GTS_PUNK

Snímka režiséra Siona Sona z roku 2008 predstavuje na prvý pohľad vyčerpávajúcu, ale v každom prípade pozoruhodnú sondu do vnútra (nielen) japonskej spoločnosti. V príbehu, ktorý sa naprieč svojou minutážou berie niekedy vážne a inokedy o čosi menej, môže divák vidieť implementáciu a najmä funkčné prepojenie viacerých filmových žánrov. Spomedzi všetkých, ktoré v tomto prípade Sono prezentuje, do popredia najviac vystupujú dráma a komédia. Snímka ako taká v mnohom z toho, čo obsahuje, preháňa a zveličuje. K veciam však dokáže pristupovať aj s maximálnou vážnosťou. Od styčného bodu, ktorým je v príbehu kresťanská viera, sa odvíja prakticky všetko ostatné. Režisér Sono vďaka tomu dokáže poukázať na viaceré aspekty spoločnosti, akými sú napríklad láska, manipulácia či deviácia. Ak veci zjednodušíme, možno povedať, že práve na tejto "svätej trojici" celé dielo stavia. Zároveň sú v ňom obsiahnuté témy nenávisti či problematiky siekt a kultov, ktoré rovnako zohrávajú dôležitú úlohu. Film paradoxne až toľko nepracuje s psychológiou, aj keď sa jej prakticky celý čas svojím spôsobom dotýka. Prepojenie žánrov, ktoré predstavuje dominantný prvok snímky, zároveň dokáže vynikajúco pôsobiť na diváka. Dokáže ho rozosmiať, znechutiť, prinútiť sa zamyslieť, ale takisto v ňom vzbudiť city. To, že Sonov film skutočne dobre funguje, však nie je iba zásluhou dobre napísaného scenára. Snáď ešte väčšiu zásluhu nesie herecké obsadenie. A potom obzvlášť trojica Takahiro Nishijima, Hikari Mitsushima a Sakura Ando. Poslednej menovanej pasuje rola Aye Koike, manipulatívnej členky sekty, dokonale, vďaka čomu má divák možnosť sledovať vynikajúco stvárnenú zápornú postavu. Ai no mukidashi ponúka pohľad na lásku. Alebo aspoň na jednu z jej možných podôb. A takisto ponúka aj pohľad na množstvo ďalších vecí, ktoré režisér Sion Sono zabalil do štvorhodinového balíčka. Aj napriek vyčerpávajúco pôsobiacej minutáži však snímka vyčerpávajúca ani zďaleka nie je, pričom stále dokáže prichádzať s novými zaujímavými nápadmi, ktoré v konečnom dôsledku tvoria jej komplexný príbeh. Príbeh, ktorý je možno kritikou, možno iróniou, možno komédiou a možno vážnou drámou. A možno aj všetkým dohromady, vďaka čomu dokáže tak dobre fungovať. Erekcia nemusí nutne znamenať, že človek je úchyl. Jednoducho možno len našiel svoju Máriu.

