Rozjimatel

[3,5*]     Minimalistická dráma, ktorá dopodrobna líči jeden úspešný útek z nacistickej cely smrti. Keďže je to príbeh verne vychádzajúci zo skutočnosti, hlavný hrdina Fontaine má môj hlboký obdiv za jeho dokonalý plán, dôkladne premyslený, pripravený i vykonaný. Spočiatku som si nevedel zvyknúť na tú až prehnanú systematickosť v rozprávaní a na tú "nehereckosť" nehercov, lenže režisér napriek tomu dokáže vytvoriť veľmi slušné napätie, ktoré k záveru parádne kulminuje. Výborne je tu pritom použitá nádherná Mozartova hudba (Veľká omša C-mol). Pre mňa zatiaľ najlepší film Roberta Bressona a kvitujem aj jeho zaradenie do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

"The reverend says, "News traveks fast around here.""     Komediálna dráma so satirickým podtónom zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Odohráva sa v tak trochu bizarnom svete plnom veľmi svojráznych postavičiek (mierne strelený ropný magnát Happer so slabosťou pre hviezdy, kráska Marina-morská panna), z ktorých tou hlavnou je nadutý Texasan Mac maďarského pôvodu so škótskym menom (rodičia sa domnievali, že "MacIntyre" znie viac americky). Ten trochu uletený typ humoru si ma postupne celkom získal ("I'm still here, Happer! And you're still a useless mother -...") a veľmi sa mi páčil aj soundtrack od Marka Knopflera.     "I don't know about those jets. They really spoil a very nice area." "Aye. it's a crime."

"He had a long beard then. He looked like a young Garibaldi. Who can say no to Garibaldi? That's how I get pregnant."     Komediálna dráma plynúca v podmanivom džezovom rytme, zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Humorne ladený príbeh 15-ročného chlapca Laurenta ("What's this? Leave that child alone, you shameless slut!") je hlavne o dospievaní a všetkom čo k nemu patrí, pričom scenárista a režisér Louis Malle v ňom vychádza zo spomienok na svoje vlastné detstvo (len dúfam, že nie doslovne). Film ma dokázal rozosmiať pomerne často, takže svoju misiu pobavenia u mňa splnil.     "You can't even kiss! Shall I teach you? Open your mouth. Ha-ha. Not that wide." "That's disgusting with your tongue!" "No, it's not. You try it."

"Trololo, trololo."     Film, na ktorom ma fascinuje jedine jeho šialené hodnotenie (na ČSFD i IMDb) a ešte jeho zaradenie medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Dielo, ktoré síce možno rozširuje obzory kinematografie, ktoré ma ale zároveň zaťahuje do končín, do ktorých nemám ani najmenší záujem vstúpiť. Pozerať sa totiž 7 a pol hodiny na bandu vymastených debilov žijúcich v akejsi hnusnej diere je pre mňa vrcholne nepríjemným zážitkom. Režisérov zámer bol vraj taký, že divák by sa mal po pár hodinách zlomiť a nakoniec by mal byť do toho sveta vtiahnutý. Lenže na mňa tá jeho prefíkaná taktika ani trochu nezabrala a všetky tie odpudivé slaboduché postavy aj s ich smiešnymi pletkami mi ostali totálne ukradnuté. Celý ten "príbeh" je strašne chabý, neskutočne naťahovaný (nekonečné statické zábery, v ktorých sa vôbec nič nedeje), stále čakám že príde nejaká pointa a stále nič. Zisťujem pritom, že keby som si tu a tam trochu zdriemol, o nič by som neprišiel. Niekde v tomto ohľade dokonca zaznelo porovnanie s Tarkovského štýlom, čo ale podľa chce mňa poriadnu dávku drzosti. Mám také podozrenie, že režisér je zvrátený sadista, ktorý rád mučí divákov a aj zvieratá (tá odporná scéna trápenia mačky, ktorá nemala konca, bola hodne cez čiaru). Hlavnou náplňou filmu je neustále chľastanie a trepanie totálnych nezmyslov (opakovanie tých istých dementných rečí stále dookola bolo niekedy až na porazenie). A tú hudbu hral tuším nejaký ožratý organista, čo by aj celkom zapadalo do celkového obrazu. Aby som ale nebol absolútny negativista, kamera je celkom pekná a páčilo sa mi aj to prelínanie dejových liniek (ich opakovanie z rôznych pohľadov). Týmto si sám sebe udeľujem vysoké vyznamenanie za to, že som to zvládol dopozerať až do konca.     „Pani Schmidtová bola vtáčikom, ktorý šťastne lietal ponad oblaky. Zbadala, že tam dole na ňu niekto máva. Zletela trochu nižšie a počula, ako na ňu Schmidt kričí: “ Prečo si nič nenavarila, ty suka? Okamžite poď sem dole." Ona ale preletela ponad neho a zaštebotala: „Zajtra.""

