomienky. Toto umelecké dielo sa rodí raz za pár desaťročí. Vychutnajme si ho ešte na ďalších 20.