Martinius

alexander velky je jednym z najvacsich sklamani v dejinach kinematografie. to, co sa podarilo petrovi jacksonovi s velkoeposom pan prstenov, to sa nepodarilo oliverovi stoneovi s jednou s najvacsich postav ludskych dejin. stone sa pri jeho nakrucani dopustil niekolkych zasadnych chyb: mizerny vyber hercov, necelistvost filmoveho deja a neujasnenost pribehu. po (i pocas) vzhliadnuti filmu som sa chytal za hlavu a sklamane sa pytal: "toto je alexander velky? nervozny, precitlively a zzenstely adolescent s nutkanim vlacit armadu napriec preriou a riesit si svoje homosexualne sklony?" kde zostal neporazitelny alexander - jeden z najsofistikovanejsich, najgenialnejsich vojvodcov vsetkych cias? realny alexander - neuveritelne silna, vznesena a charizmaticka i zavse neuprosne tvrda osobnost? kde zostal povestny gordicky uzol? kde stretnutie s drzym diogenom a jeho "odid mi zo slnka?" kde legendarne a mysticke dobyvanie tyru, kde oslobodenie egypta a putovanie za jeho duchovnymi zdrojmi? kde je bitka pri isse? na to, ze film trva takmer tri hodiny, ukazuje o alexandrovi az prilis malo a do nezazivna roztahuje mnoho zbytocnych scen (obzvlast bojove - napr. bitka pri gaugamele). vykony hlavnych akterov su dost ubohe: angelina jolie, ktorej sedia nenarocne ulohy dobre vyzerajucich akcnych hrdiniek, posobi ako prilis mlada unudena nevyrovnana slobodna mamicka na materskej, nie vsak ako prespekulovana kralovna. rovnako sa anthony hopkins ocividne neciti dobre v ulohe starnuceho ptolemaia, nevyrazny je aj jared leto ako hephaistion. jedine presvedcivy val kilmer ako filip II. zachranuje cest hollywoodskych hviezd. vsetky uvedene kritiky by sa vsak dali pri prizmureni aj kuracich oci prepacit. nasledovna vsak nikdy: ritualna samovrazda filmu v podobe jedneho z najhorsich hercov pod slnkom - magora colina farrela v ulohe samotneho alexandra. som presvedceny o tom, ze keby mala byt na cele vypravy postava psychickeho skrachovanca stvarnena tymto "hercom", macedonske vojsko by sa v reale nedostalo ani po hellenspont.

hviezdicku davam sarah michelle gellar. tento chaby x-ty remake hamptonovej hry nasilu preneseny do pritomnosti, s neohrabanym dejom a katastrofalne slabymi hlavnymi hrdinami (duo phillippe & whiterspoon) len nemotorne pokrivkava za doteraz bezkonkurencnou filmovou predlohou z roku 1988 s hviezdami ako john malkovich, michelle pfeiffer, glen close, keanu reeves ci uma thurman, aby sa ako postrelena zver zrutil niekde uprostred deja. rovnako je tento film zlym vykradacom hitparadoveho britpopu. uz len cakam, kedy sa takto pre adolescentov sfilmuje kral lear ci oidipus, pretoze tabu v tomto smere uz neexistuje. takze palec dole.

