GTS_PUNK

Už len skutočnosť, že nejaký film predstavuje v poradí ôsmy počin v rámci jednej série, o niečom s najväčšou pravdepodobnosťou svedčí. Filmy zo série Halloween sa vo všeobecnosti vyznačujú podpriemernou kvalitou, ako aj faktom, že predstavujú akúsi "dojnú kravu", priživujúcu sa na kultovom statuse prvej snímky z roku 1978. Dielo režiséra Ricka Rosenthala, pre ktorého ide o návrat k tejto sérii, z roku 2002 vo svojej podstate kopíruje slasher koncept všetkých predchádzajúcich častí, pričom aj tu je príbeh postavený na vraždení najnudnejšieho vraha v dejinách kinematografie - Michaela Myersa. Na diváka aj v tomto prípade čaká celkovo podpriemerný zážitok, v ktorom nemá väčší zmysel sa hlbšie "pitvať". Stojí však za to poukázať na niekoľko skutočností, ktorými sa táto snímka vyznačuje. Tou pravdepodobne najhlavnejšou je z veľkej časti nelogické, smiešne a nanajvýš hlúpe vysvetlenie návratu Michaela Myersa "na scénu", objasňujúce udalosti, ktoré sa udiali v závere a po skončení filmu Halloween H20: 20 Years Later. Snaha vidieť v snímkach z tejto série akúkoľvek logiku je však zrejme prehnaná divácka požiadavka. Každopádne, ďalšou vecou, čo v Rosenthalovom filme bije do očí, je vplyv nového milénia a internetu. Hlavne na začiatku je takmer smiešne sledovať, koľkokrát a v akých súvislostiach dokážu postavy vysloviť slovo "internet" či čokoľvek s ním spojené. Je trochu paradoxné, ale v tomto prípade nie veľmi prekvapujúce, že práve niečo také dokáže zaujať viac, než príbeh ako taký. "Zvláštnosťou", ktorú si divák všimne, je takisto spôsob hrania Busta Rhymesa, ktorý je miestami až prehnane teatrálny. Halloween: Resurrection predstavuje prakticky ďalší rovnaký film v rámci tej istej série, ktorý za malú štipku svojej originality môže vďačiť existencii a rozmachu internetu. Inak ide v každom prípade o tuctový slasher a divácku stratu času.

Siedmy film série Halloween so sebou prináša nielen návrat Jamie Lee Curtis v hlavnej úlohe, ale príbehovo ignoruje všetky diely po snímke Halloween II. Napriek tomu sa počin režiséra Stevea Minera z roku 1998 nijakým spôsobom nevymyká zo zaužívaného trendu tejto série, ktorá s každou ďalšou snímkou nachádza nové spôsoby, ako, bohužiaľ, vrátiť na scénu postavu najnudnejšieho vraha v histórii kinematografie - Michaela Myersa. Ten v tomto prípade opäť "poľuje" po svojej sestre (Jamie Lee Curtis), ktorá je po dvadsiatich rokoch riaditeľkou elitnej súkromnej školy v Kalifornii, kde sa prakticky celý dej odohráva. Príbehovo sa film ani v tomto prípade nijako nevymyká štandardom, aké nastavujú už predchádzajúce časti, čo znamená, že prakticky ide iba o slasher, pri ktorom nemôže divák očakávať hlbšie myšlienky či pointu. Dá sa povedať, že s každým ďalším dielom tejto "hororovej" série je ťažšie hodnotiť ich, pretože vo svojej podstate ide stále o ten istý film s tým rozdielom, že v ňom vždy vystupujú iní herci a že ponúka o zanedbateľný kúsok iný príbeh. Prakticky tak platí, že aj Minerovo dielo je kvalitatívne podpriemerným kúskom, ktorý divák sleduje skôr iba z akejsi zotrvačnosti. Nenadchne prakticky ničím a trochu zaujme snáď iba hereckým obsadením. Divák však od kvalitného filmu očakáva oveľa viac. V tomto prípade toho "viac" ale nedostáva. Je to však logické. Halloween H20: 20 Years Later totiž nie je kvalitným filmom v zmysle, že dosahuje aspoň priemerných kvalít v akejkoľvek oblasti. Ide iba o ďalšiu príbehovo repetitívnu snímku tej istej série, ktorá neprináša žiadne, respektíve iba minimálne zmeny. Divácka strata času, ktorý sa dá využiť omnoho lepšie a efektívnejšie.

