TomX2

Denník Bridget Jonesovej som nikdy v minulosti nevidel a teda k nemu nemám taký nostalgický vzťah tak ako iní užívatelia alebo ľudia, ktorých poznám. Za to si však k nemu v budúcnosti nejaké väzby veľmi rád vytvorím, pretože aj keď ma síce film nezaujal ani nevyvolal až také emócie, že by sa pre mňa mal stať obľúbeným filmom, nemôžem mu uprieť istú roztomilosť, vtipnosť a kúzelnú atmosféru, ktorá v človeku zanechá istý komfort. Predstaviteľka hlavnej postavy Renée Zellweger je naviac super a rovnako to platí aj pre zvyšný herecký ansámbl - obzvlášť vtipná bola bitka medzi Firthom a Grantom. Prosto fajnový film, ktorý mi v rámci možností výborne sadol, ale ešte budem potrebovať nejaký čas na to s ním vyrásť, aby sa stal mojím comfort movie.

Barbenheimer fenomén bol súčasťou môjho života už odkedy bol oznámený dátum premiéry oboch filmov, a tak dá rozum, že sme sa na ten deň s mojou drahou polovičkou takto oduševnene pripravovali. Avšak aj keď som sa na oba filmy tešil, v prípade Barbie to bolo skôr z dôvodu vtipu než aby som na ňu išiel kvôli veľkým očakávaniam (ako to bolo v prípade fenomenálneho Oppenheimera). Avšak moje nízke očakávania boli hneď v prvej minúte prekonané a bavil som sa po celý čas filmu. Nie síce tak, ako plný sál, ktorý sa každú chvíľu smial a nahlas tlieskal, ale tak, že som mal úsmev na tvári a všadeprítomné nadšenie, že sa pozerám nielen na fajnový film, ale film, ktorý je skutočne dobrý a v mnohom originálny. Samozrejme tomu môžem vytknúť, že to je o pár minút dlhšie, než by bolo nutné a že to ku koncu skĺza k prílišnej predvídateľnosti, stereotypu a sentimentálnosti, ale inak to má väčšinu času neskutočnú silu, sviežosť, originalitu a náboj, ktorý inak mnohým komédiám chýba. Asi to nebude film, ktorý bude písať históriu (unless?) a tobôž to nie je žiadna filmová ani scenáristická revolúcia. Avšak vynikajúca satirická chuťovka s obrovským množstvom skvelých nápadov a prvotriednych muzikálnych či hereckých čísiel áno. Nepridávam sa k hlasitému potlesku, avšak so spokojným úsmevom musím poznamenať, že som videl skutočne dobrý film. Naviac po takom tiesnivom zážitku, ktorý nám predniesol Nolan, môže byť tento počin príjemným odpočinkom, ktorý znovu privedie k životu a chytí nový dych.

Prelomový filmový zážitok, svetohybný príbeh, epochálny masterpiece. Tvrdenie, že sa jedná o najlepší Nolanov film je zatiaľ ešte diskutabilné, no definitívne je to remeslo, ktoré ostane ešte minimálne na dobu neurčitú neprekonané. Dielo, ktoré vás zaklincuje do sedadla tak, že aj keď sa vám už chvíľu zdá, že si môžete konečne vydýchnuť, v blesku príde ďalšia scéna, ktorá vás znova chytí a nepustí. Ťažko povedať, čo bolo pre mňa najpôsobivejším elementom filmu, keďže všetko bolo neskutočne silné. Bola to prenikavá hudba? Excelentné herecké predstavenia všetkých zúčastnených? Precízne vykreslená morálna dilema hlavného "hrdinu"? A či filozofický presah filmu, ktorý nastolí hneď niekoľko dialógov a scén, ktoré vás prinútia hĺbavo premýšľať nielen počas tých najintenzívnejších momentoch (výkriky počas slávnostného prejavu, záverečná scéna), ale taktiež aj medzi nimi? Tak či onak, celé to stojí na jednej jedinej scéne - a to ticho pred výbuchom sa zaryje do ľudskej kože tak, že ešte 2 hodiny po filme mám z neho napnutý žalúdok. Bola to bomba, doslova a dopísmena.

Čakal som novú Skazenú mládež, no tá sa našťastie nekonala. Miesto toho som dostal citlivo vyrozprávaný príbeh o mladých kamarátoch, ktorí tak nejak... žijú. So všetkým, čo im život dal, ale taktiež o to snaží odobrať. Avšak chvalabohu to nie je len príbeh o bolesti a utrpení, ale taktiež aj o nádeji na lepší zajtrajšok, o chvíľkovom pocitu šťastia, o snahe uniknúť od boľavého života a odtrhnúť sa z okovov. Miestami to možno strácalo moju pozornosť, možno to strácalo na kráse a možno tam sú chvíle, kedy filmu dochádzal dych. Ale taktiež tam bola islandská príroda. Hudba. Mladosť. Citlivosť. Vtip. Moment. Láska. Priateľstvo. Priateľstvo, ktoré bolo silné a krásne. Rovnako ako citlivý a emocionálne inteligentný Addi. A vlastne aj tie ďalšie bytosti.

