Martinius

v nemecku popularny komediant bully herbig sa po uspesnych televiznych sketchoch podujal na natocenie vesmirnej parodie, obzvlast potom, ked uz mal za sebou jeden komercne vydareny filmovy projekt. traumschiff suprise, snaziaci sa parodovat star trek a star wars, mu vsak akosi nevysiel. herbigov humor je totiz cely postaveny vylucne na parodovanie pomocou homosexuality, robi zo vsetkych svojich hlavnych protagonistov zzenstelych pupusov. for s teplym hysterickym kapitanom kirkom ci mr. spockom je zo zaciatku mozno celkom fajn, po x-ty krat ale unavny a dookola sa opakujuci. okrem toho chyba zaujimavejsi suvisly dej a film sa opiera vylucne o absurdnosti jednotlivych scen. so zanrom absurdneho filmu, kde kedysi velmi bodovali bratia zuckerovci, bully herbig stroskotava na neoriginalite a stupidite pribehu, ktory vo svojej podstate nie je smiesny, ale trapny. dve hviezdicky za pekne triky, niekolko malo zaujimavych scenok a dizajn vesmirnej lode surprise. pre kazdeho, kto chce vidiet ozaj kvalitnu vesmirnu komediu inteligentne parodujucu star trek, vrelo odporucam galaxy quest.

werner herzog sa podujal na odvazny projekt narocneho dobrodruzneho filmu, do ktoreho zatiahol kvalitneho herca, vo forme klausa kinskeho, velku vypravu a tocil na tazko pristupnych miestach v amazonskom pralese. nevysli mu vsak peniaze (polovicu rozpoctu pohltil kinski), takze bol odsudeny na stalu improvizaciu, co aj vo filme silno citit - zavana amaterizmom. nakrucanie bolo poznacene neustalymi prekazkami a problemami (podnebie, nahly priliv znicil cast vybavy a rekvizit, scenar na kolene), medzi hercami (vlastne nehercami, nakolko herzog angazoval len malo ozajstnych hercov, co je na filme tiez vidno) sa sirila nervozita a "blba nalada". herzog si tak z filmovacky urobil svoju vlastnu expediciu a namiesto dobrodruzneho filmu tak vznikol skor akysi dokument vo volnom style po stopach znameho spanielskeho conquistadora aguirreho. navyse sa najvacsim problemom stal kinski sam - bol so vsetkym nespokojny, beznaladovy, odmietal spolupracovat a vyvolaval neustale hadky a sarvatky. dokonca sa chcel zbalit a odist, naco mu herzog pohrozil zastrelenim. kinskeho herecky vykon je v tomto filme patricne katastrofalny. pozostava z nepricetneho pohladu a neustaleho kymacania sa z boka na bok. kinski zdaleka nehra agresovneho hyperaktivneho aguirreho, ale iba klausa kinskeho, rozmarneho manicko-depresivneho sialenca. cely film zachranuje hudobny podmaz, bezvychodiskova atmosfera do zahuby sa rutiacej expedicie a originalita celeho deja, ktora vzisla z nedobrovolneho dobrodruzstva filmoveho stabu a ktoru herzog nezamerne vyuzil v svoj prospech. aguirre je vzacny skor ako prirodopisny dobovy dokument, simulujuci niekdajsie historicke udalosti - nieco na sposob expedicii thora heyerdahla, len napriec juznou amerikou.

podla mna to bol len trik raposa s vejmelkovou ako ist do afriky na dovolenku za cudzie peniaze, inak si to neviem vysvetlit...

keby cistou nahodou ludstvo vymrelo, planetu zem by nadsledne objavila mimozemska expedicia a do jej ruk by sa dostala kopia pianistky, bolo by navstevnikom z kozmu vsetko jasne. ze takto choromyselna rasa jednoducho vyhynut musela, lebo jej duchovno-mentalna uroven a kulturna vyzretost sa nachadzala vo faze volneho padu pokrocilej degeneracie. pianistka je, ako kazdy spravny alternativny hardcore, o uchylkach. hlavna hrdinka je neskryvanou psychopatkou, ktora si ziletkou obraba klitoris, je posadnuta svojim snobskym mladsim ziakom, obcas mlati do piana, meravo zazera, vsetkych a vsetko nenavidi a na zaver filmu si spontanne bodne kuchynskym nozom do ramena. hladat v tomto filme nejake naznaky psychologickych ci filozofickych elementov je ako hladat v dedinskej zumpe svatenu vodu. pretoze popri reziserovej dusevnej onanii zobrazuje uchylov, akych normalny, mentalne zdravy jedinec v zivote stretavat nechce. a uz vobec nie sa na nich divat prostrednictvom televiznej obrazovky.