V poradí šiesty film o zdanlivo nesmrteľnom zabijakovi Michaelovi Myersovi (bohužiaľ sa stále vracia v ďalšom filme). Snímka režiséra Joea Chappelleho z roku 1995 rozpovedá príbeh o návrate sviatku Halloween do mestečka Haddonfield. Spolu s ním sa na scénu vracia aj Michael Myers a objavuje sa aj akási zvláštna sekta. Z príbehového, ale vlastne aj z celkového hľadiska možno povedať, že zaoberať sa hodnotením tohto diela je takmer stratou času. Do istej miery je však stratou času už jeho sledovanie, keďže nielen v rámci žánru, ale ani v rámci vlastnej série neprináša táto časť prakticky nič nové. Tvorcovia tu s iba s menšími zmenami zas a znovu využívajú rovnaký, doposiaľ už štyrikrát opätovne uplatnený námet. Cielenému účinku sa míňa aj snaha zakomponovať do diela bizarný prvok so sektou, ktorý je v istom smere dosť predvídateľný a celkovo nevýrazný a nudný. Nevýrazné a predovšetkým nudné sú prakticky aj všetky ostatné prvky Chappelleho filmu. Snímka v tomto prípade nedokáže osloviť ani po hereckej či akejkoľvek inej stránke. Jediné, čo môže divák pri sledovaní tohto kúsku pociťovať, je skutočnosť, že ho už v inej podobe videl - a to hneď niekoľkokrát! Halloween: The Curse of Michael Myers predstavuje jednu z najhorších častí celej série Halloween, čo je naozaj "úspech", keďže je všeobecne známe, akou kvalitou sa filmy z nej vyznačujú. Ak divák nemusí túto snímku vidieť, mal by sa jej pre vlastné dobro vyhnúť. Stratiť 88 minút život sa dá aj zmysluplnejšou činnosťou, než sledovaním zlého "hororu".

Príbeh o Nine (Bibiana Nováková) a jej rozvádzajúcich sa rodičoch (Robert Roth a Petra Fornayová) predstavuje nielen súdobú (2017) drámu režiséra Juraja Lehotského, ale zároveň drámu, odzrkadľujúcu tisícky podobných skutočných príbehov, ktoré sa na Slovensku denno-denne odohrávajú. Rozbrojmi medzi rodičmi v konečnom dôsledku najviac trpí práve Nina. Tá, nevediac čo iné možno urobiť, sa pokúsi rodičov vrátiť k sebe radikálnym rozhodnutím. Lehotského drámu možno ľahko zaradiť do kategórie slovenských sociálnych drám, ktoré svojimi námetmi reflektujú vybrané problémy tejto krajiny. V tomto prípade divák vidí príbeh, zaoberajúci sa problematikou rozvodov a detskou postavou v centre diania, ktorá ešte nutne nemusí chápať všetky súvislosti. Dielo v konečnom dôsledku ako celok nepredstavuje nič výnimočné - ide skôr o priemer -, ale zároveň sú jeho súčasťou viaceré prvky, ktoré stoja za divácke povšimnutie. Z príbehu cítiť dávku autenticity, keďže čosi podobné sa deje prakticky všade okolo, aj keď o tom človek vôbec nemusí vedieť. Hodnovernosť ešte povyšuje aj dobre hrajúca predstaviteľka hlavnej postavy Bibiana Nováková, ktorá do vzniku filmu podľa všetkého nemala žiadne skúsenosti s hraním pred kamerou. Do svojich replík neraz pretláča aj autentický bratislavský prízvuk. Keď už je reč o kamere aj Bratislave, plusmi filmu sú práve aj kamera a výprava. Kamera Norberta Hudeca vyniká nielen, ale predovšetkým v snových sekvenciách hlavnej postavy. Obzvlášť dobre zvládnutá je scéna s pohybujúcimi sa žeriavmi v nákladnom prístave. Čo sa výpravy týka, divák sa má možnosť pozrieť do viacerých bratislavských lokácií, pričom zaujímavý je pohľad napríklad do spomenutého prístavu. Nina nachádza inšpiráciu v skutočnosti. Nielen tento, ale slovenský film vo všeobecnosti - hoci výsledky väčšinou predstavujú kvalitatívny priemer - čerpá námety predovšetkým zo životov bežných ľudí, keďže osobných, ale aj iných problémov tu všetci majú dostatok. Snímka Juraja Lehotského ani zďaleka nie je vrcholom kinematografického umenia. Aj napriek (alebo vďaka?) svojej priemernosti však dokáže divák aspoň čiastočne zaujať.

