GTS_PUNK

Pozitívami tohto poloprofesionálneho dokumentu sú nahliadnutie na odvrátenú stranu Prahy a prevencia, upozorňujúca na krivé životné chodníčky, na ktorých môže človek pri troche neopatrnosti skončiť. Je však škoda, že zaujímavý námet oveľa viac prekrývajú negatíva, často spôsobené filmárskym amaterizmom a skoro až začiatočníckymi chybami. Prvým problémom je Jiří Pluskal, predstavujúci akýsi most medzi ulicou a divákom, ktorý však veľmi rýchlo pokazí dokumentárny zážitok svojimi niekedy až hlúpymi, infantilnými otázkami, pôsobiacimi, že si ich pripravil päť minút pred natáčaním na kolene. Ďalším problémom sú príliš dlhé rozhovory s jednotlivými protagonistami, často vôbec nedoplnené potrebným strihom, plné miestami zbytočnej a prázdnej "slamy". Po technickej stránke to tiež nie je žiaden zázrak. Ak sa už v dokumente vyskytne toľko potrebný strih, často zábery jedného rozhovoru dopĺňajú nesúvisiace snímky, prípadne zábery z rozhovoru s niekým iným. Obrazová, zvuková a rozprávačská logika v tomto prípade nula bodov. Samotná kamera tiež neexceluje, pričom vrcholným záberom je naháňanie holubov kdesi za Hlavním nádražím. PragueNight nemožno uprieť myšlienku a potenciál. Bohužiaľ, dokument zabíja jeho realizácia, ktorá z neho činí divácky neatraktívny kúsok.

Možno povedať, že katastrofické filmy to majú vo všeobecnosti ťažké. Nielenže žánrovo nepatria medzi divácky najpopulárnejšie, zároveň veľmi často pokrivkáva ich kvalita (čo môže v konečnom dôsledku byť príčinou ich nižšie diváckej popularity). Snímok o lovcoch tornád režiséra Jana de Bonta z roku 1996 je to jasným príkladom. V skratke, divákovi ponúka necelé dve hodiny minutáže, v ktorých herci naháňajú tornáda, zväčša vyobrazené pomocou zlých a oku nelahodiacich CGI efektov. Efekty, berúc do úvahy dobu vzniku filmu, by ešte bolo možné odpustiť, príbeh, ktorý je v podstate o ničom, už nie. Príbehové gro filmu, ktoré by malo predstavovať pevné základy každého snímku, je v tomto prípade chabým pokusom o storytelling, ktorý má viesť (a eventuálne aj vedie) k vyvrcholeniu jednoduchej zápletky, pričom tornáda by v nej nemuseli zohrávať žiadnu úlohu. V podstate nejde o nič viac, než len nepodarenú "love story" zápletku medzi Helen Hunt a Billom Paxtonom, počas ktorej sa vozia na džípe. Nájsť na tomto snímku niečo pozitívne, hoc sa aj človek snaží, je naozaj ťažké. Hoci nepatrí do kategórie tých, ktoré by bolo nutné okamžite zatratiť, respektíve púšťať niekomu výlučne len ako formu trestu, aj od priemernej kvality je na míle vzdialený. Snáď tým najmenším plusom, ktorý tu možno nájsť, no ktorý ani zďaleka nevytrháva film z biedy, je soundtrack. Twister je vo všeobecnosti filmom, ktorému je, podobne ako tornádu, lepšie sa vyhnúť. Aj medzi inak katastroficky katastrofickými filmami patrí medzi tie horšie, a to už je v rámci tohto žánru "úctyhodný" výkon. Vidieť tento počin čo i len raz, je príliš.

Hry XXXII. letnej olympiády, ktoré sa konali o rok neskôr, než bolo plánované, zvládlo hostiteľské Tokio na výbornú. Hoci to bola olympiáda iná, než na akú bol svet doposiaľ zvyknutý, priniesla to najhlavnejšie, a síce neuveriteľné športové výkony, nové svetové rekordy, nadšenie, radosť aj - hoci tentokrát iba na diaľku - spojenie celého sveta. Necelé tri týždne, počas ktorých upieral svet zrak na japonské hlavné mesto, napísali príbehy, ktoré sa navždy stali súčasťou športovej histórie. Záverečný ceremoniál bol veľkolepou, no zároveň skromnou spomienkou na tieto chvíle a okamihy. Práve vďaka emóciám, ktorými (sme) boli všetci počas olympiády spojení, vyznel tento ceremoniál snáď ešte lepšie ako ten, ktorý celé hry tokijskej olympiády otváral. Vlajku, či ak chcete štafetu s piatimi kruhmi, si od Japonska prevzalo Francúzsko, konkrétne Paríž s hrami v roku 2024. Tokyo 2020 Olympic Closing Ceremony uzavrel ďalšiu športovú a olympijskú kapitolu. To posledné, čo k nej treba dodať, je snáď len arigato gozaimasu, Tokyo!

