Martinius

nie je lahke najst pre tento fascinujuci film tie spravne slova. pripada mi, akoby som kazdou nespravne mierenou vetou len zbytocne znehodnotil jeho tak neuveritelne vystizne jednoduchy obsah. fontana tu nie je od toho, aby nad nou (akikolvek) kritici alebo samozvani odbornici spomedzi divakov samoucelne a siahodlho onanovali a rozbijali ju do nesuvislych fragmentov. tento film je vyznanim a posolstvom pre ludi. je o zufalej a marnej ludskej (individualnej ci odvekej filozofickej) snahe premoct ci zastavit smrt v dosledku (hroziacej) straty a neopisatelnej bolesti z nej. je zaroven otazkou, ci je mozne vysporiadat sa so smrtou milovanej osoby. a posolstvom, ze odpoved na tuto otazku a silu na zmierenie si musi najst kazdy z nas sam...

po dopozerani tohto filmu som vzopäl ruky k nebesiam a zaupel: "pane, prosim, bud ku mne a ku vsetkym divakom milostivy, lebo je uz na najvyssom case, aby sa filmy prestali tocit podla idiotskych komiksovych predloh a zazili renesanciu autorov nametu s aspon akousi zakladnou inteligenciou, respektive, nech sa radsej sfilmovavaju klasici zanru." v ako vendeta je film priam neuveritelne pachnuci politickou korektnostou a vsetkymi na nu namotanymi dogmami a ideologiami. svojim pribehom prekracuje nielen hranice pozeratelneho sci-fi, ale hlavne hranice zdraveho usudku a stava sa silne politicky tendencnym a manipulativnym. predstava velkej britanie ako totalitarneho statu je asi tak realna a vieryhodna ako neandertalec s nobelovou cenou za kvantovu fyziku. idiotizmus tvorcov filmu i autora komiksu spociva hned v niekolkych zasadnych bodoch: 1) demokraticky system v zapadnej europe sa neda zvrhnut "len tak". a uz vobec nie nejakym jedincom, ktory si za tymto ucelom zalozi stranu a vrhne sa do revolucie ako don quijote na veterne mlyny. kazdy politolog vie, ze demokraticky system je uz len ustavno-pravne silno poisteny vnutrostatne a intenzivnym prepletenim politickeho systemu so strukturami EU aj externe. 2) oslavovany 5. november 1605 a tzv. gunpoweder plot nie je v ziadnom pripade datum hodny hrdych spomienok. slo totiz o nevydareny puc katolikov proti protestantom, ktory sa nastastie nezdaril, inak by krasna londynska budova parlamentu viac nestala. cize ako duchovny zaklad pribehu velmi nevhodny - symbolizujuci nanajvys puhy teroristicky primitivizmus. 3) pribeh sa predbeha v unavnych klise. dalsi superhrdina (velmi nezdarena a trapna kopia charizmatickeho fantomasa s prisernou maskou) si to rozda s celym svetom, vsetkych pobije, je vsade vcas a pateticky chcipne na konci. 4) kulminaciou absurdnosti je vsak ona spominana politicka korektnost filmovych autorov, vezuca sa na lacnom laviciarskom bush-bashingu, europskom komplexe z americanov (skodoradost z obcianskej vojny v USA) a hlavne manipulativne vsugerovavajuca europanom pocity viny za ojedinele snahy kritizovat nasledky nezdarenej europskej multikulturalistickej poltiky ci zlahcovat realnu hrozbu rozpinajuceho sa islamu v europe. dohromady sa z V ako vendeta stava ideologicky-dogmaticky vychovny hybrid s podvedomym vymyvanim mozgov pre normativne "uvedomelych" obcanov: amerika je zla, uja busha treba nenavidiet, vojna v iraku bol agresivny akt voci mierumilovnemu diktatorovi, koran je krasna mierumilovna kniha a v anglickom metre sa neodpalili islamisticki teroristi, ale podobne utoky maju na svedomi akisi zahmleni uzurpatori baziaci po svetovlade (narazka na pricinu masovych chemickych utokov vo filme). vsetko vo vsetkom - v ako vendeta je ako film priemerny lacny pribeh vyuzivajuci vsetky dostupne klise a ako posolstvo moralny odpad najhrubsieho zrna, pricom jeho snaha o paralelu s brillantnym orwellovym 1984 je polutovaniahodna a nedobre vykradajuca fraska.