Dokument režiséra Bretta Harveyho z roku 2016 sa zameriava na "vymierajúci druh" hokejistov v NHL, a síce bitkárov, prezývaných tiež "enforcers". Laicky povedané, ide o tých hráčov, ktorí nevynikajú svojou hrou, ale sú v tíme z dôvodu, aby dávali pozor na najväčšie hviezdy a "vybavovali" účty so súpermi. Prostredníctvom rozhovorov s viacerými "enforcers", ale tiež s odborníkmi z rôznych odborov, ktorí majú blízko k hokeju, prináša Harvey divákovi pohľad nielen históriu, ale tiež súčasnosť (2016) a možnú budúcnosť bitiek v tomto športe. Dokumentu sa svojím spracovaním a obsahovou stránkou veľmi dobre darí búrať stigmu, ktorá okolo tohto fenoménu prakticky vždy existovala. Sú to práve "enforcers", ktorí svojím pohľadom zvnútra problematiky, ak tak možno hokejové bitky v tomto prípade nazvať, objasňujú, prečo vôbec sú súčasťou hokeja a akú vlastne zohrávajú úlohu. Harveyho počin bitky nekritizuje, rovnako ich však ani neglorifikuje. Jednoducho ich približuje ako niečo, čo patrí k hokeju rovnako ako góly či asistencie. Aj "enforcers" sú nakoniec len ľudia. Možno trochu iní, než všetci ostatní, ale predsa len ľudia. A dokument ich tak aj ukazuje. Nedémonizuje, ale - naopak - poľudšťuje. Ice Guardians zároveň dokáže zaujať aj z lekárskej či psychologickej stránky, ktoré sú vďaka odborníkom jeho súčasťou. Vďaka Harveyho počinu tak má aj hokejový laik možnosť dozvedieť sa čosi viac o bitkách a ich význame. Tie, ako to tento zaujímavý dokumentárny pohľad objasňuje, nie sú vo väčšine prípadov iba nezmyselným násilím z dlhej chvíle, ale sú skôr obranno-útočným prvkom pri ochrane tímu, za ktorý ten či onen "enforcer" hrá. Divákovi snímka prináša skutočne komplexný pohľad na toto vymierajúce hokejové "remeslo".

Dokumentárna snímka režiséra Vitalyho Manskyho z roku 2015 ukazuje zdanlivo perfektný život bežných severokórejských občanov. V popredí vystupuje mladé dievča Zin-Mi Lee, ktorá sa chystá vstúpiť do tamojšej pionierskej organizácie. Film, ktorý mal pôvodne obsahovať iba zábery na základe prísneho severokórejského scenára, však zachytáva skutočnú realitu, ktorá je od "skutočnosti", akú chce prezentovať režim v Pchjongjangu, na míle vzdialená. Manskeho dielo ukazuje priam až desivé súkolesie propagandistickej mašinérie a bezduchej indoktrinácie, vštepujúcej už malým deťom názory o dokonalosti vládnuceho režimu a nepriateľstve vonkajšieho sveta. Doslova až robotické správanie, s akým tamojšie obyvateľstvo robí všetko, čo sa mu prikáže, klania sa múrom a sochách s vyobrazeniami dynastie Kimovcov, a usmieva sa na povel, hoci normálne na ich tvárach úsmev nevidno, je mrazivým divadlom, ktoré môže divák v tomto prípade vidieť. Nehovoriac o tom, že z väčšiny záberov sa na človeka valí priam až neuveriteľné množstvo propagandy. Divákovi to neustále "omieľanie" dookola toho istého môže začať po chvíli dokonca vadiť. Severokórejci v tom však celý život žijú. A práve tento aspekt v rámci dokumentu ako celku je pravdepodobne tým najdesivejším a najvýraznejším, keďže umožňuje uvedomiť si, že pred propagandou v Severnej Kórei nemožno nikam uniknúť. Vidieť, ako sa malým deťom v školách, v ktorých k tomu ešte musia "klepať kosu", vtĺkajú do hláv totálne klamstvá prakticky o všetkom, je navyše veľmi smutné. V luchakh solnca predstavuje pre západného človeka, ktorý vie, čo je to sloboda a demokracia, bizarný pohľad na zvrátenosť fungovania severokórejského režimu. Manskeho nahliadanie "za oponu" skrz zábery, ktoré nemali nikdy vzniknúť, je síce mrazivo zaujímavé, ale ako celok miestami až zbytočne natiahnuté. Kvalitatívne je dokument síce priemerný, ale jednoznačne má silu zaujať.

