GTS_PUNK

Dokument Maroša Beráka z roku 2004 je ohliadnutím sa späť za životom leteckého esa Jána Režňáka, ktorý bol pilotom Slovenských vzdušných zbraní v rámci klérofašistického Slovenského štátu. Ján Režňák - hlavný a prakticky jediný protagonista dokumentu - na sklonku života spomína na boje proti sovietskym pilotom v druhej svetovej vojne a nostalgicky sa vracia do čias Slovenského štátu, keď okrem iného vychvaľuje "prvého slovenského prezidenta" Jozefa Tisa. Režňákove spomienky sú z historického hľadiska zaujímavé, jeho názory sú však neprijateľné. Portrét pilota Režňáka preto zaujme predovšetkým obsiahnutým dobovým materiálom, ku ktorému je však potrebné pristupovať iba ako k dobovému materiálu. Pretože to, že Slovenský štát stál na zlej strane dejín, je neodškriepiteľný historický fakt.

Dobre, na úvod by asi bolo vhodné začať pozitívami tohto filmu. Nie je ich veľa. Najväčším plusom je, že snímka má koniec. A s oboma prižmúrenými očami možno oceniť ešte aj námet so záverečným "zvratom", ktorý však v kontexte diela režiséra Stevena M. Smitha ako celku nemôže v žiadnom prípade vyniknúť, pretože celková "kvalita" mu to neumožňuje. Film z roku 2018 o anglickej chuligánskej firme a jej vedúcej osobnosti Tonym (Jon-Paul Gates) je totiž mizerne natočeným počinom, ktorý by do vrecka ľahko strčili aj stredoškolské maturitné videá s únosmi triednych kníh. Smithova snímka zlyháva prakticky na všetkých frontoch. Počnúc otrasným scenárom s hroznými dialógmi v nekonečne dlhých scénach, pokračujúc nanajvýš zle hrajúcim hereckým obsadením, končiac absolútne nezvládnutou technickou stránkou. Divákovi pri pohľade na tento "skvost" nestačia prídavné mená s negatívnou konotáciou, pretože v podstate všetko, čo snímka ponúka, je zlé a ešte horšie. Všetky scény a dialógy postáv sú trápne a zle zahrané, pričom sú výpravne zasadené do lacno pôsobiaceho prostredia. Absolútnym vrcholom sú policajné zásahy, ktoré aspoň diváka rozosmejú tým, aké mizerné sú. Na film sa navyše zle pozerá aj z technického hľadiska. Kamera, celý čas snímajúca v studených tónoch, je lacná, dominantne využívajúca iba statické zábery. Strih je takisto mizerný. A čo tie zvukové efekty pri "bojových" scénach?! Red Army Hooligans je otrasný počin, ktorému by sa mal každý pre vlastné dobro vyhnúť.

Dokument režisérky Zuzany Piussi o účasti trnavského divadelného súboru DISK na festivale neprofesionálneho divadla Scénická žatva v roku 2002. Krátkometrážny film zachytáva divadelníkov, pripravujúcich sa odohrať inscenáciu Geniálna epocha podľa Schulza, ako aj následné hodnotenie odbornej kritiky. Snímka sa zvlášť nezameriava na divadelný súbor, hru alebo festival ako také, pričom si prakticky všíma iba jeden krátky dobový výsek - výjazd ochotníkov na festival. Dokument Zuzany Piussi dopĺňajú viaceré vyjadrenia hercov, sú však skôr strohého, všeobecného, veľa nevypovedajúceho charakteru. A taký je v podstate aj celý film Disk - Žatva. Svoj účel pravdepodobne spĺňa, aj keď je ťažké povedať, čo je v skutočnosti jeho účelom. Za zachytením výjazdu ochotníckeho divadla na festival pravdepodobne nemožno vidieť nič viac.

K filmu režiséra Stanislava Sládečka z roku 2015 môže divák pristupovať s istými predsudkami. A nemožno mu to vytýkať, pretože snímka už na prvý pohľad pôsobí ako lacná komediálne-romantická záležitosť, ktorá je tematicky "liznutá" hokejom. A v praxi ňou aj do bodky je, ale divák pri jej sledovaní nemá pocity trápnosti, aké sa môžu vyskytnúť pri iných podobne ladených filmoch. Paradoxne, príbeh o manželke (Taťána Kuchářová) hokejistu NHL (Jiří Mádl), ktorá sa pripravuje na maturitu, pričom sa zamiluje do svojho učiteľa Ondřeja (Adrian Jastraban), je v praxi odľahčeným počinom, ktorý však dokáže príjemne prekvapiť. Dejová premisa je síce jednoduchá a pomerne predvídateľná, ale Sládečkova snímka dokáže bodovať predovšetkým vďaka svojmu humoru aj vtipne napísaným postavám. To, čím dokáže diváka najviac pobaviť, je situačný humor a s ním spojené hlášky, ktoré v ňom zaznievajú - kenský šiling, rozhovory Ondřeja a jeho kolegu Květoňa Supa (Miroslav Vladyka), zobrazenie "vzťahu" Ondřeja a študentky Kudynovej (Jenovéfa Boková), gruzínsky surrealizmus, arménski básnici aj azerbajdžanskí sochári. A nájsť sa toho dá viac. Správnej dres samozrejme po scenáristickej ani žiadnej inej stránke nemôže diváka nadchnúť nejakou prepracovanou komplexnosťou, ale zo svojho askriptívneho statusu hlúpej a lacno pôsobiacej romantickej komédie dokáže vyťažiť maximum. Odľahčený film, ktorý sa skrz hokejovo ladenú tematiku dotýka úplne iných tém. Dôležité však je, že funguje, a dokonca baví.