intimita ziskala na berlinale v roku 2001 zlateho medveda. chcete byt este uspesnejsi? potom odporucam nasledovny recept: zozente si digitalnu kameru (idealne so zrnitym obrazom a neustalym mykanim hore-dole, hlavne nech to vyzera dostatocne amatersky a la lars von trier) a nou natocite grupak lamajuci vsetke tabu. zatiahnete don partnera, kolegov, sefa, babicku na dochodku spolu s jej domacimi zvieratami ci oblubenou pelargoniou. pocas sulozenia nebudete setrit najhrubsimi nadavkami, pretoze alternativna tvorba bez vulgarizmov je ako pizza bez oregana. ako idealne kopulacne intermezza posluzia nejake (uplne lubovolne) dialogy na sposob prozy samuela becketta ci edwarda albeeho, pricom ako filozificky highlight dielu doda nejaka existencialisticka myslienka o nezmyselnosti bytia. a ked zaver korunujete vykrikom "cely svet je uplne dosraty", tak ste vyhrali na plnej ciare. s podobnymi ambiciami sa netajil ani amatersky pornofilm intimita odobreny pseudofilozofickymi elementami - a dotiahol to az na zlateho medveda.

"uz tu neni ira hayes, ted uz nam neodpovi, jak skoncil tenhle indian, to malokto uz vi...", tak nejako znel refren balady o vojakovi ira hayesovi prevzatej zelenacmi, ktoru som sa kedysi (nedobrovolne) napocuval v detstve. film zastavy nasich otcov od clinta eastwooda, tvoriaci jednu z janusovych tvari dvojfilmu o bojoch na iwo jime, nie je mozno tym, co mnohi ocakavali. nie je to klasicky akcny film o bohapustom strielani, ci o utokoch na city alebo o moralizovani a uz vobec nie o americkom patriotizme (na ktoreho akykolvek naznak medzicasom uz mnohi europski kritici a divaci reaguju ako pavlov pes). je to film o spomienke - o vylodeni sa na iwo jime, o aspektoch vojny. svojim sposobom pietny dokument s (miestami sice mierne zdlhavym) epickym pribehom, o obycajnych vojakoch, ktori sa ocitli uprostred bojiska a stali sa zaroven sucastou svetoveho diania. vojnu prezili traja zo siestich zo slavneho zaberu vztycovania vlajky na hore suribaci. tato trojica sa proti svojej voli stala hrdinami a bola 'pouzita' ako ziva reklama priamo z bojiska na marketingovu kampan pre vojnove dlhopisy. ale aj tu odmieta eastwood moralizovat ci sudit, pretoze dlhopisy boli pocas vojny vo vsetkych demokratickych krajinach spojencov vyuzivane na nevyhnutne financovanie vojny. trojica vojakov z legendarnej fotografie sa brani prevziat na seba rolu hrdinov, pricom vojaci prizvukuju, ze hrdinami boli ti, ktori sa viac nevratili naspat - a neboli to len zvysni traja z fotografie (medzi padlymi bol aj rodak zo slovenska, sergeant michal strenk), ale vsetci ti, ktori na ostrove polozili svoje zivoty. aj preto sa eastwood vyhyba detailnejsim zaberom tvari a vytvara dojem anonymity - pocas filmu divakovi v pamati utkvie len niekolko hercov. film oslovi viac milovnikov zanru i znalcov bojov v pacifiku a vo svojom pozvolnom meditativnom tempe i style skor viac pripomina tenku cervenu liniu ako prototyp bezneho akcneho vojenskeho filmu. aj napriek mnozstvu bojovych scen na ne nekladie doraz.