Dokumentárny film režisérky Lindy Kallistovej Jablonskej z roku 2008 dokáže z diváckeho hľadiska zaujať predovšetkým vďaka svojej netradičnej výprave. Spoločne so skupinou českých turistov sa má totiž divák možnosť prostredníctvom záberov zúčastniť zájazdu do Severnej Kórey. Hneď na úvod je nutné podotknúť, že nápaditosti ako takej tento dokumentárny počin príliš nepobral. Z veľkej časti totiž pôsobí skôr ako domáce video niektorého z účastníkov zájazdu, než ako plnohodnotný dokument v pravom slova zmysle. Prakticky v konečnom dôsledku vyznieva tak, že hlavným objektom Kallistovej Jablonskej počinu je skupina turistov, nie Severná Kórea ako izolovaná krajina. Ale aj napriek tomu má dokument čosi do seba a určite ho nemožno zatracovať. Predsa len, okrem záberov z komunistickej krajiny prináša divákovi aj pohľad na rôzne názory jednotlivých účastníkov zájazdu, vyjadrujúcich sa o reáliách miesta, na ktorom sa nachádzajú. Vďaka tomu dokument ponúka aj možnosť nazrieť na zmýšľanie ľudí, ktorí v minulosti žili v totalite, teraz žijú slobodne, ale prostredníctvom zájazdu sa späť do totality vrátili. V konečnom dôsledku práve ich výroky môžu byť ešte zaujímavejšie, než výpravná časť filmu. Vítejte v KLDR! je priemerný dokument o netradičnom zážitku jednej českej turistickej skupiny, ktorá mala status (vládnej) delegácie. Zaujímavé výpravou a vďaka postrehom a pripomienkam ľudí, ktorí sa zájazdu zúčastnili. Divák si až po pozretí dokumentu uvedomí, že jeden z najhroznejších režimov, aké táto planéta kedy videla, ponúka ľuďom zvonka možnosť byť vystavený lžiam o minulosti a falošnej fasáde súčasnosti. Severná Kórea ako najzvrátenejšia zoo na svete.

Trojdielny dokumentárny seriál streamovacej služby Netflix prináša divákovi pohľad na príbeh hudobného festivalu Woodstock 99, na ktorý história spomína predovšetkým nie kvôli hudbe, ale pre všetko ostatné, čo sa na ňom udialo. Dlho "zabudnutú" udalosť do povedomia širšej verejnosti pomohli dostať až dve dokumentárne spracovania. Okrem tohto ešte o rok staršie dielo z dielne HBO s názvom Woodstock 99: Peace, Love, and Rage. O príčinách absolútneho úpadku festivalu aj o obsahovej kvalite dokumentu HBO si, ak máte záujem, môžete prečítať v tejto recenzii. Príčiny rozoberať znovu aj v tomto prípade preto nemá zmysel. Čo však zmysel má, je pozrieť sa na kvalitu počinu z dielne Netflixu, rovnako aj jeho porovnanie s dokumentom, ktorý vytvorilo HBO. Základ aj v tomto prípade tvorí zmes materiálov, ktorými sú televízne, pay-per-view a amatérske zábery, doplnené o rozhovory s ľuďmi, ktorí sú s týmto festivalom, uskutočnenom v júli 1999 v newyorskom meste Rome, nejakým spôsobom spätí. Po obsahovej stránke dokument ponúka v troch epizódach zaujímavý a atraktívny pohľad na tri dni, ktoré sa začali ako spomienka na pôvodný Woodstock z roku 1969 a skončili sa ako presný opak. Výraznou črtou týchto troch epizód je zároveň skutočnosť, že - na rozdiel práve od dokumentu HBO - tvorcovia na Woodstock 99 a všetko s ním spojené nazerajú oveľa triezvejšou a umiernenejšou optikou. To je v prípade Netflixu a ich filozofie do istej miery pozitívnym prekvapením. Samozrejme, aj tu možno nájsť kritiku (a nie je jej málo), ale snaží sa byť objektívna. Vo väčšine prípadov sa jej to darí, čo je v konečnom dôsledku pre dokument ako taký z diváckeho hľadiska iba plusom. Subjektívny pohľad, že za všetko, čo sa na Woodstocku 99 po*ralo, môžu young white males, sa tu, našťastie, nevyskytuje. Trainwreck: Woodstock '99 je nielen, ale aj preto v konečnom dôsledku kvalitatívne lepším kúskom, ktorý sa zaoberá problematikou tohto hudobného festivalu. Rozdelenie na epizódy - dni je takisto plusom. Zaujímavé a atraktívne dielo predovšetkým po obsahovej stránke. Nero nespálil Rím, Rím spálili návštevníci Woodstocku 99.