Šestica krátkych ONA epizód z prelomu rokov 2012 a 2013 vydaných online ešte pred premiérou anime Kotoura-san. Ich cieľom je humornou formou predstaviť hlavných protagonistov a ich charakterové vlastnosti. Epizódy, postavené na dynamických a vtipných rozhovoroch medzi hlavnou postavou Harukou Kotourou a jej hosťami - ďalšími seriálovými postavami, dostatočným spôsobom spĺňajú svoj účel. Kotoura-san: Haruka no Heya, online počin špecifický predovšetkým svojou animáciou, je dobrým úvodom do ešte lepšieho dvanásťdielneho anime, ktorého protagonistov predstavuje.

Ťažko povedať, či je možné tento počin Zuzany Piussi vôbec považovať za film. Osemminútové dielo z roku 2001 je skôr iba akousi anketou z rybárskeho plesu, ktorý sa uskutočnil nevedno kedy, nevedno kde. Vo videu - nie vo filme - zaznievajú hlasy rybárov a ich manželiek o tom, čo vôbec rybárčenie znamená. Jednoduché, bez výraznejšieho nápadu, bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Rybári a rybárky sú mixom záberov z kultúrneho domu, v ktorých sa mieša opilecký bľabot respondentov s hudobnými odrhovačkami v pozadí.

Dokumentárny film režiséra Stewarta Sugga z roku 2010, miestami vďaka scenáristickému poňatiu so zakomponovaním fanúšikov Manchesteru City v popredí a hranými retrospektívnymi scénami pripomínajúc skôr mockumentary, zachytáva pre futbalový klub z "modrej" časti Manchesteru prelomovú sezónu. Efekt prílevu miliárd libier zo Spojených arabských emirátov, ktoré od čias vydania dokumentu zmenili City na nepoznanie, vo filme síce ešte naplno ani zďaleka nevidno, ale je zaujímavé vidieť, v akom stave bol klub v sezóne 2009/2010, respektíve ako sa odvtedy zmenil a čo všetko dosiahol. Veľká časť Suggovho dokumentu je postavená na rozhovoroch nielen s fanúšikmi City, ale tiež s hráčmi, trénermi alebo inými s klubom spätými postavami (napríklad aj Noelom Gallagherom), pričom ich dopĺňajú zábery zo zápasov či zo "zákulisia". V tomto smere ide o tradičný autorský prístup ku športovému dokumentu, ktorý výraznejšie nenadchne ani neurazí. Prakticky sa ním nedá nič pokaziť, čo sa potvrdzuje aj v tomto prípade. Blue Moon Rising preto nie je ničím viac, než iba priemerným, ale pozerateľným pohľadom na jednu sezónu Manchesteru City v anglickej Priemer League - pohľadom na sezónu, ktorá všetko zmenila.

O práve tejto snímke režisérky Sofie Coppoly z roku 2003 z času na čas stále počuť, aká je výnimočná. Príbeh o dvoch Američanoch - hercovi Bobovi Harrisovi (Bill Murray) a vyštudovanej filozofke Charlotte (Scarlett Johansson), ktorí sa náhodou stretnú v japonskom Tokiu, preto diváka prekvapí, keď zistí, že nijak zvlášť výnimočný nie je. Coppolovej film sa snaží byť netradičným romanticko-dramatickým počinom, čím na jednu stranu aj je, ale na druhú stranu nefunguje takým spôsobom, ako by bol možno divák očakával. Dokonca môže vyznievať pomerne zvláštne, keďže zobrazenie "vzťahu" medzi postavami Boba a Charlotte je iba akýmsi nezáväzným koketovaním, ktoré k ničomu nevedie. Ale áno, stále je potrebné brať do úvahy, že práve toto je Coppolovej zámerom, pričom dôraz je v prípade tohto filmu kladený na to, aby vynikla vnútorná prázdnota oboch hlavných postáv. Bob aj Charlotte sa ocitajú v Tokiu, v pre nich cudzom, neznámom svete, ktorému nerozumejú, hoc sa ho akokoľvek snažia pochopiť. Darí sa im to však len veľmi ťažko, pretože v podstate nerozumejú ani sebe samým. V istom smere môže dokonca ich vystupovanie a konanie pôsobiť až ignorantským spôsobom (smerom k Japonsku a tamojšej kultúre), čo filmu pozitívne body v diváckych očiach rozhodne nenahráva. Z hereckého hľadiska je snímka v poriadku. S postavami, ktoré herci stvárňujú, je to však všelijaké. Spôsob, akým je napísaný príbeh, totiž vedie k celkovej nevýraznosti. A to nielen v prípade postáv, ale prakticky všetkých hlavných aspektov filmu, ktoré sú akoby potlačené. Jedinú výnimku predstavuje tokijská výprava zo začiatku nového milénia. Lost in Translation je do veľkej miery sklamaním. Možno povedať, že chválospevy na toto Copppolovej dielo sú neopodstatnené. Ide totiž o priemerný film, zvláštne poňatú drámu bez drámy a romantiku bez romantiky. Autorský zámer sa cení, ale výsledok neohúri.