kratko potom, ako tento film zazil svoj usvit na kinovom platne, fascinovalo ma priam detinske zameranie kritiky na absenciu nevyprofilovaneho zanru. skatulkari prisli o svoje kruhy, pretoze nevedeli, ci sa jedna o komediu, o dramu, o dobrodruzny film alebo o pribeh medziludskych vztahov. life aquatic je totiz o vsetkom naraz. rovnako, ako zivot samotny nie je len o komedii, o drame, o dobrodruzstve ci o medziludskych vztahoch ale o nepredvidatelnej pestrej originalite. a o tomto je spominany film - okrem uvedenej zanrovej pestrosti aj o chvilkovej nemotornosti, surrealnej fantazii, sarmantnej naivite, trapnych momentoch a hlavne - o ludoch samotnych. rovnako ako zivot. uzasna je schopnost rezisera navodit grotesknu atmosferu suchym humorom: "aha, co je toto tu?" "zeby mapa?" pritom sa vsak nejedna o komediu ci komedialne spravanie sa protagonistov. jeden slovensky spisovatel raz robil rozhovor s josephom hellerom a opytal sa, ako sa mu podarilo vytvorit tak neuveritelne komicku postavu ako je yossarian. heller vtedy odpovedal: "pozor, yossarian nie je ziaden komediant. je to nestastna skor tragicka figura, ktora svojim spravanim sa a patricnym opisom svojho konania posobi groteskne, tragikomicky." a presne tento hellerov vyrok sedi na life aquatic. rovnako film zameta s klise o dobrych hrdinoch na jednej a zlych na druhej strane (okrem neosobnych piratov). kazda postava je (aj vdaka vynikajucemu hereckemu obsadeniu) uplne svojrazna, ziva, originalna a doveryhodna - so svojimi vlastnymi uchylkami ci kvalitami. film si ma ziskal hlavne svojim pristupom k obycajnej ludskej stranke a dovolil by som si povedat, ze priam kultovou nezabudnutelnou scenou, kedy po ziskani sponzorskych penazi musi posadka vziat na palubu poistovacieho agenta. divak (ale aj posadka lode) vtedy automaticky ocakava prichod klasickej negativnej postavy a vsetci sa tesia, ako si zleho poistovaka podaju. dochadza k scene vo vytahu, kedy sa zissou agenta nevrazivo a sarkasticky pyta (nieco v zmysle): "a teraz vas k nam poslali, aby ste nam strpcovali zivot a sliapali na paty?" a agent odpovie: "preco by som vam mal robit zle, ved som v prvom rade clovek..." film plny necakanych zvratov, logicky sledovatelnej absurdity, pestrosti deja i jeho obrazov, ludskosti beznych ludi a silnych, aj ked dobre maskovanych emocii. o tom je zivot pod vodou...

mahlzeit! keby som mal uviest troch najlepsich nemeckych sucasnych humoristov, bez vahania by to boli loriot (vicco von bülow), oliver kalkofe a walter moers. a prave spominany walter moers je autorom v nemecku legendarneho komiksu "kleines arschloch", ktory sa da asi najlepsie prelozit ako maly zasran. nuz a tento komiks sa dockal v toku 1997 sfilmovania, samozrejme v animovanej podobe. scenar, texty, riadenie animacii a spolupraca na rezii - vsetko poctivo moers. maly zasran je okuliarnaty (u moersa maju casto takmer vsetci okuliare, ci uz zvierata alebo pohlavne organy...) zakerny, ale zato mimoriadne inteligentny, teenagersky spratek, ktory spravi vsetko preto, aby porusil nejake spolocenske alebo individualne tabu ci konvencie. a vyziva sa v tom tym najsarkastickejsim a najvysmesnejsim sposobom, nic mu pritom nie je svate. maly hajzlik nema zabrany otvorene a kruto parodovat ci uz uchylky homosexualov, nemecky syndrom fasizmu, chovatelov psov, dochodcov, pristahovalcov, ci vymletu dedinsku mladez. nadavky, drogy, vsadepritomny sexizmus ci vyznavanie lasky sedemdesiatrocnym zenam patria do jeho repertoaru rovnako ako trebars vysmech z nabozenstva. nejde pritom o ziadne lacne vulgarizmy, ci zachodovy druh humoru, ale o cielene kverulantstvo. moers lahodi tichym malym zakerakom v kazdom z nas a divak si pri jednotlivych scenkach povie "ano, presne toto by som vyparatil dochodcom!" kleines arschloch neurazi, na to je cely film priinteligentny. nanajvys sokuje a vydesi moralnych apostolov.

