Martinius

tento film nie je majstrovske dielo, ale bez nadsazky velmajstrovske. v koprodukcii so stevenom spielbergom sa clint eastwood podujal na mimoriadne narocnu ulohu - natocit vojnovy film bez patosu, bez moralizovania, bez relativizovania a dokonca z pozicie protivnika. a tuto ulohu zvladol bravurne, na jednotku s hviezdickou. v tomto smere sa film vo svojej kvalite a vypovednej hodnote da porovnavat s rovnako mimoriadnym: steiner - das eiserne kreuz. bitka o iwo jimu bola popri guadalcanale, saipane, luzone a okinawe jednou z najkrvavejsich a strategicky najdolezitejsich pozemnych bitiek druhej svetovej vojny v pacifiku. na rozdiel od vsetkych predoslych vylodovacich akcii bol vsak jej priebeh iny. namiesto toho, aby sa zmyslov zbaveni japonski vojaci vrieskajuc "banzaaaj" vrhli este na plazi v ustrety americkym vysadkom, aby boli hned nato vsetci do jedneho skoseni, bola bitka o iwo jimu tvrdy zapas o kazdy meter stvorcovy. a to vdaka brilantnemu a charizmatickemu (v japonskej armade velka vynimka) generalovi kuribajasimu, ktory svoj talent a clausewitzovsky dovtip mohol uplatnit akurat pocas tejto beznadejnej a vopred prehratej akcie. film v tomto smere v jednotlivych scenach ci dialogoch odzrkadluje takmer vsetko, co sa v tichomori udialo: ci uz bezhranicny perverzny az infantilny fanatizmus japonskeho vojska, chorobne presvedcenie o vlastnej neporazitelnosti a nadradenosti, dokonale vymytie mozgov pri potlaceni akehokolvek naznaku individuality, alebo tichy ale odhodlany odpor, vnimanie a hlavne vsadepritomna atmosfera bezvychodiskovej uzkosti, tusenie vlastnej zahuby a hlavne ohromna vola zit a prezit. film je predovsetkym o tom poslednom - o sympatickom pekarovi, ktoremu je jeho manzelka vsetkym v zivote a ktorej dal slub, ze sa vrati. a statocny saigo zotrvava a usilovne bojuje o svoj vlastny zivot, pricom sa do konca nevie, ci sa mu jrho takmer beznadejny zapas podari. divakovi je od prvych okamihov jasne, ze jeho hlavnym nepriatelom nie su americania vylodujuci sa na ostrove, ale totalitarna militaristicka masineria vlastnej krajiny, opovrhujuca ludskym zivotom. listy z iwo jimy pre mna nie je len vojenskym filmom – ale dalsim z kategorie o ludskosti.

zakladnou charakteristikou postmoderny je absencia akejkolvek hlbsej zakladnej myslienky, ktora v sebe obsahuje zmysel danej kreacie. umelec vytvori sam nevie co - akysi abstraktny produkt, ktoreho zamer sa kritici zufalo snazia cracknut, samozrejme, ze kazdy s uplne inym vysledkom. otazkou potom zostava, ci sa postmoderna vobec da povazovat za umenie, alebo len ako alibi pre uplne neschopnych zufalcov. ostrov ki-duk kima mohol byt dobrym filmom. keby sam majster vlastne vedel, co chcel natocit a svojim filmom vyjadrit. ci to mala byt snimka o medziludskych vztahoch, sebaposkodzovani, refugiu nedoveryhodnych uchylov alebo o obcasnej kopulacii. asi z kazdeho rozku trosku s hustym bobrom medzi nohami ku koncu. scenu na zaver filmu, ktoru ini komentatori tak odsudzuju, povazujem za jednu z najlepsich (spolu so stretavajucimi sa stetcami). lebo ako jedina nieco symbolizuje a je ako utociskom muza vo forme zenskeho rozkroku aspon poeticky originalne stvarnena. keby sa reziser nesnazil o nasilne vytrieskanie deja z filmu a zostal len v obrazovo-hudobnej a poeticko-melancholickej zasnivanej forme, kde su azijci vseobecne majstri, mohol byt film omnoho zaujimavejsi (vid napriklad film 2046).