Vcelku intenzívny zážitok. Veľmi intenzívne pocity sa filmu podarilo vyvolať najmä pár chvíľ pred koncom, konkrétne v často spomínanej "Under Pressure" scéne, ktorá je zároveň jednou z tých najpôsobivejších, aké som mohol na poli artového filmu minimálne za posledných niekoľko mesiacov vidieť. To, čo tomu predchádzalo (a nasledovalo) na mňa však pôsobilo skôr neutrálnym dojmom - celé to bolo natočené jemne, citlivo a pomalým tempom, pričom nás naprieč celým filmom sprevádzajú hlboké umelecké zábery a stále prítomný tiesnivý pocit, že sa stane niečo zle, no v závere sa bohužiaľ nedostavila dostatočne silná katarzia (byť nejaké pocity sa to vyvolať podarilo a podarilo sa jej taktiež podnietiť diváka k premýšľaniu), ktorá by vo mne dokázala niečo zlomiť. Neznamená to, že je to zlé, len na mňa tentokrát Aftersun nezabral tak ako mohol a vo výsledku je pre mňa teda skôr (aj keď stále uspokojivým) "sklamaním", hoc prakticky ide o stále brilantne natočenú pocitovú drámu. Silné tri hviezdy a v budúcnosti možno prihodím aj ďalšiu.

Čakal som trochu viac. Nie že by to posolstvo nebolo silné, ale to tuctové spracovanie na čele s kamerou, strihom a hudbou mi liezlo na nervy, pričom ma veľmi nepotešil ani fakt, že polovica minutáže je len rozvláčna nuda nadžganá otravnými dramatickými flashbackmi. Oplatilo sa však počkať kým scenár začne ťahať z rukáva svoje zvraty? No neviem, asi ani nie. Ku koncu filmu síce začnú stupňovať grády a možno sa mu na malinkú chvíľu podarí diváka napnúť, no na viac ako dve hviezdy to už nevytiahne nič.

Drink up, baby, look at the stars, I'll kiss you again, between the bars... ♫ Stuck in Love je film, ktorý je v istých miestach pôsobivý a má svoje silné momenty (hoc od zhliadnutia filmu si detailne pamätám len jeden, snáď pre milovníkov dobrej muziky nemusím presnejšie vysvetľovať ktorý), pričom môže potešiť pestrým výberom postáv, kde sa síce asi žiadna nedostane hlbšie do vášho srdiečka, za to ale aspoň oceníte, že každá je nejakým spôsobom svojská a originálna. Do toho feel-good indie vibe a skvelý OST, z ktorého si čas od času rád pustím nejakú tú pesničku. Na druhej strane je to film miestami až príliš otravný a predvídateľný s veľmi lacnou stavbou príbehu, ktorý občas skĺza k takým klišé, až ten film nakoniec budete nenávidieť. P.S. Pôvodne som ani nemal v pláne písať komentár, ale Elliott Smith ma v tom filme prekvapil a potešil až natoľko, že proste musím.

Pred pár dňami som náhodou narazil na amatérsky filmík Severus Snape and the Marauders a keďže sa mi pri ňom akosi vrátili nostalgické spomienky na detstvo a na Harryho Pottera, dostal som silnú chuť si ho po takmer desiatich rokoch pozrieť znovu. A aj keď asi nikdy nebude patriť medzi moje obľúbené filmy, je zopár vecí, ktoré mu nemôžem poprieť - najmä kúzelnú hudbu od Johna Williamsa, príjemnú atmosféru a zopár skvelých postáv a hercov (Robbie Coltrane ako Hagrid, Richard Harris ako Dumbledore, Maggie Smith ako profesorka McGonagallová a najmä Alan Rickman ako Severus Snape). Občas to možno mierne škrípe a príbeh mi nepríde nejak konzistentne ucelený (asi kvôli réžii Chrisa Columbusa), pričom tam sú aj pasáže, ktoré ma bavili menej, ale taktiež tam sú momenty, ktoré mám rád (napríklad metlobalový zápas alebo rozhovor Harryho s Dumbledorom) a celkovo ide o veľmi fajn záležitosť.

Neviem kto z učiteľov na našej škole vyberá tie filmy, ktoré máme na voľných hodinách pozerať, ale zbavil by som ho tej právomoci. Klamár na plný úväzok mal, keď už nič iné, aspoň sem tam nejaký ten podarený vtip. Tu sa človek nezasmeje ani raz. Neskutočne neprirodzené správanie postáv, silený pokus o vtip na každom kroku, predvídateľné jak hovädo, hlúpa romantika a ešte k tomu ešte aj prehnane sentimentálny záver. Na hranici odpadu, ten nedám len kvôli tomu, že sa mi celkom páčilo prostredie aj výprava a že to urazí skôr tým aké je to zlé, než že by to vyložene pohoršovalo (jediné, čo ma na tom sralo bola neskutočne otravná postava "snúbenca" a jeho sociálne siete). Každopádne strašne hrozný film, až sa hanbím, že také sračky musia vznikať.

V 70. rokoch Cayatte natočil dva obdobné filmy, z ktorých vo mne Verdikt síce nezanechal až tak zdrvujúce pocity ako o jeho tri roky mladšie Prežiť si svoje peklo, za to však bol technicky výrazne atraktívnejší, pričom sa mi zavďačil aj veľmi zaujímavo prepleteným scenárom odohrávajúcim sa v zákulisí súdnej siene, čo je typ filmu, ktorý si zakaždým rád pozriem, obzvlášť ak je k tomu ešte dramaticky silný, zaoberá sa zaujímavými myšlienkami a vie zabrnkať na emócie. Oba spomínané filmy toho majú mnoho spoločného - únos, komplikovaný vzťah v rodine, až na zopár detailov úplne totožný záver a hlavne dobre zahranú silnú ženskú hrdinku - matku. Obe matky síce svoju obetavosť prejavujú úplne odlišnými spôsobmi a obe hrajú v inak ladených filmov (pričom Verdikt sa mi zdal predsa len lepší), osudy oboch sú však na vlas rovnaké a môžem o nich prezradiť len jedno - ani jeden z nich neskončí šťastne.