priznavam, ze ide o vyrazne predramatizovany teatralny patos navodzujuci comicsovu atmosferu podla svojej predlohy okrem ineho hnedastym filtrom a prestylizovanymi spomalenymi bojovymi efektmi a la matrix. to vsetko je vsak len forma filmu, ktora nijako negativne neovplyvnuje jeho obsah ci posolstvo: svojske zobrazenie bitky o termopyly, pricom samotna bitka nebola ziadnou prechadzkou ruzovym sadom, ale krvavy masaker. podla mnohych historikov jedna z osudovych bitiek europy a takmer bezkonkurencny priklad hrdinstva, odvahy a taktickeho dovtipu. napriek comicsovej predlohe nesuhlasim s namietkami, ze by film nejako zavazne skresloval historicke udalosti (az na to, ze platajam predchadzala rozhodujuca namorna bitka pri salamis). faktom nadalej zostalo, ze v termopylskom priesmyku stalo proti 170.000-ovej multinarodnej perzskej armade 300 spartanov + 1000 thespaincov zovretych do nepriepustnej falangy, na ktorej si perzania kontinualne vylamovali zuby. bitku napokon vyhral xerxes len vdaka obkluceniu priesmyku a za cenu priblizne 20.000 mrtvych. termopyly mali svoj realny i symbolicky vyznam. greci (hlavne atencania) ziskali cenny cas na ustup a reorganizaciu sil a na evakuaciu aten. tazke straty na perzskej strane vyrazne demoralizovali xerxesovu armadu. tu vznikol akysi grecky syndrom, kedy si perzania zacali byt vedomi toho, ze priama konfrontacia ich lahkej pechoty so silne pancierovanymi, vyborne trenovanymi a disciplinovanymi hoplitami s dlhymi kopiami je sebevrazdou (comu nasvedcuju aj vsetky dalsie grecko-perzske bitky az po alexandra velkeho). bitka o termopyly si preto vsetok patos, dramatizaciu i divadelnost bojov pravom zasluzi. je poctou hrdinom. aj termopylam vdacime za to, ze sme si ako europania mohli vychutnat epochu vyspeleho helenizmu i vsetkeho, comu bol (i stale je) zakladom a nestali sme sa len dalsou sucastou bezutesneho orientalneho despotizmu. len skoda, ze za nas taketo filmy musia tocit americania. aj ked, na druhej strane, keby tento film v sucasnosti tocili sucasni europania, bol by urcite tradicne plny apologetizmu, pokrytectva, politickej korektnosti a sypania si popolu na hlavu pred vsetkymi svetovymi diktatormi. povodne som filmu chcel dat 4 hviezdicky, ale akonahle som sa dozvedel, ze poburil nabozenskych pedofilov s handrami na hlave v teherane, davam mu aj desat hviezdiciek. z principu... p.s.: marius, tie tvoje ideologicky domyslene picoviny sa ozaj nedaju citat, bratmm.

operation ganymed nie ani az tak typickym sci-fi, ako skor mimoriadne realisticky vykreslenou dramou s jemnym surrealnym podtonom na pozadi zaujimavej vedecko-fantastickej zapletky - ako sa na skutocne kvalitny film svojho zanru patri. co do originality pribehu a jeho psychologicko-filozofickeho vyvoja sa moze pokojne vyrovnat kultovemu tarkovskeho solarisu. operation ganymed je o piatich astronautoch, ktori boli v ramci celosvetoveho hviezdneho programu sucastou medzinarodnej expedicie k jupiterovmu mesiacu ganymed. startovali tri vesmirne lode po siedmich clenoch posadky, k vlastemu cielu sa vsak dostala len jedna jedina, dve boli stiahnute a pohltene gravitaciou jupitera. na ganymede objavil exobiolog don john krater s tzv. prapolievkou, aka sa vyskytovala v archaiku - v rannych epochach zeme, v ktorej zacali vznikat prve organicke spojenia a zacal sa vyvijat prvy zivot vo forme bakterii. pri objave mimozemskeho zivota vsak dojde k nestastiu a zahynu dvaja clenovia posadky. lod sa po dlhych piatich rokoch vracia z namahavej pute naspat k zemi - a tu sa az zacina vlastny pribeh. dochadza vsak k zvlastnej situacii, pretoze zem na volania neodpoveda a navratilcov necaka ani dohodnuta vesmirna stanica. preto sa astronauti rozhodnu startovat k zemi na vlastnu past. pristanu sice bez uhony pri pobrezi, ale po chvili je im jasna absurdita, ze ich skutocna utrapna odysea zacina po pol miliarde kilometroch v kozme na niekolkych smiesnych par stovak kilometroch na zemi. hlavne vtedy, ked nachadzaju vsetko opustene, zacina boj o prezitie, ich predtuchy sa miesaju s ich fantaziami a dochadza k reakciam, ktore maju svoje priciny este v zazitkoch a traumach z hlbky vesmiru... operation ganymed ma hlavu i patu, je to film bez nelogickych scen, s nohami pevne na zemi. napriek uvodnemu pocitu zdlhavosti a ciastocne mizernej hudbe vtahuje do svojho deja a silnych zaberov coraz viac kazdou minutou nielen vdaka vybornej rezii, kamere, vynikajucim hereckym vykonom (vyborny horst frank ako mac, dieter laser ako don, tradicne skvely jurgen prochnow v role ossa) ale aj svojou nadcasovostou.