aj treti diel piratov z karibiku je podobne ako prve dva jedna uletena, blazniva, osobitna, excentricka ale zato neuveritelne sympaticka fraska - atributy, ktore robia celu trilogiu tak povabnou. komedialne dobrodruzstvo v duchu barona prasila ci surrealnych fantasy filmov z osemdesiatych rokov sprevadza svojsky a vzdy sviezo posobiaci humor, vyhybajuci sa vykradaniu ci otrepanemu klise. v tomto smere stoji za povsimnutie niekolko scen (hod delovymi gulami po duchoch, ci zastupenie rolling stones v podobe keitha richardsa nepotrebujuceho ani patricnu masku tvare v podobe strazcu kodexu). aj ked sa film vo svojej polovici zamotava do neprehladneho deja, kedy divak nevie rozlisit, "kto s kym, kedy a preco", zaver opat dostava spad a z filmu je razna a dynamicka 'podivana'. vo vybornom hereckom obsadeni jednoznacne exceluje sebaparodujuci johnny depp s brillantnym geoffreym rushom. spominana dvojica zatlaca ostatnych protagonistov do uzadia, dokonca aj utesena keira kinghtley posobi akosi bledo a hezouna orlanda blooma si takmer ani nevsimnete. celkovo je film s vydarenym, humornym a pomerne inteligentnym pribehom pastvou pre oci formou putavych bojovych scen, ci atmosferou tyrkysoveho karibiku zo zlateho veku piratstva z dob 16. a 17. storocia. a tych zopar historickych kiksov (endeavour i cela britska flotila pozostavala z radovych lodi z prelomu 18. a 19. storocia, anglicania z vychodoindickej obchodnej spolocnosti "zalozili" singapur az v roku 1819, povinne kvotovy cernoch ako piratsky lord...) sa da hravo odmavnut.

the core je urcite zaujimavy a originalny napad nametu, ktory mnohych z nas necha zaspominat si na staru dobru cestu do stredu zeme od julesa verneho, ci na zimomrave poviedky h.p. lovecrafta o puti do utrob nasej planety. pribeh doslova vtisol tvorcom do ruk prilezitost vytvorit dalsiu epicku odyseu, tito vsak ponuknutu sancu nonsalantne odflakli. film je na prasknutie prepchaty vsetkym moznym otrepanym klise svojej doby: dobri cernosi a nemilosrdny biely general; spyklenecke absurdne vojnove plany vlady; preziju ti, ktori prezit maju (muz a zena); zachrana ci genialne napady v poslednej chvili; ci nikoho netrapiace fyzikalne zakony. kedze ide o zaner sci-fi, to posledne uvedene este prehltnete s mavnutim ruky. cely pribeh je ale pripraveny o akukolvek atmosferu (ktora by bola pri taktomto namete mimoriadne vitana) sekvenciou hektickych zaberov a kratkych povrchnych scen, ktore sa umelo a uplne zbytocne snazia navodit akcnu atmosferu. dalej som bol ako divak vrcholne otraveny dalsim virtualnym nicenim ci europskych alebo americkych metropol (rim, san francisco), ako keby na svete ine neexistovali. preco nemohli tvorcovia nechat zrovnat so zemou napriklad shanghaj, peking, bombay, islamabad ci dokonca teheran? bolo by to prilis politicky nekoretne? filmu sa sice podari prevrtat sa do hlbky nasej planety, do hlbky divakovej duse sa vsak nedostane.

