tron

„Dám za ňu všetko. Svoj život a aj váš.“ Zavrite Seagala do miestnosti a vyrobí vám na počkanie MacGyvera. Dva roky pred 96 hodinami si podobnú zápletku struhol aj on (podieľajúc sa i na scenári) v americko-britsko-rumunskej (wtf) koprodukcii. Ešte bez briadky a okuliarov. Výprava je hnusná a kasting jemne povedané nekvalitný. Našťastie je prítomná akcia, ktorá síce nie je bohvieaká, ale je jej veľa a je patrične brutálna, čo je u seagalovky vždy fajn. Imelda Stanuton o rok neskôr prijala ponuku zahrať si „ružovú“ učiteľku v sérii Harry Potter. Iritovala ma linka s parťáčkou v podaní Evy Pope, tak ale jasné, Seagal je samec a treba to svetu dať jasne najavo. S Michaelom Keuschom rok nato spráskal Úder z nebies.

„Nakoniec aj tak všetci musíme ísť tam, kde sme kedysi začínali.“ Nevyspytateľný zmrd. Len čo ho začnete nenávidieť, budete ho musieť začať milovať. Spočiatku mu držíte palce, vnímate ho ako novú, sviežu krv, ktorá do zatuchnutej cirkvi vnesie moderné, krásne prístupy. Po dvoch strhujúcich dieloch to ale celé spomalí a vy zistíte, aká je skutočná pravda. Odhalíte Lennyho reálnu tvár. Je ešte zatrpknutejší a konzervatívnejší, než najkonzervatívnejší starci vo Vatikáne. Vzdáte to s ním, pozeráte to z povinnosti a len občas príde niečo, čo vás dostane (klokan, vražda priateľa). Pápež ukázal svoju pravú tvár a veru vôbec nie je pekná. A zo zaujímavých postáv (sestra Mary, kardinál Spencer) sa stávajú štatisti, ktorí sa uspokojivého konca dočkajú až, ehm, na konci. A potom sa „to“ stane. Zhruba tri štyri časti pred koncom to chytí drajv, chytí vás to pod krk a vy na vlastné oči uvidíte božie zázraky (a hnevy), stanete sa svedkami úžasných, jedinečných scén a mnohé z nich vám svojou krušnosťou roztrhnú srdcia (pápežove milostné listy, pomaranče). Zistíte, že ten rafinovaný bastard neklamal, keď ľudstvu sľúbil, že im dá lásku (a Boha), ak sa polepšia.

Nikdy som nemal rád slovenské rozprávky. Chudobná výprava, lacné a tuctové scenáre, postavy tak nezaujímavé, že nezaujímavejšie už snáď ani byť nemohli a o nejakých davových, trikových alebo akčných scénach nemohla byť, česť výnimkám, ani reč. Navyše mi niektoré svojou divnou atmosférou už ako dieťaťu spôsobili nočné mory a rôzne formy tráum. Husiarka a kráľ nie je bohužiaľ výnimka a vlastne ani neviem, či to bola rozprávka (ale asi áno, viď. nadprirodzený motív teleportačnej babičky). Záporné postavy sú nepríjemné a nesympatické osoby (rada do života scenáristom: aj záporná postava môže byť istým spôsobom fajn, ale treba to tak vedieť napísať) a scenár je nudný a obsahuje nepochopiteľné momenty, ktoré robia z postáv idiotov (to naozaj kráľ cez dokonale priehľadný závoj na plese nevidel, že sa jedná o úplne inú osobu?). Čo-to tomu dodávajú aspoň prirodzený Michal Dočolomanský a jeho o 24 rokov mladšia láska Petra Vančíková (ktorá bola ako mladá celkom rozkošná, takže nečudo, že ju o dva roky neskôr obsadil Jakubisko do kultovej Perinbaby).

No... zatiaľ nič moc. Danny McBride a Walton Goggins fajn, ale že by to ktovieako odsýpalo sa povedať nedá a to napriek zaujímavému námetu o boji o riaditeľské kreslo. V ďalšom pozeraní pokračovať nebudem.

"Môžem vám opäť hovoriť Lenny?"