povodne som tomuto filmu chcel dat aspon jednu hviezdicku, ale potom som sa spytal - za co? za prave otrcene kozliatka dvoch originalnych slovenskych polusoviek v saune? za skanzen prehistorickych vozidiel? za stretnutie fanklubu tatry 613? za propagacne zabery ceskeho krumlova? za pohlad na nenalicene pornoherecky? nebola by to skoda hviezdicky? a vobec - aj vas trapia nasledovne otazky: kto je vlastne eli roth? zeby nejaky netalentovany magor s bohatymi rodicmi, ktory dostal k narodeninam stavebnicu filmoveho studia od firmy lego pre deti nad 18 rokov? bol tarantino sfetovany, ked sa podpisal pod produkciu filmu? preco sa do bratislavy jazdi cez "poricany"? keby namiesto nedoveryhodnych slovenskych gangstrov angazovali triumvirat fico, meciar a slota, nebol by cely pribeh podstatne autentickejsi a hodny rovno piatich hviezdiciek? je tento film horor, nedobrovolna komedia alebo pokus o video-bedeker pre vychodnu europu? alebo je to len film o uchyloch od uchyla? privela tych otazok? su na ne nejake odpovede? a zaujima to vobec niekoho?

kto (z hracov...) nepozna kultovy doom, ktory vysiel tesne pred vianocami roku pana 1993? mnohi z nas, vtedy cerstvi dvadsiatnici, patria do generacie pionierov a svedkov zrodu veku pocitacovych hier. odskakali sme si svoje ci uz cez ZX spectrum, atari XL, neskor ST ci amigu, zazili nastup dnesnych pc-ciek. a doom bol nieco ako symbolicky milnik, revolucna hra, vdaka ktorej sme zrazu zanedbavali skolu, pracu, zaujem o opacne pohlavie, jedenie, pitie, chodenie na zachod a vobec – mohol nam byt ukradnuty uplne cely svet hlavne vtedy, ked tie hnede bestie metali po nas ohnive gule, ktorym sa bolo treba vcas vyhnut, nabit brokovnicu a palit po tych rohatych diabloch, co len klavesnica stacila... uz len preto som bol na sfilmovanie tohto kultu patricne zvedavy. samotny film sa po vizualnej a dizajnovej stranke drzi hlavne predlohy hry doom3 z roku 2004, kde sa 'pribeh' odohrava na marse vo vyskumnych vedeckych zariadeniach jednej sukromnej spolocnosti. v hre je zapletka jednoducha: vedci narazili na portal do pekla, odkial sa valia tie najdesivejsie prisery, diabolske fluidum sa prenasa na ludi a meni ich na zombies. ulohou hlavneho hrdinu je vsetko postrielat. recept, ktorym si hra ziskala tolkych fanusikov bol sice jednoduchy, ale elegantne sarmantny: sarkasticky humor na hranici sebaparodie kombinovany s konfrontaciou s infernalnymi monstrami s permanentnou hororovou atmosferou ustiacou do bohapustej strielacky. predstavte si tu nadhernu surrealnu situaciu, kedy pred vami stoja desive demonicke zjavenia, pred ktorymi sa ludstvo triaslo cele tisicrocia a vy na ne s posmesnym uskrnom a uplne bez respektu vychrlite davku olova alebo s vreskom vyletite s motorovou pilou. a tu, kde hra tak bodovala, film pada. zamotava sa totiz do potreby akejsi vlastnej, smiesne lacnej zapletky a degraduje konfrontaciu s peklom samotnym na akesi nudne geneticke experimenty. sfilmovany doom sa tak stava klasickym akcnym instantnym beckom, kde treba len pridat miznucich hlavnych hrdinov, trochu neosobneho masakru, lacnych protivnikov a konfekcne finale. cest doomu zachranuje poslednych 15 minut ironickej machistickej strielacky, v ktorej duchu sa mal niest cely film. a keby sa k tomu pridruzilo finale so samotnym cyber-demonom (a nie s pomatenym serzantom), pricom by sa vyborny hudobny podmaz (NIN) neobmedzil len na zaver, film by odo mna ziskal s kludnym svedomim pat hviezdiciek. takto je vsak z originality jednej svojskej hry len obycajna akcna trenica...