tretie pokracovanie spider mana je len dalsie nenarocne filmove prevedenie nenarocneho komiksu, ktore kladie na svojich divakov hranicu poziadaviek osobitnej skoly. zaujimavy nanajvys vizualne a efektovo, avsak so scenarom, originalitou i celkovym pribehom hodnym tvorivej inspiracii jednobunkovca. spider man je tradicny prototyp filmu pre blbov aj s vysvetlivkami, pri ktorom si spomeniem na iny, neporovnatelne lepsi komiks od vladimira jiranka, kde sa lietajuci tanier vznasa nad mestom plnym ludi a jeden z mimozemstanov sucho konstatuje: "nase pristroje neeviduju naznak ziadnej zakladnej myslienky." a o tom je spider man. o nicom. len dalsi film s chlapcenskym tobeym maguirem, ktory tak zaziaril v pravidlach mustarne ci v pleasantville a ktory bytostne zlyhava v role akcneho hrdinu. hviezdicka je za ohnivovlasu bledu krasku kirsten dunst a za poznanie, ake sexy vie byt zlo. PS: klasik sam raimi by mal zostat pri hororoch a hororovych fraskach. v tom je nepredstihnutelny. sfilmovania stupidnych komiksovych predloh mu jednoducho nejdu.

woody allen opat (aj napriek priam groteskne posobiacemu rozcarovaniu podaktorych kritikov) nesklamal. ked sa chcete opat zasmiat na dobrom humore, neopakovatelnych dialogoch, slovnych prestrelkach, myslienkovych vzletoch a pobavit sa na prijemnom vtipnom a originalnom pribehu, je pre vas scoop ako stvoreny. woody allen nechal tentokrat bokom dramu o vztahoch (predchadzajuci match point) a zameral sa komedialne stvarnenie pribehu s krimi-zapletkou, kde sa amaterska studentska novinarka rozhodne za pomoci podioveho kuzelnika (woody osobne) a zosnuleho novinara (ktory aj zo zahrobia podlieha posadnutosti svojho remesla) rozlustit tajomstvo tarotoveho vraha. reziserovi sa tak podarilo vykuzlit presvedcivu odlahcenu a svojim osobitnym sposobom fantastikou opradenu zapletku, ktora pohlti divaka a znalcom allenovej tvorby jemne pripomenie ine woodyho legendarne filmy ako laska a smrt alebo este viac prekliatie zltozeleneho skorpiona. aj vyber hlavnych hrdinov sa tradicne vydaril - scarlett johannson potvrdzuje svoje hviezdne kvality a hugh jackman presvedcuje nielen ako wolverine. neda mi vsak zhodnotit podaktore komentare k filmu od prispievatelov tejto stranky. po ich precitani som mal dojem, ze dotycni mali ci pri ich pisani alebo sledovani filmu hlavu v zachodovej mise alebo boli pod vplyvom mesacneho splnu. za vrcholne diletantske a z prsta vycucane povazujem nazory, ze woody allen vykradol svoje posledne filmy ci zrovnavanie s match pointom, s ktorym mal scoop rovnaku jedine hlavnu protagonistku. v tomto ohlade odporucam vytlacit a nad monitor si zaramovat poslednu vetu z pabelitovho komentaru: na pomery woodyho allena nie je scoop mozno najlepsi, ale vzhladom k vsetkemu ostatnemu je to fim nadpriemernej kvality.

film, ktoreho nazov evokuje skor prostriedok na cistenie riadu, sa pekne zacina i rozbieha. zaujimava je aj idea filmu, priblizit sa s vesmirnou lodou k slnku, co bol doteraz vo sfere sci-fi pomerne neprebadany horizont. hlavnym hrdinom pribehu sa tak opravnene ocita stredobod nasej sustavy, jeho krasna, nesmierna a az spiritualne zobrazena ziara podfarbena vybornou hudobnou kulisou a zufala snaha o jeho zachranu a tym o zachranu celeho ludstva. aj napriek tomu, ze z astrofyzikalneho hladiska nam slnko zacne umierat az o par miliard rokov, taku dobu sa ale reziserovi zjavne cakat nechcelo, preto si ju nalezite skratil. niekde v polovici filmu vsak nastava zlom. z impresivneho a poeticky putaveho filmu sa stava film schaoseny. pribehu dochadza dych a tvorcom fantazia. vznika akesi nehomogenna koktejlova emulzia povodne zaujimavej vedeckej fikcie, thrilleru a nevydareneho hororu. pekne posobive zabery sa menia na splet rychlych roztrasenych a nedokoncenych sekvencii, pricom divak nenadobudne dojem, ze by sa malo jednat o umelecky zamer, ale ze kameraman od polovice filmu zapasil s plnym mechurom. mnohe krcovite, polovicate a macossky odbavene sceny ci zapletky len dalej rozdrobuju film, beru mu atmosferu a okradaju ho o celistvost. clovek by sa tak chcel dozvediet viac o sialenom kapitanovi, o myslienkovych pochodoch psychologa ci viacej rozvinut stretnutie s ikarom 1. ergo: cela druha polovica filmu posobi improvizovane zlatana a odflaknuta. ani vyber hercov nie je stastny, okrem sympatickeho cliffa curtisa nepresvedcil nikto, skutocnost, ze kapitan zahynie v slnecnej ziare vami ani nehne a hlavny hrdina posobi ako praktikant pred diplomovkou a nie ako spickovy vedec. sunshine nie je ani ryba, ani rak. ani votrelec a ani solaris. zostava preto len konstatovat, ze keby sa reziser nesnazil posobit tak demonstrativne neamericky, mohol byt sunshine profesionalnejsi, prirodzenejsi i celkovo originalnejsi.