Americký kriminálno-dramatický počin The Wire, vysielaný na televíznej stanici HBO v rozmedzí rokov 2002 až 2008, prenáša diváka do marylandského Baltimoru - mesta, v ktorom prekvitá obchod s drogami a násilie. Na boji kriminálnych barónov s rozvetvenými drogovými sieťami na jednej strane a tímami policajtov na strane druhej tento seriál, pozostávajúci z piatich sérií, stavia. Z príbehového hľadiska sa všetkých päť sérií (snáď s výnimkou tej druhej) pridŕža hlavnej drogovej a odpočúvacej premisy (od nej sa odvíja aj názov celého seriálu). Paradoxom je, že hoci na drogách a odpočúvaní celý seriál stojí, v popredí väčšiny sérií sú vypuklejšími iné témy, ktoré sa týchto príbehových pilierov iba viac či menej dotýkajú. Od nich sa v konečnom dôsledku odvíja aj kvalita jednotlivých sérií. Tá z celkového pohľadu nie je zlá, ale uprostred seriálu (tretia a štvrtá séria) zaznamenáva citeľný pokles, čo si možno vysvetliť školsko-politickým zameraním príbehu. V závere sa však dokáže opäť zdvihnúť a prispieť k celkovo nadpriemernej kvalite celého počinu. Kvalitu seriálu však netvorí iba príbeh, ale podpisujú sa na nej aj ďalšie nemenej dôležité aspekty. Tými najvýraznejšími sú v tomto prípade herecké obsadenie a atmosféra, ktorá sa naprieč seriálom nesie. Protagonisti - či už z jednej alebo druhej strany barikády - pôsobia nanajvýš autenticky, čo ruka v ruke dopĺňa spomenutú atmosféru prostredia, do ktorého je dej zasadený. Zaujímavé a dobre napísané postavy sa vyskytujú naprieč všetkými sériami, pričom niektoré zotrvajú dlhšie, iné kratšie. Príkladom za všetky môže byť "Bubbles" (Andre Royo). V podstate vedľajšia, ale skvele napísaná a ešte lepšie stvárnená postava, pri ktorej môže divák postupne sledovať jej charakterový vývoj. Plusom, ktorý možno spojiť s atmosférou, je tiež baltimorská výprava. Špinavá a odpudivá, ale o to lepšie fungujúca. The Wire predstavuje rozsiahle a komplexné dielo, ktoré sa nebojí otvárať komplikované témy a diváka vtiahnuť do sveta, do ktorého by zrejme väčšina ľudí nikdy vstúpiť nechcela. V rovine rozsiahlosti možno chápať predovšetkým veľkosť hereckého ansámblu a prepojenie jednotlivých aspektov v rámci príbehu. Označiť seriál za ságu je možno trochu prehnané, aj keď v istom zmysle tak toto dielo možno chápať. Kriminálny počin dokážu tvorcovia v tomto prípade povýšiť na vyššiu, prepracovanejšiu úroveň, ktorej nechýbajú pozoruhodné zápletky či dejové zvraty. To, ako bude The Wire v kontexte iných seriálov vnímať divák, je individuálne. S veľkou pravdepodobnosťou sa pri ňom však nebude mať dôvod nudiť.

Dokumentárny film RTVS z roku 2020 o novinárke Ote Plávkovej prináša divákovi pohľad nielen na jej pracovný, ale aj súkromný život. Momenty z jednej či druhej sféry sa v jej prípade prekrývali a navzájom sa ovplyvňovali. O to viac po sovietskej invázii do Československa v roku 1968, po ktorej bola pre svoje názory Ota Plávková donútená odísť z rozhlasu v Banskej Bystrici. Názov dokumentu, ktorý pozostáva z archívnych záberov, výpovedí príbuzných a známych, ako aj dramatických rekonštrukcií udalostí, skutočne odráža náturu tejto novinárky, keďže ani strata zamestnania či výsluchy ŠTB ju nedokázali zlomiť. Verná svojim ideálom zostala aj napriek neľahkému osudu. Nezlomená je zaujímavým dokumentárnym priblížením novinárky Oty Plávkovej, o ktorej bežný divák možno až doposiaľ nemal žiaden poznatok. Obsahovo je film Michala Várošíka postavený na životnom príbehu Oty Plávkovej, po technickej stránke a spracovaním sa nijak nevymyká šablóne súdobého slovenského dokumentu. Sčítané a podčiarknuté - kvalitatívny priemer.

Dokumentárny počin režiséra Kena Burnsa z roku 1994, doplnený o dve extra "zmeny" z roku 2010, predstavuje skutočne bohatý pohľad na históriu americkej národnej kratochvíle, ktorou je baseball. Ak vravíme, že ide o bohatý pohľad, stačí sa pozrieť na celkovú minutáž dokumentu a dať si ju do pomeru s počtom epizód. Obsahovo režisér Burns prostredníctvom historických materiálov, dobových záberov a veľkého množstva rozhovorov prináša diváka pohľad na viac než 150 rokov tohto športu. Nezameriava sa pritom však iba na šport samotný, ale do veľkej miery si všíma aj spoločenský či popkultúrny dopad, ktorý so sebou baseball priniesol. Naprieč rokmi dokázal tento šport - na "diamantovom" ihrisku aj mimo neho - napísať veľké množstvo príbehov, ktoré sa väčším či menším písmom zapísali do histórie Spojených štátov amerických. Ale nielen tých. Najsilnejšou stránkou Burnsovho dokumentu je skutočnosť, že vďaka svojmu spracovaniu, ktoré tak povediac "rozpitváva" dejiny baseballu a spája jeho súvislosti do jedného komplexného celku, dokáže jedenásť epizód predstaviť tento šport a históriu s ním spätú aj najväčšiemu laikovi. Baseball - pre mnohých ľudí mimo krajín, kde je táto hra populárna, neznámy a možno aj nudný šport. Baseball - v skutočnosti zaujímavá hra, pri ktorej sa v sekunde jej zdanlivo pomalý priebeh môže zmeniť na napínavý boj o jednotlivé méty na ihrisku. A neposlednom rade Baseball - pozoruhodný a obsahovo bohatý dokumentárny počin režiséra Kena Burnsa, ktorý mapuje dejiny tohto športu.