immortel je neskodny pokus o natocenie surrealneho sci-fi, po ktoreho vzhliadnuti mate dojem melancholickej prechadzky v dazdi pri nabrezi, pricom niekto rozlial v oblakoch velky kalamar atramentu. dejova linia je priama ako spominana prechadzka od bodu A k bodu B, pointa filmu az groteskne skolkarska. nad new yorkom buducnosti sa zjavi pyramida, v ktorej sa preberie egyptsky boh horus po niekolkotisicrocnom spanku viac nadrzany ako hladny. a tak sa horus rozhodne najst si muzsku obet, pomocou ktorej absolvuje niekolko pokusov o znasilnenie modrovlasej krasky s kyprymi vnadami. tuto neromanticku kopulaciu sa im snazia zneprijemnit akysi zlomyselni kazisukovia, u ktorych ani nevieme, preco su vlastne nanichodni. osobne mi dost prekazalo, ze len niektore postavy stvarnovali skutocni herci, ostatne pozostavali z velmi amaterskych a nekvalitnych pocitacovych animacii. tri hviezdicky za sympatickeho thomasa kretschmanna a charlotte rampling, za prijemne modru prechadzku dazdom a za enigmaticky hjartad hamast od sigur ros.

tento film je sice trochu nenapadne ale ocarujuco ziariacim klenotom v skrinke nepravom odlozenych filmovych skvostov. jedna sa o sci-fi zapadonemecko-sovietskej koprodukcie (nie francuzskej, ako evokuje vlajka vedla nadpisu, francuzsky podiel bol skor marginalny) z roku 1990, ktore fascinuje nielen fanusikov zanru a nadsencov preastronautickych hypotez, ale aj divakov s narokmi na kvalitne myslienky s hlbokou filozofickou podstatou. film "je tazke byt bohom" (volnejsi preklad) ukazuje ludstvo tretieho tisicrocia, ktore konecne prekonalo svojich vnutornych demonov, nastolilo epochu osvietenia, rozumu a duchovneho vyvoja a konecne siahlo po hviezdach. pri jednej expedicii nadabilo na planetu obyvanu ludmi, ale v uplne inom stadiu vyvoja, porovnatelneho s temnym stredovekom. obyvatelia planety, ktorych kazdodenny zivot je sprevadzany drsnymi podmienkami, krutostou, poverami, nabozenskym fanatizmom a divokou emocionalitou, sa stanu studijnym objektom pre pozemstanov, ktori sa medzi nich votru v prezleceni za clenov najvyssej kasty a skumaju ich vyvoj. prve pristatie vesmirnej lode ("boh zostupil na zem a spravil z noci den"), ci prelety vrtulnikom (vznik legiend o lietajucich drakoch) su povazovane za nadprirodzene javy a kazdy, kto sa odvazi riadit sa rozumnym myslenim a vykrocit v ustrety pokroku - ci uz prvy knihtlaciar, vynalezca dalekohladu alebo lekar - je nemilostrdne prenasledovany, muceny ci popraveny. otazkou zostava, ci sa pozemstania, ktori zamerne kontaktuju osvietenych myslitelov ci vynalezcov a opatrne im pomahaju, dokazu nadalej len necinne divat na vladnuce bezpravie, brutalitu a udupavanie akehokolvek zarodku pokroku, alebo ci zasiahnu... zaroven si zacnu uvedomovat, ze realnym studijnym objektom su oni sami medzi sebou, pretoze su nuteni konfrontovat sa s vlastnou minulostou, niekdajsim barbarstvom, agresiami a demonmi, ktorymi planeta zem tiez kedysi prechadzala za cenu nekonecnych potokov krvi. film v tomto smere pripomina tarkovskeho solaris, zobrazuje pozemstana ako vyspeleho racionalneho jedinca, ktory je nuteny otestovat svoj duchovny spolocensky vyvoj skuskou vlastnej zrelosti. kombinacia nemeckej profesionality a ruskeho velkeho filmoveho srdca vytvara mimoriadne originalny, dejovo uceleny putavy film s hlbokou myslienkou, realistickym znazornenim ci uz modernych alebo stredovekych ludi a zaroven zimomravou surrealitou ich vzajomnych stretnuti, bez patosu, bez afektovanosti. a hlavne pri zaverecnej bojovej scene, kedy povabna zena cela v bielom za oslnivej ziary vystupi z vesmirnej lodi, s chapavym usmevom nastavujuc ruku, ze chce naspat laserovu pistol, pricom svedkovia pristatia idu od udivu, hrozy i omamnych latok do kolien, ste presvedecni o tom, ze presne takto by vyzeralo stretnutie ludi s bohmi... PS: tym styrom uzovatelom, ktori dali filmu po 2 hviezdicky, by som nechal zrusit ucet.