Hovoriť o tomto seriáli z produkcie streamovacej služby Hulu z roku 2019 iba ako o ďalšom diele spisovateľa Johna Greena, v ktorom tínedžeri riešia ťažké témy a zomierajú, sa môže zdať príliš prísne, ale je to tak. Príbeh z prostredia svojskej internátnej školy so sebou prináša prakticky všetky možné klišé, ktoré sa dajú od podobného počinu očakávať. Mladí ľudia v ňom sú vykreslení ako príliš hĺbaví, zaoberajú sa vlastnou existenciou, hľadaním svojho miesta vo veľkom svete, traumami, láskou, sexom, alkoholom. Seriálu takisto nechýba diverzita postáv, zakomponovanie LGBTQ roviny, ako aj kritika patriarchátu. Kto vie, či by v roku 2005, v ktorom sa príbeh seriálu odohráva, mladí rozoberali témy o "zlom patriarcháte", ale prosím. Seriál tohto typu zrejme musí byť poplatný dobe svojho vzniku. A to nie je myslené ako kritika, ale iba ako strohé konštatovanie. Koniec koncov, kvalitu diela to zásadným spôsobom neovplyvňuje. Predovšetkým prvá polovica osemdielneho počinu je dobre zvládnutou a divácky atraktívnou coming of age záležitosťou, ktorá skutočne dokáže zaujať. V druhej polovici celková kvalita klesá, čo je dôsledkom prílišného zameriavania sa na konkrétne postavy či hľadania odpovedí na otázky, ktoré so sebou prinášajú udalosti v rámci deja. Plusmi seriálu podľa Greenovej predlohy sú atypická výprava (stredná škola ako miesto síce nie je atypická, ale fyzické zasadenie školy v tomto prípade je), solídne herecké obsadenie, ktoré vie dobre "predať" svoje postavy, ako aj výborný výber hudby. Seriál môže poslúžiť aj na nepriame odporučenie kníh, ktoré sú v ňom spomenuté, a zaujímavé sú aj posledné slová - citáty, ktoré v ňom zaznievajú. Looking for Alaska nesie všetky znaky typického tínedžerského seriálu. Mnohé klišé, ktoré sa v ňom vyskytujú, však automaticky neznamenajú, že ide o zlé dielo. Niečím je dobré, niečím menej. Niečím diváka príjemne prekvapí, niečím ho prinúti krútiť hlavou a gúľať očami. Keď sa teda divák pozrie na tento seriál ako na celok, uvidí jasnú odpoveď - priemer, ale rozhodne pozerateľný.

Krátkometrážny dokument Zuzany Piussi z roku 2007 o zániku pôvodného nezávislého a experimentálneho bratislavského divadla Stoka, na ktorého mieste dnes (k roku 2023) stojí vonkajšie parkovisko nákupného centra Eurovea. Režisérka skrz vlastnú výpoveď, ktorá sa pre jej hrozný hlas (sorry not sorry) počúva len veľmi ťažko, ako aj výpovede zakladateľa divadla Blaha Uhlára a hercov, ktorí v ňom zvykli hrávať, reflektuje históriu tohto kultúrneho priestoru. Vo výpovediach sa stretávajú dva primárne postoje - jedna strana (majorita) kritizuje Uhlára, tvrdí, že jeho "kult osobnosti" nakoniec viedol k zániku divadla, druhá strana (minorita) sa ho zastáva. Piussi je viac-menej v úlohe nestrannej pozorovateľky a samotný Uhlár si vyčíta vlastnú naivitu, pre ktorú v roku 1969 neemigroval. O divadle ako takom, o jeho širšej histórii, prípadne o inscenáciách sa však divák nemá možnosť veľa dozvedieť. Stoka - Epilóg aj z toho dôvodu pôsobí skôr ako akési vyrovnanie sa malej skupiny ľudí, ktorých Stoka spájala, s tým, že pôvodnej Stoky už viac niet. Musela ustúpiť architektonickému pokroku. Divadlo zmizlo, čím však nepriamo pomohlo kultúre - vďaka zmiznutiu ohyzdných budov z bratislavského nábrežia/centra sa skultúrnil verejný priestor. Či sa to niekomu páči, alebo nie. Dokumentárny film neveľmi výrazný, obsahovo veľa nehovoriaci, s hroznou kamerou a ešte horším hlasom Zuzany Piussi.