Inšpirácia v príbehoch mafie v Spojených štátoch amerických naprieč celým 20. storočím zanechala v histórii kinematografie výraznú a nezmazateľnú stopu. Svojou troškou k tomu prispieva aj krátka šesťdielna séria z produkcie televíznej stanice TNT, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2013. Jej príbeh je zasadený do mesta gangstrov, do povojnového Los Angeles, tradične sledujúc dve strany mince - stranu dobra a zla, stranu zákona a stranu zločinu. Hranica medzi nimi je však viac než tenká, a tak sa na opačnej strane môže razom ocitnúť ktokoľvek. A, samozrejme, neobchádza to ani hlavnú postavu seriálu - policajta Joea Teaguea (Jon Bernthal). Pred zrakom diváka sa tak buduje a odohráva krátky, ale pomerne dynamický príbeh, ktorému nechýba napätie, akcia, ale ani romanca. Zároveň je však pomerne náročne sa do neho vôbec "ponoriť", pretože ako rýchlo začína, tak rýchlo aj končí. A hoci to nemusí byť vždy nutne na škodu (niekedy je menej predsa len viac), v tomto prípade to pozitívne body seriálu (ak tak možno tých šesť epizód vôbec nazývať) určite neprihráva. Avšak, nemožno o ňom ani hovoriť ako o zlom, pretože takým v žiadnom prípade nie je. Každopádne, samotný seriál, či ak chcete krátka séria, dokáže oveľa viac zabodovať inde. Za najsilnejšiu stránku možno rozhodne považovať dobre stvárnenú dobovú noir atmosféru. S tým ruka v ruke kráča aj výprava, ktorú síce, pravda, tvorcovia mohli nechať vyniknúť ešte o čosi viac, ale diváka aj tak dokáže dostatočne preniesť na západné pobrežie Spojených štátov roku 1947. Takisto funguje prepojenie fikcie s historickou skutočnosťou, potom najmä s viacerými postavami gangsterov, ktorí reálne v tom čase v Los Angeles, ale aj inde v krajine operovali. Mob City navyše otvára viac než chytľavá úvodná pieseň, ktorá samotnú sériu nijak zvlášť nevylepšuje, ale prinajmenšom poteší. Kriminálne ladených šesť epizód spolu nepatrí ani zďaleka medzi to najlepšie, čo dokáže daný žáner ponúknuť, ale vďaka svojej krátkosti nedokáže séria ani odhaliť svoje väčšie chyby, ktoré by divákovi mohli potencionálne prekážať. Nenadchne, neurazí, vyplní čas a adekvátne zabaví. A to snáď stačí.

Otvárací ceremoniál tokijských hier možno z viacerých dôvodov označiť za svojský. Nielenže sa kvôli pandémii koronavírusu konal o rok neskôr, než bolo plánované, ale takisto sa konal bez diváckej účasti, s viacerými nekompletnými výpravami súťažiacich krajín a s podstatne skromnejším programom, než na aký sú diváci pri podobných podujatiach zvyknutí. Japonci sa, bohužiaľ, museli prispôsobiť okolnostiam doby, ale aj napriek tomu sa do ceremoniálu snažili vložiť čo možno najviac, aby zaujali. Či sa im to podarilo, nech posúdi každý sám. Ceremoniál to nebol veľkolepý, nebol megalomanský, pôsobil komorne a vďaka prázdnym tribúnam aj trochu zvláštne. Diváci, sledujúci tentokrát všetko len spred televíznych obrazoviek celého sveta, mali možnosť nazrieť do japonskej histórie aj prítomnosti, spoznať bližšie kultúru krajiny vychádzajúceho slnka, ohromné a pamätné vystúpenia však tentokrát otvárací ceremoniál neponúkol. Za zmienku stoja snáď len vytvorenie zemegule pomocou lietajúcich dronov, ale najmä akčné predstavenie olympijských piktogramov jednotlivých disciplín, ktoré skutočne stálo za to. Tokyo 2020 Olympic Opening Ceremony, nakoniec sa konajúci až v roku 2021, nebude jedným z tých pamätných kvôli svojmu programu. Pamätný bude kvôli tomu, že ho poznačila práve spomínaná pandémia. Hoci od otváracieho ceremoniálu možno mnohí čakali viac, treba pamätať na to, že olympijské hry ani zďaleka nestoja len na ňom.