traja samci (dvaja organicki a jeden plechovy) zapolia o jendu krehku sladku babiku. kto vyhra? napokon sice nikto, ale to nic nemeni na fakte, ze saturn 3 je pomerne solidne komorne sci-fi s hororovymi elementami, niekolkymi pekne sokujucimi momentmi a klaustrofobickou atmosferou. najnezabudnutelnejsia postava robot hector aspiruje na titul miss/mister najdesivejsich filmovych plechovych priser a poctivo zarucuje napatie a zimomriavky az do konca filmu. rovnako harvey keitel presviedca vo svojej role bezcitneho a chladne kalkulujuceho zakeraka. aj napriek dejovo jednoduchej a nenarocnej zapletke tento film milovnikom zanru vrelo odporucam.

alphaville sa da s kludom oznacit za priekopnicke dielo postmoderneho umenia (zazivajuceho svoj rozmach v kinematografii v sesdesiatych rokoch vo forme zanru, ktory nazyvame alternativny film). a to aj napriek skutocnosti, ze v nom mozeme objavit naznaky dejovej linie a dokonca aj happy end. americky veteran z guadalcanalu navstivi futuristicke mesto alphaville (aky pekny anachronizmus), kde zije ludstvo bez citov, lasky ci kultury, ovladane akymsi vsemocnym a vseveducim pocitacom. pocitac alpha 60 neustale krmi svojich poddanych nejakou abstraktnou zivotnou filozofiou a oddovodnuje svoj absolutizmus vysoko intelektualnymi argumentami, ktorym nerozumie ani on sam. vo francuzskom originale dokonca hlasom pripominajucim nejakeho potravinoveho hygienika kratko pred infarktom, ktoremu prave zabehol vyvar zo slimakov. alphaville si vdaka zlemu osvetleniu nepravom robi narok na film noir, nenavodzuje ziadnu atmosferu, interiery parizskych predmesti posobia lacno, klubovo a uz vobec nie futuristicky. film je popretkavany spletou uplne nezmyselnych iracionalnych scen nijako nesuvisiacich s pribehom a divak sa nimi doslova pretrpi az ku koncu. ked chcete zabit jeden a pol hodiny vasho zivota, upierajte radsej zrak na presypacie hodiny, co je z hladiska kulturneho zazitku podstatne obohacujucejsie ako dojem z alphaville. tym, ze je nieco stare, rebelantsky nemainstreamove a z dovodu plesnivenia obsahu 8mm kotuca vnimane ako klasika, automaticky neznamena, ze je to aj dobre. sugescia kvality okolo tohto filmu je podstatne sofistikovanejsia ako film samotny...