Dokumentárna snímka režiséra Yoshifumu Tsubotu z roku 2019 predstavuje niekoľkoročný výsledok času, ktorý autor strávil so svojím autistickým strýkom Makotom. Pohľad dovnútra života vyše 60-ročného muža, ktorého správanie a spôsoby sa môžu duševne zdravému človeku javiť prinajmenšom ako zvláštne, je pozoruhodnou sondou, ktorou Tsubota upriamuje pozornosť nielen na autizmus ako taký, ale aj na sociálne problémy japonskej spoločnosti, akými sú napríklad starnutie alebo starostlivosť o postihnutých. Vybrané scény z Makotovho života sú nanajvýš autentické, pričom režisér už tak dostatočnú autenticitu miestami znásobuje napríklad tým, že materiál natáča na mobilný telefón. Dialógy medzi autorom, ktorý počas natáčania filmu zisťuje, že sám trpí poruchou správania, a jeho strýkom divákovi umožňujú nahliadnuť tak povediac priamo do hlavy autistického človeka. Dokument ako taký síce neprináša žiadne revolučné filmárske postupy, ale svojou jednoduchosťou a zameraním sa na jedného hlavného protagonistu dovoľuje naplno vyniknúť téme a zdôrazňuje jej dôležitosť. What Can You Do About It je kvalitatívne priemerným filmom, ktorý však dokáže diváka zaujať predovšetkým svojím námetom. A v konečnom dôsledku aj realizáciou, respektíve spracovaním, keďže ponúka množstvo situácií z Makotovho života, ktoré ukazujú, že niekedy dokáže fungovať ako zdravý človek, inokedy sa zas správa nanajvýš nepredvídateľne. Najdôležitejším posolstvom Tsubotovho dokumentu je však šírenie osvety o autizme.

Hudobno-dokumentárny film režiséra Toshiakiho Toyodu z roku 2021 je pohľadom na zoskupenie Kodō, ktoré sa venuje hre na tradičný japonský bubon taiko. Prakticky celá snímka sa skladá výlučne z vystúpení tejto skupiny v rôznych prevedeniach a na rôznych miestach. Z čisto filmového hľadiska je preto pomerne ťažké na Toyodovom počine čokoľvek hodnotiť. Navyše, ak divák vyložene neobľubuje typ umenia, na ktorý sa snímka zameriava, bude hodina a pol minutáže dosť náročným kúskom. Sledovať, ale najmä počúvať neustále búšenie do rôznych bubnov sa totiž veľm rýchlo môže stať takmer až neznesiteľným. Toyodov film však dokáže zaujať minimálne svojím vizuálom. Ostrosť a kvalita kamery, snúbiaca sa neraz aj so zaujímavým priestorovým zasadením, tak vytvára prakticky jediné skutočné plus tohto diela. Senritsu seshimeyo má bezpochyby umeleckú hodnotu aj kvalitu. Ide však o film, ktorý naplno ocenia zrejme iba milovníci hry na bubon taiko. Pre ostatných divákov toho až tak veľa táto snímka neponúka.

