Normální lidi

Jiný seriály na to potřebujou několik řad, Normal People to zvládnul za pár půlhodin. Pro tak přirozenou proměnu obou charakterů prostě stojí za to tuhle věc zkusit. A taky pro skvělej soundtrack. A za herce, díky kterým jsou Connell s Marianne v jejich krutě nehollywoodský romanci tak moc uvěřitelný. Lepší konec a bylo by to za pět. A to k němu bylo takhle blízko. (26.07.2020)

Já si ani nejsem jistý, na co jsem po těch dvanácti dílech vlastně koukal. Šlo o kritiku dnešní lehkovážných vztahů? Šlo jednoduše od příběh dvou zamilovaných lidí v 21. století? Šlo o nějaké dílo plné jinotajů, jako kdyby šlo o literární preromantické dílo? Nebo šlo třeba jenom o jinak natočené soft core porno bez soft core prvků, takže bylo špatně natočené? Kdo ví. Já totiž ne. I když mi byl ze začátku seriál lehce sympatický, tak se v něm nakonec nedělo nic, co by mě nějak zaujalo nebo prostě, že by šlo o něčím zajímavý příběh. I to se stává. Osobně proti tomu nic nemám. Ale obešlo mě to jako program SPD. (28.05.2020)

Írska miniséria, vychádzajú z pera spisovateľky Sally Rooney, v dvanástich relatívne krátkych epizódach sleduje osudy normálnych ľudí. Nielen snáď kvôli názvu, ale aj príbehu, ktorého ústrednými postavami sú Connell (Paul Mescal) a Marianne (Daisy Edgar-Jones) - niekdajší charakterovo úplne odlišní spolužiaci zo strednej školy, ktorí sa to rozhodli dať dohromady, aby ich v nasledujúcich rokoch vzťah citovo zraňoval a rozkladal. Pomerne pozoruhodný pohľad, ktorý práve skrz hlavné postavy odráža životy mnohých ľudí z generácií Y a Z, vzťahové komplikácie, osobné, rodinné a školské problémy, strach, depresie a mnohé iné veci, práve tak typické pre súdobú spoločnosť mladých. Možno povedať, že ide aj o akúsi sociologickú sondu do životov postáv (respektíve ľudí všeobecne), ktorá sa pokúša nájsť odpovede a riešenia ich problémov, pričom tie nepoznajú ani samotné postavy. Utápajú sa tak v chladnom (Írskom) mori nenaplnených vzťahov, ešte chladnejšej (ne)lásky, sexu, sadomasochistických praktík, sebazraňovania, nevyrovnanosti a psychickej labilnosti. Depresie dnešnú spoločnosť zožierajú viac než rakovina. Na príbeh sa zároveň možno pozerať aj dnes už "tradičnou" optikou toho, že hoci sme vďaka sociálnym sieťam k sebe bližšie, než kedykoľvek predtým, sme ako spoločnosť čím ďalej, tým viac od seba vzdialený. Normal People čiastočne nastavujú zrkadlo, ktoré ako normálni ľudia, ktorými sme, nechceme vidieť. Nechceme si pripustiť, že sa ako spoločnosť len zraňujeme, a že nakoniec každý aj tak zomrieme sami. Vývoj jednotlivých postáv je napísaný ako na horskej dráhe - raz s nimi súcitíte, inokedy vás doslova serú. Presne ako normálni ľudia. A presne ako pri normálnych ľuďoch, ani tu sa každému nebude páčiť, ako sa jednotlivé postavy nakoniec vyprofilujú. Marianne mala zostať introvertnou pannou bez kamarátov, goddamnit! Ale aj preto, že sa tak nestalo, seriál sem-tam - vlastne pomerne často - pripomína artové porno. Navodiť tu divákovi vzrušenie nie je cieľom, tým je povedať mu "Pozri sa, toto sa vlastne deje za všetkými dverami domov, bytov, spální, internátnych izieb, prezliekacích kabínok, áut a x ďalších miest", s tým, že "ale hoci sa milujú, v skutočnosti sa vlastne všetci nenávidia - navzájom aj osve". Divácky to nebude pochuti každému, ale aspoň majú Normálni ľudia nenormálne dobrý alternatívny a indie soundtrack. (20.07.2021)

Neberiem úplne argument “je to moc uplakané” pri diele, ktorého hlavným motívom sú emočné problémy.  Seriál je lepší než kniha. Mám tú knihu rád, pretože ma zastihla v jednom zložitom období môjho života a našiel som v nej viac vecí, s ktorými som sa dokázal stotožniť. Ale rozhodne to nie je žiadna high literature. Sally Rooney nie je moc dobrá rozprávačka. Či už bola odosobnenosť (čo by bolo v knihe o citovej vyprahnutosti pochopiteľné) úmyselná, je to autorkin štýl, alebo obmedzené schopnosti; nemám úplne rád tieto civilné veci, príde mi, jak keby nemali vlastnú tvár. Navyše tam urobila niekoľko chýb. Minimálne rodina Marianne (byť zapadá do konceptu vyprahnutosti) sú hlúpe postavy, lacné skratky. A nikdy som Sally Rooney neodpustil, že na poslednej strane doslova povedala to, čo sme si mali domyslieť. Seriál niektoré z týchto chýb napráva, navyše v audiovizuálnom médiu dáva veciam tvár. Má tiež svoju chybu (upozadňuje tú vec s Marianninou - masochizmus by nebolo správne slovo, chcel som napísať “submisívnosťou”), ale rozhodne to JE generačný román. Je to dôležitý komentár, nielen o mileniáloch. Nie je to kritika pomerov, to vôbec, skôr niečo jak smutný hudobný album. Emo bez pózy.  Mojou najobľúbenejšou postavou seriálu aj knihy je Conellova matka, najobľúbenejšou scénou tá, ako sa naňho urazí a odíde z auta. A to Marianne patrí medzi moje najobľúbenejšie knižné postavy. Aj keď k nej mám výhrady. K ľuďom, ktorých mám rád mávam výhrady. Z fleku by mi napadlo 20 herečiek, ktoré by ju dokázali stvárniť skvele, i tak je ale Daisy Edgar-Jones najväčšia castingová výhra v dejinách. Je to moc milá, smutná baba, má moc pekné prsia. Od začiatku bola Marianne jedine ona. Mescal je tiež skvelý, soundtrack tiež. Nedám 5*, pretože to nie je úplne deep, ale precítil som to, ako precítite veci, v ktorých sa nájdete. (20.03.2023)

Connell je tak trošku srab, který si neví rady sám se sebou , natož s komplikovanou a zajímavou Marianne, ale člověk si na něj zvykne a začne ho mít snad i rád. Zhltla jsem pomalu plynoucí romanci obou protagonistů jedním dechem. Líbila se mi kamera i napětí a hlavně opravdové, byť špatně komunikované, emoce. Trošku mě zklamal závěr, který se sice nese ve stejném duchu jako celá série, ale namísto uzavření tenhle křehký příběh znovu otevřel. I když možná je i to dobře. (03.05.2021)