plne chapem a akceptujem pohorsenie a obavy vsetkych, kto sa pri tomto filme obavali relativizacie nacistickych svinstiev a o snahu vstepit hitlerovi punc ludskosti. pretoze bez viny nebol nikto, kto spolupracoval a nevzoprel sa a kazdy so zucastnenych si ponoril svoje ruky do krvi. a som toho nazoru, ze o tomto je aj film - na jednej strane o nevedomosti tejto zodpovednosti, na druhej o jej uvedomovani si a snahe zitia s jej bremenom - to bol pribeh gertraud junge i celeho nemecka zaroven. aj adolf hitler bol (na rozdiel od jeho fanatickej chladnej beztvarej masinerie) tiez (zial) len clovek s typicky ludskymi negativnymi vlastnostami - malicherny, paranoidny, stihomansky, zakomplexovany, nesucitny, nenavistny ci velikassky. clovek nepreniknutelne zablokovany sam v sebe, chrliaci ako nasledok toho svoje ohavne myslienky. albert speer raz hodnotil navstevu u hitlera v jeho letnom sidle berghof, ze aj napriek horskemu prostrediu a krasnej prirode tam pocas vecierkov prevladala neosobna stiesnena a neuvolnena atmosfera, ludia sa pri fuerherovi citili neisto, priserne unudene a tesili sa prec. film vynikajuco stvarnuje apokalypticku sklucenu atmosferu beznadejneho cakania na isty koniec zratanych dni. slucka okolo berlina sa stahuje, rovnako s nou slucka okolo krkov vsetkych zucastnenych, napriek tomu dokaze ich zufalstvo vyprodukovat posledne prejavy bezbreheho hedonizmu - prepychove vecere a zaslepena viera (naivna a hlupucka eva braun versus fanaticky zanietena magda goebbels) v konecne vitazstvo silne kontrastuju so siriacou sa skazou vsade naokolo. film je zaroven po hereckej stranke vystavnou skrinou celej nemeckej aktualnej kinematografie. reziser preukazal pri volbe jednotlivych protagonistov mimoriadnu davku zrucnosti a jemnocitu. bruno ganz ako hitler presviedca na plnej ciare, rovnako aj povabna alexandra maria lara ako "traudl", klobuk dolu pred nezamenitelnym michaelom mendlom (ako weidling), (tradicne) thomasom kretschmannom (ako fegelein), christianom berkelom (prof. schenk), matthiasom habichom (prof. haase), heinom ferchom (albert speer), corinnou harfouch (magda goebbels) a juliane koehler (eva braun), pricom absolutnym hereckym skvostom bol bez diskusie ulrich matthes v role josepha goebbelsa.

kazdy, kto ocakaval od tohto filmu fantasy na sposob LOTR alebo narnie, bude sklamany. film sice nesie rozpravkove elementy, ale tieto su cisto ucelove - odohravaju sa v detskych predstavach. skutocny pribeh je o odlisnosti dvoch deti, ktore kvoli svojnmu odlisnemu vnimaniu nezapadaju do sedej masy priemernych skolakov, su ciernymi ovcami a unikaju do sveta vytvoreneho svojou vlastnou fantaziou, prec od konzumu a zivotneho stylu, ktory ich nenaplna. je to o priatelstve dvoch pribuznych dusi a ich chvilkovom stasti, skvele stvarnenom dvoma sympatickymi a dobre vybranymi protagonistami. napriek tomu divak s postupom casu stale ocakava, ze sa vo filme zacne diat nieco podstatne, ze sa prehupne z bezstarostnej fazy do nejakeho velkeho dobrodruzstva. namiesto toho prichadza nahly sok vo forme (do deja nie dobre nezapadajucej) smrti hlavnej hrdinky a z filmu sa stava tragicka drama plna bolesti a stavov zufalstva. aj napriek tomu, ze film zanechava zmiesane dojmy a hlavne pocit nedokoncenosti, je to na americke pomery nezvycajne spracovanie hlbokeho nametu o drastickej nahlej strate, ktora zasiahla do zdanlivo perfektne bezstarostneho a nenarocneho zivota ludi ci jednej komunity. strate - ktora nas zo vsetkych fikcii a fantazii vracia do tvrdej nekompromisnosti reality, aku v podobnom zneni prezivaja nejeden z nas...