sumuru aspiruje na titul najhorsieho sci-fi vsetkych cias, ale z tohto titulu sa zial tesit nemoze, pretoze ho drzi isty turecky film, vyslovenie ktoreho mena by mohlo mat horsie nasledky ako vyslovenie 3x beetlejuice a jeho vzhliadnutie by pripravilo divaka o psychicku stabilitu. sumuru je zmesou mizerneho nametu, psychopatickeho scenara, hororoveho vyberu hercov, polutovaniahodnej rezie, stupidnych dialogov, detinskych trikov a sluch tyrajuceho ozvucenia. cely dej sa da zhrnut do niekolkych viet: dvaja zbludili metrosexuali na sposob rudolph moshammer a gianni versace stroskotaju na planete ovladanej podrazdenymi neukojenymi fasistkami, ktore vedia byt nestandartne emancipovane pri mlateni muzov, ale zrutia sa, ked im zoberiete plysaka. napokon bojuju dobri muzi s dobrymi zenami proti zlym zenam a na zaver aj proti akemusi obriemu hadovi, ktory usiel z krabice s detskymi hrackami. podla spravneho happy endu nastupi vsetkych pat a pol obyvatelov planety do vesmirnej lode, planeta sa rozsype a ak ste sa pocas pozerania tohto filmu nerozsypali aj vy, vyhravate hlavnu cenu – totiz ponechanie si vlastneho dusevneho zdravia.

po vzhliadnuti filmu a naslednom vyspani sa som premyslal, co mi z neho zostalo vo vnutri, ale akosi som nevedel nic najst. racionalne zhrnute: jedna sa o rezisersky slusne zvladnuty snimok a obzvlast genialne stvarnena paranoia zo strany ellen burstyn je hodna prinajmensom oskara. dalej velmi dobra kamera, vynikajuci hudobny doprovod. cely film ma vsak jeden zasadny problem, ktory je aj jeho kamenom urazu: autor si predstavuje drogovanie ako hurvinek valku. odbavit ucinky heroinu ci amfetaminu imidzovym a na nervy lezucim privalom lacnych opakujucich sa mikrozaberov a jednou amputovanou rukou je ako ked niekto strci polotovar do mikrovlnky a nasledne prehlasi, ze vie varit. pribehy na tazke temy ako su drogy, ich ucinky a zavislost na nich by mal tocit niekto, kto o tom vie viac ako z ucebnic pre druhy stupen zakladnej skoly.

tento film je obycajna pubertalna vtakovina, snaziaca sa vizualne vykradnut kvalitny zaner. ako komedia bez humoru, ako fantasy bez inspiracie, ako akcno-dobrodruzny tazkopadny. najgrotesknejsi je uz len napad samotny, spravit z niekoho ako van helsing namakaneho akcneho hrdinu. presne kvoli takymto stupidnym napadom weird al jankovic prozretelne natocil genialny parodizujuci sketch - "akcny gandhi II - koniec s pasivnym odporom". hviezdicka patri povabnej kraske elene anayi, film ale putuje do odpadu.