Stredoškoláčku Su-ryeon (Mi-hyang Pak) trápi, že jej otec (Cheol Kim), ktorý pracuje ďaleko od domova, sa nevracia tak často, ako by si želala. Keď navyše zistí, že robí zdanlivo niečo iné, než čo si myslela, sklame sa v ňom ešte viac. Postupne však zistí, že sú to malé činy každého človeka, čo prispievajú k budovaniu prosperity veľkej ľudovodemokratickej vlasti. Severokórejská snímka z roku 2006, ktorá však v mnohých scénach pôsobí dojmom, ako keby bola natočená v období päťdesiatych rokov 20. storočia, sa svojím príbehom najskôr snaží povedať, že dôležitý je kolektív (pracujúca trieda) a nie jednotlivec (v tomto prípade prezentovaný práve prostredníctvom hlavnej postavy Su-ryeon). To je jedna z možností, ako sa dá tento počin z diváckeho pohľadu čítať. V odľahčenejšom prípade sa dá o diele režiséra In Hak Janga hovoriť ako o severokórejskom ekvivalente "coming of age" filmu s hlavnou dievčenskou postavou - tínedžerkou, ktorú trápi najmä neprítomnosť otca v domácnosti, ale zároveň čelí aj ďalším problémom a výzvam, napríklad nutnosti rozhodnúť sa, čo bude robiť po skončení strednej školy. Od severokórejskej produkcie nemožno mať veľké očakávania, čo snímka koniec koncov dokazuje. Príbehovo síce má nejakú koncepciu, ktorej sa dokonca pri rozprávaní dokáže držať, ale po obsahovej stránke príliš nenadchýna. Rovnako sa možno vyjadriť aj o ďalších aspektoch tohto filmu. Kamerou, strihom ani výpravou film zďaleka neexceluje, ale treba povedať, že najväčší prepadák to takisto nie je, čo je v konečnom dôsledku príjemným prekvapením. Čo sa hereckého obsadenia týka, nielen najvýraznejšou, ale zároveň aj najlepšou spomedzi protagonistov je predstaviteľka hlavnej postavy Mi-hyang Pak. Han nyeohaksaengeui ilgi nie je z príbehového hľadiska ničím špecifická dráma. Diváka dokáže najväčšmi zaujať svojím pôvodom, keďže Severná Kórea nie je miestom, ktoré by bolo zrovna známe pre svoju filmovú produkciu. Pozoruhodná je však snímka minimálne z toho hľadiska, že ukazuje, ako je v Severnej Kórei možné bez väčších problémov uhasiť horiacu zástrčku vodou. Ďalší dôkaz toho, ako je tento socialistický raj o krok pred nami!

Dokumentárna miniséria televíznej stanice ABC, ktorá sa zameriava na niektoré z najdôležitejších udalostí roku 1969 z pohľadu Spojených štátov amerických, uzrela svetlo sveta presne po polstoročí odkedy sa udiali, teda v roku 2019. Okrem iného sa jej epizódy zameriavajú na pristátie na Mesiaci, vyčíňanie "rodiny" Charlesa Mansona, alebo hudobný festival Woodstock. Z obsahového hľadiska neprináša tento počin prakticky nič nové ani prelomové, čomu by sa obdobné dokumenty, ktoré boli vydané skôr, už nevenovali. Ide skôr o akúsi sumarizáciu a "zopakovanie" už niekoľkokrát povedaného s tým rozdielom, že tu o nich zväčša rozprávajú iní ľudia - či už doboví pamätníci alebo tí, ktorí sa tou ktorou historickou udalosťou bližšie zaoberajú. Zlý po obsahovej stránke však dokument určite nie je, pričom ho dopĺňajú aj atraktívne autentické zábery z roku 1969. Jeden väčší problém však tento počin predsa len má. 1969 totiž do jednotlivých tém, ktorým sa venuje, pretláča naratívy pohľadu na svet roku 2019. Tie sa snaží konfrontovať s dobovými skutočnosťami spred polstoročia, pričom za príčinu každého problému alebo nespravodlivosti označuje bieleho muža. Ako v prípade niektorých ďalších počinov, aj tu platí, že porovnávať súčasný svet, teda rok 2019, so svetom pred päťdesiatimi rokmi, respektíve uplatňovať naň súčasnú optiku, je ak nie scestné, tak prinajmenšom smiešne.