apocalypto mohol byt vynikajucim filmom. to by vsak musel niekto vytrhnut melovi gibsonovi taktovku z ruk, co sa zial nestalo. mohol to byt original zobrazujuci predkolumbovsku maysku kulturu (co sa mu zcasti aj podarilo), keby gibson nesklzol do nezmyselnych akcnych scen a nevyplytval minuty filmu na jednoduchom lopatistickom deji (ak sa to teda da nazyvat dejom). apocalypto je prilis odvazny nazov, pretoze evokuje (nie, narokuje si na) vysvetlenie zaniku slavnej mayskej civilizacie. ak divak ocakava zobrazenie jednej z hypotez upadku, bude hlboko sklamany. aj pokus o zobrazenie dekadencie mayskych velkomest vo forme kontrastov prepychu a biedy, ci ludskych obeti vyznieva naprazdno, pretoze mayovia boli aj napriek mimoriadnemu stupnu vzdelanosti odjakziva pomerne agresivnym a krvilacnym narodom a zilo sa im v tomto style skvele vyse tisic rokov. okrem toho situuje gibson svoj pribeh do konca predkolumbovskej doby, kedy mala mayska civilizacia po zaverecnej a ohromne skvostne velkomesta ako tical, palenque, calacmul ci caracol boli davno opustene. tu stroskotava gibson aj na architekture. sice zostalo niekolko mensich mesteciek na pobrezi yucatanu, ich stavebny styl vsak davno nebol povodny maysky, ale pestrou zmesou stylov s azteckym a hlavne velmi silnym tolteckym vplyvom. mesto v gibsonovom filme patri niekam do neskorej klasiky v rokoch 600 - 900 A.D. takze o realnej (a ani o teoretickej) apokalypse mayov sa hovorit neda. aj napriek tomu bolo mozne z pribehu vykresat hlbsiu pointu. pretoze ich civilizacia ponukala s najvyspelejsimi astronomickymi znalostami, mimoriadnou stavebnou zrucnostou, socharskym ci maliarskym umenim, neuveritelne pestrou mytologiou ci komplexnou spolocenskou strukturou omnoho viac ako len zbesily bezduchy beh pralesom. ledva tri hviezdicky za napad, hudobny doprovod, vyber postav, impozantny zaver a moju slabost pre tuto temu.

tento film nie je len o futbale. je predovsedkym o vstavani z popola znicenej krajiny, o prekonavani vojnovej i povojnovej traumy. titul majstra sveta bol pre nemcov neporovnatelne viac ako len zisk futbalovej nike. ako mnohi sucasni politologovia i sociologovia konstatuju, bol to zaciatok letopoctu noveho povojnoveho nemecka, jeho navrat naspat do civilizovaneho svetoveho spolocenstva, kde bolo ako kedysi zname ako narod basnikov a myslitelov. film puta svojimi dobovymi kulisami a predovsetkym sympatickymi a charizmatickymi postavami, ci uz v postave matthiasa, jeho otca alebo obzvlast trenera muzstva, legendarneho seppa herbergera (stvarneneho petrom frankem). za zmienku stoji, ze pre tento film zlozili skladbu peter heppner a paul van dyk "wir sind wir", ktora vsak donho zakomponovana nebola. u mna osobne spada tato snimka do kategorie filmov o ludskosti. "Wir sind wir, aufgeteilt, besiegt und doch schließlich gibt es uns ja immer noch..."

prvy a zatial jediny film, na ktorom som kedy v kine zaspal. driemal som asi pol hodinu a ked som sa prebral, zistil som, ze mi nic neuniklo. filmovu dynastiu supermanov som nikdy nemal prilis v laske a tento remake ma len utvrdil v presvedceni, ze sa jedna o jedno z najhlupejsich sfilmovani jedneho z najhlupejsich komiksov "ever". skoda dalsich pismeniek...

douglas adams sa pravdepodobne toci v hrobe. stoparov sprievodca patri do kategorie nesfilmovatelnych knih, nakolko jeho genialita spociva v osobitnom autorovom style stvarnujucom absurdne az nezmyselne situacie a ktory je neprerozpravatelny niekym inym. preto snaha o sfilmovanie musela aj pri najlepsom umysle zakonite stroskotat. zo snimku sa vyklul akysi metrosexualne ladeny hybrid, v ktorom vas uraza skutocnost, ze z rozsiahleho pribehu bol sfilmovany len zlomok, ze najlepsie hlasky a humorne sceny chybaju, ze marvin sa podoba viac na ford focus ako na depresivneho robota, ze ford prefect je cernoch a tak dalej. film moze uputat, ked clovek nepozna kniznu predlohu. kto ma vsak adamsa precitaneho, nech si tymto odvarom nekazi dojem z kultoveho diela.

skvely matthew marsden zachranuje tento film od uplneho dna.

tento film patri k najhorsim a najstupidnejsim, na ake som sa kedy dival. a doteraz nedokazem uverit tomu, ze som v nom videl conneryho. prepacte mi..., ale "picovina ako kremel". az sa mi z toho chcelo plakat...

aby bolo jasne: der wixxer je dielom znameniteho nemeckeho komika a kabaretistu (podla mna najlepsieho zijuceho) olivera kalkofeho, ktory okrem rezie a snad nejakeho upratovania kulis spravil uplne vsetko: produkciu, scenar i zahral hlavnu postavu inspektora "even longera" (co na csfd chyba). je trochu skoda, ze film je okliesteny na nemecke pomery - konkretne ako parodia nemeckej filmovej a televiznej sfery. ak viete po nemecky, poznate nemecku kinematografiu, pozeravate RTL, SAT1, PRO7, atd, bude pre vas rozkosou sledovat ho. podkladom nametu su nemecke povojnove sfilmovania knih anglickeho autora detektivok edgara wallaceho. kalkofe pritom paroduje nie len vybrane filmove zanre, ale bez zabran si podava rozne (trapne) hviezdy a hviezdicky nemeckeho show biznisu, ktore bezne vo svojich satirickych vysielaniach (kalkofes mattscheibe) zosmiesnuje.