[3,5*]     "Čo by si povedal, keby ti nikto neprišiel na pohreb?" "Asi nič."     Srdcervúca dráma zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorá zanechá veľmi silný dojem. Príbeh manželskej dvojice na sklonku života je síce do veľkej miery aj o láske, ale veľa tej romantiky sa divák nedočká. Príbeh je to totiž veľmi bolestný (a Haneke reže poriadne do hĺbky), zameraný na tienisté stránky staroby. Filmy s takouto témou a ešte k tomu aj takto kvalitné sú veľmi zriedkavé (jedným z nich je neskorší skvelý Otec (2020)), takže o to viac si Michael Haneke za tento svoj počin zaslúži uznanie. Obe hlavné postavy, Georges a Anne, sú výborne psychologicky prepracované a aj skvelo zahrané (Jean-Louis Trintignant a Emmanuelle Riva s nomináciou na Oscara). Filmová hudba tu úplne absentuje (z času na čas tu zaznievajú iba výborné klavírne motívy ako súčasť príbehu), čo je ale v tomto prípade len na prospech veci. Spomenúť ešte musím snové scény, ktoré sú mimoriadne pôsobivé (len škoda, že ich nie je aj viac).

"Wandering? That's withering. By proving she's useless, she helps a system she rejects."                    Film pohybujúci sa na hrane drámy a dokumentu, jeden z 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Nakrútený osobitým dokumentaristickým štýlom, ktorý režisérku preslávil, štýlom, v ktorom bola veľkou majsterkou. Hoci si pri rozprávaní príbehu tuláčky Mony zachováva Agnès Varda odstup a nikdy netlačí na emócie, dokáže aj tak diváka vtiahnuť do deja, a to hlavne svojím hlboko ľudským prístupom. Samotný príbeh je epizodický, poskladaný z jednotlivých čriepkov, ktoré predstavujú pohľady rôznych ľudí, s ktorými sa Mona stretla v posledných týždňoch svojho života.                         .

"You'll simply never understand the true nature of sacrifice."     Mysteriózny thriller zaradený medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. To označenie horor mi tam príliš nesedí, lebo s výnimkou záverečnej scény vo filme chýba akékoľvek zlovestné, hororové napätie (možno pred 50 rokmi tam nejaké bolo, ale odvtedy už vyprchalo). Dokonca to je skôr naopak - skoro celý čas tu panuje akási uvoľnená nálada s pohodovou hudbou (inak celkom dobrou). Spieva sa tu prakticky neustále, až som aj trochu zneistel a pre istotu som si musel overiť, či omylom nesledujem nejaký muzikál. Inak je to taká bizarná podivnosť (ale nie v dobrom slova zmysle) s nahlúplou zápletkou o strete akejsi drbnutej viery s náboženským fanatikom, ktorý je zhodou okolností aj detektívom (a treba dodať, že vrcholne neschopným). Proste tu nie je nikto, s kým by som mohol aspoň trochu sympatizovať, všetky tie postavy pôsobia dosť odpudivo. Nezaujala ma ani vizuálna stránka, ktorá tiež spadá do kategórie "podivnosť" (tie do aleluja opakované prestrihy na omšu sú poriadne iritujúce).     "Sir, have these children never heard of Jesus?" "Himself the son of a virgin, impregnated, I believe, by a ghost..."

[3,5*]     "Zmizneš ráno?" "Nie, budeme spolu navždy."     Kaurismäkiho snimka, ktorá ho dostala do širšieho diváckeho povedomia, zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Je to taký typický režisérov kúsok s chladnou a bezútešnou atmosférou, s hrdinami, ktorí sa musia veľmi ťažko pretĺkať životom. Ale zároveň sa títo málovravní hrdinovia nikdy nesťažujú na nepriazeň osudu, ale čelia mu so stoickým pokojom a hlavne so stojickým humorom. No a práve tento svojrázny humor, pre režiséra taký charakteristický, prekvitajúci aj v tých najťažších životných situáciách, je to, čo robí jeho filmy také príťažlivé.     "Na čo slúži toto tlačidlo?"

[3,5*]     "I'd like to make a call." "Galaxy or local call?"     Sci-fi strihnuté noir atmosférou, zaradené do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Bavil ma ten znepokojivý futuristický svet, v ktorom vládne tvrdá logika a na nejaké emócie, či lásku absolútne nie je miesto ("I'm fine, thanks. Don't mention it."), bavila ma vizualizácia toho sveta (výborná kamera Raoula Coutarda), z dnešného pohľadu hodne retro a bavili ma aj herci, hlavne veľké smutné oči Anny Kariny, v ktorých som sa neustále strácal.     "No one has ever lived in the past. No one will ever live in the future. The present is the form of all life."

Mysteriózna dráma zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Je to síce originálne dielo s pôsobivou obrazovou stránkou a so zvláštnou tajuplnou atmosférou, lenže to všetko je pre mňa na dobrý film zúfalo málo. Príbeh-nepríbeh ženy, ktorá má zrejme psychickú poruchu (silnú depresiu?) a zotavuje sa v kúpeľoch, je z môjho pohľadu stvárnený dosť nezáživne, s motívmi, ktoré sa otravne opakujú do aleluja (to na filmoch nemám rád). Hádam jediné, čo ma pri sledovaní trochu zabavilo, bola snaha o odhaľovanie skrytej symboliky. K nejakej interpretácii som aj dospel, ale vôbec si netrúfam tvrdiť, že som film pochopil (je zrejme schválne postavený tak, aby možných vysvetlení bolo viac).     "Along these stone paths and amidst these statues, where you were already losing your way forever in the still night, alone with me."