Režisér Štefan Uher sa do histórie (česko)slovenskej novej vlny významne zapísal dvoma dielami. Tým prvým je Slnko v sieti z roku 1962, druhým o štyri roky mladšia Panna zázračnica. Zatiaľ čo v prvom prípade sa zameriava a všíma si najmä vzťahy medzi mladými ľuďmi so všetkou komplikovanosťou, ktorú prinášajú, pri Panne zázračnici, vychádzajúcej z pera popredného spisovateľa Dominika Tatarku, ide o značne surreálnu záležitosť. Viac než sila príbehu má na diváka fungovať sila obrazov. Snaha vypovedať to podstatné cez ne je citeľná, otázne však zostáva, do akej miery dokáže na diváka skutočne zapôsobiť. Hoci snímok nepatrí medzi najkomplikovanejšie, a podstata aj myšlienka sa z neho dajú vyčítať, nemožno ho zaradiť medzi oddychové kúsky, pri ktorých by mohol divák "vypnúť" a nečinne sledovať dianie. Nie, nie. Naplno ho vnímať a prijímať jeho surreálnu poetiku, ktorou je skrz-naskrz pretkaný, si vyžaduje nielen pozornosť, ale aj znalosti (či aspoň snahu) vnímať umenie v jeho vyšších formách, ktoré Uher vo filme demonštruje. Dej si vystavaný na pozadí udalostí druhej svetovej vojny, keď za zvukov poplašných sirén musia ľudia utekať do krytov a umelci do imaginárnych svetov plných nápadov a ideálov, ktoré im často rozšliape osud. Hľadanie inšpirácie, snaha vyrovnať sa so životom a smrťou, túžba tvoriť. Film o tom a mnohom inom vypovedá. Nie priamo, ale spomínanými obrazmi, za ktoré musí divák nahliadnuť, aby zbadal ich pravú podstatu. Nie všetko je totiž také, aké sa nám na prvý pohľad javí. A v surreálnosti bytia už vôbec nie. Panna zázračnica sa radí medzi najvýznamnejšie kúsky (česko)slovenskej kinematografie 60. rokov. Medzi divákmi sa však môže stretnúť s rozporuplnými reakciami kvôli svojmu príbehovému podaniu a prezentácii. Ale to je len dobre. Umenie nemá byť nemenné, má byť rôznorodé, má sa meniť, vyvíjať a brať na seba rôzne formy a podoby. A ak by práve toto bola tá jediná vec, ktorú si divák zoberie, film svoj účel splnil.

Írska miniséria, vychádzajú z pera spisovateľky Sally Rooney, v dvanástich relatívne krátkych epizódach sleduje osudy normálnych ľudí. Nielen snáď kvôli názvu, ale aj príbehu, ktorého ústrednými postavami sú Connell (Paul Mescal) a Marianne (Daisy Edgar-Jones) - niekdajší charakterovo úplne odlišní spolužiaci zo strednej školy, ktorí sa to rozhodli dať dohromady, aby ich v nasledujúcich rokoch vzťah citovo zraňoval a rozkladal. Pomerne pozoruhodný pohľad, ktorý práve skrz hlavné postavy odráža životy mnohých ľudí z generácií Y a Z, vzťahové komplikácie, osobné, rodinné a školské problémy, strach, depresie a mnohé iné veci, práve tak typické pre súdobú spoločnosť mladých. Možno povedať, že ide aj o akúsi sociologickú sondu do životov postáv (respektíve ľudí všeobecne), ktorá sa pokúša nájsť odpovede a riešenia ich problémov, pričom tie nepoznajú ani samotné postavy. Utápajú sa tak v chladnom (Írskom) mori nenaplnených vzťahov, ešte chladnejšej (ne)lásky, sexu, sadomasochistických praktík, sebazraňovania, nevyrovnanosti a psychickej labilnosti. Depresie dnešnú spoločnosť zožierajú viac než rakovina. Na príbeh sa zároveň možno pozerať aj dnes už "tradičnou" optikou toho, že hoci sme vďaka sociálnym sieťam k sebe bližšie, než kedykoľvek predtým, sme ako spoločnosť čím ďalej, tým viac od seba vzdialený. Normal People čiastočne nastavujú zrkadlo, ktoré ako normálni ľudia, ktorými sme, nechceme vidieť. Nechceme si pripustiť, že sa ako spoločnosť len zraňujeme, a že nakoniec každý aj tak zomrieme sami. Vývoj jednotlivých postáv je napísaný ako na horskej dráhe - raz s nimi súcitíte, inokedy vás doslova serú. Presne ako normálni ľudia. A presne ako pri normálnych ľuďoch, ani tu sa každému nebude páčiť, ako sa jednotlivé postavy nakoniec vyprofilujú. Marianne mala zostať introvertnou pannou bez kamarátov, goddamnit! Ale aj preto, že sa tak nestalo, seriál sem-tam - vlastne pomerne často - pripomína artové porno. Navodiť tu divákovi vzrušenie nie je cieľom, tým je povedať mu "Pozri sa, toto sa vlastne deje za všetkými dverami domov, bytov, spální, internátnych izieb, prezliekacích kabínok, áut a x ďalších miest", s tým, že "ale hoci sa milujú, v skutočnosti sa vlastne všetci nenávidia - navzájom aj osve". Divácky to nebude pochuti každému, ale aspoň majú Normálni ľudia nenormálne dobrý alternatívny a indie soundtrack.

Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť. Film režiséra Eduarda Grečnera, patriaci k vrcholom (česko)slovenskej novej vlny, dokonale zachytáva odmäk - uvoľnenú atmosféru 60. rokov, ktorú v jej závere nečakane prehlušila až invázia sovietskych vojsk 21. augusta 1968. Dovtedy však v celej krajine, v súdobej Bratislave nevynímajúc, vládla úplne iná spoločenská klíma, v ktorej ľudia dúfali v zmenu, v priblíženie sa západu a v ešte väčšie uvoľnenie spoločenských pomerov. Je priam až fascinujúce, ako toto relatívne krátke obdobie dokázal Grečner premeniť na film, kde je zachytené v celej svojej intenzite. Vychádzajúc z knižnej predlohy Jaroslavy Blažkovej sa pred divákom odohrávajú osudy viacerých postáv rôzneho veku, ktoré sú cez rodinno-pracovno-školské vzťahy vzájomné prepojené, pričom každá z nich túži práve v tejto chvíli svojho života dosiahnuť čosi iné. Či už je to úspech s bigbítovou kapelou, dobytie neprístupného ženského srdca alebo získanie vyššej vedúcej pozície v podniku. Každý naráža na problémy, cez ktoré sa musí dostať, aby nakoniec uspel. Alebo aj nie, a aby znovu zakúsil chuť trpkej reality. V prípade tejto ľahkej psychologickej drámy, ktorej sa nevyhýba ani humor, doplnený viacerými skvelými dialógmi a hláškami, je však viac než samotný obsah dôležitejšia forma. Vo veľkom v ňom vynikajú neherci, dodávajú mu značnú dávku prirodzenosti a autenticity, bežnému divákovi sú bližší a podobnejší, dá sa s nimi do značnej stotožniť (minimálne v dobe vzniku filmu určite, dnes asi už o niečo menej, aj keď ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí). Vynikajúca je aj výprava v rámci dobovej Bratislavy, zachytávajúca viacero známych miest v hlavnom meste (Námestie SNP, Štúrovu ulicu, Slovenské národné divadlo, ale aj ešte takmer nedotknutú starú Petržalku). Dobovú atmosféru takisto skvelo dopĺňajú známi The Beatmen s Dežom Ursínym, ktorí síce niekoľkokrát hrajú dookola tú istú skladbu, ale tá je taká chytľavá, že sa divák pristihne, ako mu aj po skončení filmu stále rezonuje v hlave. Z technického hľadiska za zmienku určite stojí kamera, ktorá vyniká viacerými zaujímavými zábermi (napríklad jazda popri výkladoch obchodov alebo záverečný záber z ulice Gorkého na Rybársku bránu). Nylonový mesiac je dokonalým odrazom a obrazom krátkej doby v 60. rokoch, keď v Československu viac než vládnuca strana vládli uvoľnenie, nadšenie a optimizmus z toho, že veci by sa mohli zmeniť. Dnes už vieme, ako to všetko, bohužiaľ, dopadlo. Grečnerov počin je ale už navždy pamiatkou toho, že veci mohli byť inak. A chvíľu aj inak boli. Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť.