Film režiséra Yoshiakiho Tokitu, vydaný v roku 2014, predstavuje časozberný dokument, v ktorom autor sleduje 26 rokov života Tomomi Maruyamy na ceste za jej snom stať sa zverolekárkou. Dokument dejovo začína v období základnej školy a postupne si všíma etapy Tomominho života, ktoré končia až v prítomnosti, kedy je už Tomomi dospelou ženou s vlastnou rodinou, ale najmä zverolekárkou, ktorá sa špecializuje predovšetkým na hovädzí dobytok. Tokitaov dokument nepredstavuje z pohľadu filmového prístupu ničím výnimočné dielo, celkovo ho možno hodnotiť ako kvalitatívne priemerný počin. Diváka však dokáže osloviť časozberným prístupom pri zachytení Tomominho príbehu, všímajúceho si jej rokmi silnejúcu túžbu splniť si sen a dosiahnuť vytýčený cieľ. Zaujímavý je takisto pohľad zblízka na prácu veterinára z viacerých uhlov. Režisérovi sa zároveň týmto bližším nazeraním darí do dokumentu vnášať akýsi ľudský aspekt, ktorý túto prácu zobrazuje predovšetkým ako poslanie. To so sebou neraz prináša aj nutnosť robiť náročné rozhodnutia, na čo snímka takisto poukazuje. Yume wa ushi no oishasan predstavuje dokumentárny film, ktorý vznikal naprieč štyrmi dekádami. Hoci z kvalitatívneho hľadiska zvlášť nevyniká, po obsahovej aj výpravnej stránke má čo ponúknuť a diváka dokáže zaujať. A to nielen preto, že sa zameriava na pre bežného človeka pomerne izolovanú pracovnú oblasť, ale tiež preto, že ukazuje, že ak má niekto v živote sen, ktorému všetko podriadi, môže sa mu splniť.

Dvanásťdielny seriál z produkcie TV Tokyo z roku 2010 prenáša diváka do prostredia dievčenskej strednej školy Majisuka Gakuen. Ani zďaleka to však nie je obyčajná škola. Na Majisuka Gakuen totiž študujú delikventky, ktoré sú súčasťou rôznych frakcií bojujúcich o nadvládu nad školou. Ako nová študentka do Majisuka Gakuen prichádza Atsuko Maeda (Atsuko Maeda), na ktorú čaká náročný boj na ceste až na samotný vrchol školy. Príbehovo je tento seriál TV Tokyo jednoznačne akčným počinom so zaujímavým zasadením, v ktorom však možno nájsť aj dramaticko-komediálne prvky. Naprieč dvanástimi epizódami sa nesie hlavná dejová línia, pričom však každá z epizód obsahuje vlastný menší príbeh, zväčša postavený na súboji Atsuko proti niektorej zo školských súperiek. Na postavy kladie seriál vôbec najväčší dôraz zo všetkého. A v podstate sa ani niet čomu čudovať, tie totiž z veľkej časti predstavujú dievčenské idoly zo skupiny AKB48, ktoré sú akýmsi "hnacím motorom" celého seriálu. Je nutné podotknúť, že nejakých veľkých kvalít v akomkoľvek smere (vizuál, výprava, bojové scény atď.) sa tu divák naozaj nedočká, ale atraktívne dievčenské idoly sú schopné tieto nedostatky kompenzovať. A to dokonca do takej miery, že v konečnom dôsledku seriál ani zďaleka nepôsobí ako podpriemerné dielo, ktorým by bez ich účasti, bohužiaľ, bol. Z pohľadu obsadenia dievčenských idolov je najzaujímavejšou a zároveň najlepšou stránkou seriálu charakterová jedinečnosť postáv, ktoré stvárňujú. Prakticky každá z nich je niečím špecifická, pričom však za tie divácky najpútavejšie možno označiť šialenú Gekikaru (Rena Matsui) či intrigánsku "myšku" Nezumi (Mayu Watanabe). Osobitne menovať by však bolo možné v podstate všetky, keďže schopnosťou niečím zaujať diváka sa vyznačuje každá jedna z nich. Respektíve skoro každá. Taká Nachu, ktorá stvárňuje jednu z hlavných postáv, totiž do seriálu príliš nepasuje a pôsobí skôr rušivo. Aj keď, pravda, práve ona je jednou z tých seriálových protagonistiek, ktoré nepatria do AKB48. Ako sme už uviedli, okrem dievčenských idolov, ktoré sú najvýraznejším prvkom celého seriálu, tento počin TV Tokyo veľa ďalších pozitívnych stránok neponúka. Majisuka Gakuen je aj napriek tomu dielom, ktoré v konečnom dôsledku ako celok nevyznieva kvalitatívne zle. Áno, je možné sa baviť o tom, do akej miery ide v tomto smere o zásluhy hereckého obsadenia mladými slečnami z AKB48. Najhoršie však nie je napísaný ani príbeh, keďže si diváka dokáže postupne získať. Seriál zároveň ponúka aj veľmi dobrý hudobný opening "Majisuka Rock N' Roll" a ending "Sakura no Shiori".