„Každý má svoj kamión.“ Strašne divný film, ktorému by som za niektoré skvelé scény dal okamžite a sfleku 4*, ale zas je tam strašne veľa momentov ledva idúcich na päťdesiatku. Je to škoda, pretože nápad o zločineckom hoteli je geniálny (hoci okopírovaný z Johna Wicka, tak ale čo už, nevadí). Nepochopil som budúcnosť, vôbec sa to tam nehodilo a ak by dej nechali v súčasnosti, bolo by to podľa mňa lepšie. Okrem skvelého námetu zaujmú herci. Drobná Jodie Foster cupkajúca za verným Daveom Bautistom, ktorý keď si kľakne a ona stojí, pozerajú si z očí do očí, ruku má hrubú ako vy stehno, keď vyťahuje sekeru, znamená to, že ste pekne v prdeli a ak mu poviete, že ste si uňho zabudli auto, donesie vám ho pod pazuchou. K tomu jeffgoldblumovský Jeff Goldblum (hovoriaci o muche!), spočiatku nudný, ale ku koncu zaujímavý Sterling K. Brown (Predátor: Evolúcia, American Crime Story, Čierny panter) a mrazivý Zachary Quinto.

Ach panebože. Na pár minút som začal veriť na zázraky. Jedna z najsilnejších seriálových epizód roka. Vôbec. Začína sa to pomalšie, ale ku koncu už som to všetko nestíhal vstrebávať. Pomaranče, Cromwell, Billyho mama, pápežove milostné listy, pláž.

"Deti majú rady veľa vecí, ale ešte žiadne dieťa mi nenapísalo, že má rado vojnu." Paráda. Už som myslel, že sa to nestane, ale po dlhej prestávke ("naplno" sa mi páčili v podstate len prvé dva diely) opäť návrat na seriálový vrch. Afrika tomu dodala úplne grády a hlavne sa ten nevyspytateľný bastard prekvapivo (konečne!) ukázal v pozitívnom svetle. Ukazuje sa, že najzákernejšie svine sa nachádzajú na miestach, kde by ste ich čakali najmenej. Akurát teda moc dobre neviem, čo si mám myslieť o klokanovi...

„Položil by si život za záchranu sveta, ak by o tom nikto nevedel?“ Typická béčkarská seagalovka za skromných 8 miliónov, v ktorej Steven hrá samozvaného pomstiteľa-snipera. Akcie je vcelku dosť, hlavne potešia krvavé priestrely hláv, čo je vec, ktorá do filmu o sniperovi proste patrí. Zaujímavý a hlavne nečakaný je predfinálny twist ohľadom identity, ale nebudem spoilerovať. Seagalovho čosi-ako-súpera tu hrá Craig Sheffer (Hellraiser: Inferno, Amazonka v plameňoch, Plod noci), ktorý to spolu so Stevenom zároveň aj produkoval.

„A potom ma napadli. Boli všade. Samí Francúzi.“ – „No, je to francúzska reštaurácia, takže to dáva logiku.“ – „A fajčili!“ – „To oni robia.“ V prvom rade patrí moje veľké ĎAKUJEM Rex Mundi, ktorá ma na tento seriál upozornila. Keďže sme obaja fanúšikmi príbehov o jedle, tušil som, že sa na ňu môžem spoľahnúť. Ale aj tak som bol prekvapený, že je to AŽ TAK dobré. Je to teoreticky „len“ sitkom, ale chýba v ňom smiech a napriek typickej sitkomovej 20-minútovej minutáži (spolu vzniklo 13 dielov, bohužiaľ druhú sériu nikdy neodklepli) to nie je klasický sitkom, ale skôr feel good záležitosť. Ako divák máte k dispozícii plno fantastických postáv, ktoré sa navzájom vtipne doberajú (a každý tu má svoje miesto, od kuchárov a pomocníkov, cez brutálneho majiteľa Franka Langellu až po umývačov riadu, zdravím Ramóna), mnooožstvo humorných scén a vtipných dialógov, o hláškach nehovoriac. Naprieč celým seriálom sa vznáša príjemne ľudská aura, kedy je to 95% času strašne veselé a hravé, ale potom je tam 5% príjemne smutných a vy si vďaka nim uvedomíte, že vás tvorcovia dostali (najviac asi v epizóde, v ktorej Jacka navštívi jeho bývalý učiteľ a žiada ho o eutanáziu jedlom). Bradley Cooper je skvelý a intenzívny a ide na doraz; vôbec sa nečudujem, že mu to chýbalo a o 10 rokov neskôr sa nepriamo vrátil v celovečeráku Dokonalý šéf. Jedlo hrá dôležitú rolu, dobre sa naň díva, je úžasné pozerať sa na to, ako vzniká a ako je servírované a následne podávané hosťom. Je tam presne TÁ kulinárska poetika, akú takéto projekty musia mať, aby za niečo stáli. Ostatne nečudo, veď to vzniklo podľa knihy americkej kuchárskej legendy Anthonyho Bourdaina. Sklamal ma snáď len absolútne nedojemný a nerozlúčkový koniec, ktorý pôsobí dojmom, že hneď po ňom má ísť ďalší diel.