Záverečný diel trilógie o Terminátoroch možno z viacerých hľadísk označiť ako špecifický. Nielenže sa v ňom na režisérskej stoličke vymenil James Cameron s Jonathanom Mostowom, rovnako sa tu divák dozvedá, že na súdny deň nakoniec dôjde, vôbec po prvýkrát sa tu objavuje ženský Terminátor T-X (Kristanna Loken), a celý film je bezpochyby najakčnejší kúskom celej trilógie. Bohužiaľ, zároveň aj najslabším a diváckym najmenej atraktívnym. Tvorcovia v ňom od samotného začiatku okamžite vsádzajú na akčnú kartu, ktorú až do konca čím ďalej, tým viac stupňujú. Až na výnimku niekoľkých pokojnejších pasáží, kde dostáva miesto vysvetlenie pozadia celého príbehu, je takmer celá minutáž plná naháňačiek, streľby, výbuchov, neodvrátiteľne sa blížiacej jadrovej skazy a povstania strojov proti ľudstvu. V podstate až tradične stereotypná akčná dávka s riadnou prímesou sci-fi, ktorá divákovi - nefanúšikovi trilógie - nedá filmovo vlastne nič. Nanajvýš ho tak ukráti o necelé dve hodiny času. Podobne ako je tomu v druhej časti, aj tu sa snažia tvorcovia celý dej mierne odľahčovať humorom, čo je, prekvapivo, najlepší prvok celého filmu, ale v konečnom dôsledku ho nemá ako zachrániť, keďže o komédiu v tomto prípade nejde. Terminator 3: Rise of the Machines je síce vizuálne najpôsobivejším kúskom celej trilógie, svojim dvom predchodcom, hoci aj tí sú len priemernými kúskami, sa nedokáže vyrovnať. Film ani tak v rôznych smeroch nestráda, ako skôr, že nedokáže poriadne divácky zaujať. Koniec koncov, v inom podaní len kopíruje to, čo už divák videl v predchádzajúcich dvoch dieloch. A keďže celá trilógia by pokojne mohla zostať jedným filmom, znovu všetko opakovať - len v odlišnom kabátiku - je nanajvýš zbytočné. Samotné prevedenie zlé nie je, len sa zdá byť už použité a akosi ošúchané. A zachrániť to, bohužiaľ, nedokážu ani nové prvky, akými je napríklad spomínaná T-X.

Po úspechu prvého dielu Terminátora, ktorému bolo pôvodne predikované, že skončí ako obrovské fiasko, stavil pri pokračovaní režisér James Cameron všetko na jednu kartu. A síce na obrovský rozpočet, ktorý mu umožnil oveľa viac sa vyhrať s efektami, rozvinúť príbeh, natiahnuť minutáž a Schwarzeneggerovi vložiť do úst oveľa viac replík, ako aj z jeho postavy razom urobiť kladného hrdinu. Ten, čo by model T-800, v tomto prípade nechce zabiť Sarah Connor (Linda Hamilton), ale ochrániť jej syna Johnna (Edward Furlong). Proti však stojí vylepšený model T-1000 (Robert Patrick), pokúšajúci sa o presný opak. A na diváka tu tak čaká opäť vyše dvojhodinová robo-humanoidná naháňačka na život a na smrť, ktorej výsledok je síce značne predvídateľný už v úvode filmu, ale milovníkov trilógie a žánru určite poteší. Zvyšná časť publika snímok aspoň raz určite zvládne, ale zo sedadiel ich dvíhať nebude. Hoci je pokračovanie, pre niekoho možno prekvapivo, vo všeobecnosti hodnotené lepšie, než prvý diel, s výnimkou lepších efektov (na ktoré už aj tak doľahol zub času), novej zápornej postavy a značne pridaného humoru, nie je film zas takou senzáciou, za akú sa môže vydávať. A hoci je prvý diel v mnohom takmer "lacný", funguje v takmer všetkých smeroch lepšie, pretože pre diváka je mnoho vecí nových. V tomto prípade, v projekte, ktorý vznikol o sedem rokov neskôr, je to už vyložene iba "run & chase" záležitosť, ktorá je vďaka viacerým scénam zbytočne natiahnutá. Terminator 2: Judgement Day však stojí za zmienku kvôli dvom veciam. Prvou je už spomínaný humor, ktorý tu až prekvapivo dobre funguje. Postupné "poľudštenie" T-800 je jednoznačne zábavné sledovať (úsmev!!!). Tou druhou je herecký výkon Roberta Patricka ako model T-1000. Desivý ako Terminátor a mrazivo chladný v ľudskej podobe, v ktorej za celý film neprejaví snáď ani jednu emóciu. Pre milovníkov sci-fi žánru jasná povinnosť, pre ostatných film, ktorý by kvôli statusu v histórii kinematografie vidieť mali. Subjektívny pohľad - ani nie tak priemerná, ako skôr nie tá osobne správna šálka filmovej kávy.