Filmový počin režiséra Daia Saka zo začiatku na diváka pôsobí ako dielo, ktoré bude svojím príbehom jedným z mnohých kriminálne ladených snímok. A hoci tomuto filmu nemožno akýmkoľvek spôsobom uprieť jeho kriminálnu stránku, postupne k nej pridáva aj ďalšie prvky, vďaka ktorým sa v konečnom dôsledku mení na príbehovo bohatý počin, ktorý je nepriamou kritikou spoločenských pomerov v japonskej spoločnosti. Na pozadí zaujímavo napísaného - a miestami bizarného - príbehu tak možno vidieť, ako sa Sako zaoberá témami, akými sú napríklad samota, klesajúca pôrodnosť, rodina, nevera či zamestnanie. Rovnako si však všíma aj problematiku nadmerného požívania alkoholu, nočné kluby, yakuzu či pôsobenie a vplyv siekt. Je pozoruhodné, ako snímka dokáže všetky tieto témy prepojiť v rámci jedného príbehu. Ide tak o komplexné dielo, ktoré ponúka pohľad na odvrátenú stranu Japonska, respektíve jeho spoločnosti, pričom sa prostredníctvom postáv výrazným spôsobom zameriava aj na často neľahké prežívanie jednotlivca. Film Daia Saka tak okrem kriminálnych či dramatických prvkov zachádza aj do psychologickej roviny. Keď už je reč o postavách, práve prostredníctvom nich snímka reflektuje spomenuté problémy. Objavuje sa v nej hneď viacero charakterovo zaujímavých protagonistov, ktorí dokážu diváka zaujať predovšetkým vďaka tomu, že ich stvárňuje dobre zvolené herecké obsadenie. Najväčšmi spomedzi neho vyčnieva Tomomitsu Adachi v hlavnej úlohe. Nie je však zďaleka jediným, ktorý prispieva k celkovo vysokej kvalite snímky Daia Saka. Yoru wo hashiru je viac než pozoruhodným dramatickým počinom, ktorý si všíma problémy japonskej spoločnosti. Diváka dokáže zaujať predovšetkým svojím príbehom, keďže v ňom šikovne spája hneď niekoľko sociálnych aspektov. Snímka režiséra Saka zároveň veľmi dobre pracuje s prepojením žánrov. Základ filmu stojí na spojení drámy a krimi, ale v rámci príbehu sa vyskytujú aj prvky psychológie či komédie. Komediálne prvky diela sú však predovšetkým bizarného charakteru a snáď najlepšie dokážu reflektovať z veľkej časti neutešený stav japonskej spoločnosti. Tá síce navonok môže pôsobiť ako takmer dokonalá a bezchybne fungujúca, v skutočnosti však vnútorne čelí mnohým problémom, ktoré rôznymi spôsobmi vplývajú na veľkú časť tamojšieho obyvateľstva. A práve na túto skutočnosť prostredníctvom svojho príbehu upozorňuje aj Sakoova snímka.

Nie je seriál ako seriál. A Yesterday wo Utatte: Haishin-ban Episode za seriál v pravom slova zmysle určite považovať nemožno. Ide totiž o šesticu krátkych, nanajvýš dvojminútových bonusových epizód anime Yesterday wo Utatte. Z príbehového hľadiska nerozvíjajú žiadnu vedľajšiu dejovú líniu, ale priamo nadväzujú na hlavné seriálové dianie, konkrétne dopĺňajú vybrané epizódy, ku ktorým patria. Kvalitatívne možno toto sexteto hodnotiť prakticky rovnako ako anime, keďže sa od seba v konečnom dôsledku nijakým spôsobom nelíšia. Yesterday wo Utatte: Haishin-ban Episode je bonusovým spestrením, ktoré spĺňa svoj účel "bytia bonusom" adekvátnym spôsobom, ale nič viac či extra od neho nemožno očakávať.