Rozjimatel

[3,5*]     "I don't want to see him again. Tell him I can't."     Znepokojivá sociálna dráma, zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Ako je u bratov Dardennovcov zvykom, hrdinom filmu je opäť niekto z okraja spoločnosti, tentokrát malý protivný drzáň Cyril (Thomas Doret). Na jeho obranu ale treba uviesť, že matku nemá a otec je poriadny hajzel, ktorý sa ho chce za každú cenu zbaviť ("It's too much. I can't look after him."). V priamom protiklade potom stojí chápajúca a láskyplná Samantha (Cécile de France) so svojou zdanlivo márnou snahou o to, aby z Cyrilla vyrástol dobrý človek. Dardennovci sa snažia ukázať, ako ľahko môže človek v takomto znevýhodnenom prostredí skĺznuť na šikmú plochu (zaliečavý člen gangu je na pohľad sympaťák). Téma je to zaujímavá, výborne spravovaná, pohľad tvorcov na ňu je síce trochu zjednodušený, ale zase o to zrozumiteľnejší. Do tohto stvárnenia výborne zapadá aj nepokojná kamera (vyvoláva pocit nástojčivosti), čo je konečne jeden dobrý príklad vkusného použitia ručnej kamery (Alain Marcoen tu je podstatne umiernenejší ako pri Rosette (1999)).     "May I call you Pitbull?"

"Nikdy nepozeráš televíziu?" "Televíziu nepozerám 30 rokov."     Svojrázne dielo (všetky tie žánre radšej ani vymenúvať nebudem) pozostávajúce z troch kapitol, ktoré sa dostalo medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Dlho som nevedel, čo si mám o ňom myslieť. V prvej kapitole Nanni Moretti jazdí po meste na svojej Vespe, oslovuje neznámych ľudí a tak trochu zo seba robí debilka ("You just have to be calm, he's little bit off."). Alebo lepšie povedané, hrá sa na Woodyho Allena. Potom zase kriticky komentuje niektoré známe filmové diela, pričom sa tvári tak múdro, akoby jeho názor bol ten jediný správny. Pripadalo mi to ako taká narcistická snaha o art. Postupne ma ale film vtiahol svojou veľmi zaujímavou road-movie atmosférou podporenou výborne zvolenou hudbou. A veľmi dobrú druhú kapitolu ("O televíznom maniakovi" alebo "Hľadanie toho správneho ostrova pre tvorbu") a ešte lepšiu tretiu kapitolu ("Ako sa zbaviť svrbenia") som si už vyslovene užil.     "Z tohto príbehu som sa naučil jednu alebo skôr dve veci: po prvé, že lekári vedia rozprávať, ale nevedia počúvať..."

[3,5*]     "Work comes first. The Wheel has to keep turning."     Doslova gigantické dielo nemej éry, zaradené medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Tvorcovia na čele s režisérom Abelom Ganceom museli zrejme trpieť gigantomániou - myslím si totiž, že ten pomerne jednoduchý príbeh s pár postavami sa dal vyrozprávať v podstatne kratšom čase. Je však pravdou, že aj napriek enormnej dĺžke ma sledovanie filmu nestihlo začať nudiť, aj vďaka tomu, že výborne ku koncu graduje, ale najmä preto, že je veľmi pôsobivo nakrútený. V prvom rade vyzdvihnem výbornú kameru - aj za pomoci experimentov s dvojexpozíciou sa podarilo dosiahnuť veľmi sugestívne obrazové výjavy (medzi nimi vládne neúspešné prekrývanie vidiny Normy látkami). Ďalšia vec, ktorá mi veľmi spríjemňovala sledovanie, je skvelá sprievodná hudba (Robert Israel, verzia z roku 2008). Spočiatku som si nejaký čas zvykal na istú preafektovanosť (nahnevané pohľady, smutné pohľady, smiech, všetko na 120 percent) a to aj s ohľadom na dobu vzniku. Tiež som mal pocit, akoby sa režisér na začiatku filmu ešte nerozhodol, aký žáner zvolí - sú tu prvky grotesky, ktoré akosi nezapadajú do celkového dramatického vyznenia. Posledná moja výhrada je už subjektívneho charakteru: hlavná postava Sisif je debil jak vyšitý a to po všetkých stránkach, takže sa ťažko dá s niekým takým čo i len trošičku sympatizovať. Veľmi sa mi páči záverečná časť filmu (aj ten Sisif sa tam konečne trochu znormalizuje) odohrávajúca sa v horách pod Mont Blancom.     "And Elie?" "He'll be back in 27 years."

[2,5*]     "Mal som pocit, že sa mu v očiach zrači zlovôľa."     Kriminálna dráma zaradená medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorá je akousi psychologickou štúdiou jedného vreckára - na svet sa díva jeho očami. Dokonca pritom veľmi názorným spôsobom predvádza rôzne techniky vreckárov. Na jednej strane sa mi vynárajú otázky, prečo by niečo takéto malo (normálneho) diváka zaujímať a prečo musia byť znova a znova hrdinami filmov takéto zvláštne indivíduá (hlavná postava Michel mi je svojím správaním i vzhľadom vrcholne nesympatický). Na druhej strane ale nemôžem ignorovať, že je ten film naozaj výborne nakrútený (len tá téma...). Celým filmom sa vinie nepríjemne intenzívne napätie, ktoré pri jednotlivých pokusoch o krádež nadobúda až neznesiteľné rozmery. Nesympatického hlavného hrdinu Michela (Martin LaSalle) aspoň trochu vyvažuje sympatická a pôvabná Jeanne (Marika Green), ktorá ale veľa tej inteligencie nepobrala. Romanticky ladený záver filmu ma ale celkom potešil.     "Neviem. Možno má všetko svoj dôvod." "Jeanne, ty si vážne naivná!"

Tento film som videl naposledy pomerne dávno a dosť zidealizovane som ho vo svojich spomienkach považoval za najlepšiu adaptáciu Bedárov Victora Huga. Lenže po opätovnom pozretí som musel tento svoj postoj prehodnotiť. Stále síce ostávam pri tom, že najlepší Jean Valjean je Lino Ventura a že skvelí sú aj Jean Carmet (Thénardier) a Michel Bouquet (inšpektor Javert), tým sa ale už tromfy povážlivo míňajú. Je síce celkom možné, že tá 3-hodinová filmová verzia, ktorú som videl, nie je zrovna najlepšia (oproti televíznej verzii chýba asi 40 minút a často som mal pocit, že nejaká dejová linka bola tak nejako násilne useknutá), to ale nemení nič na tom, že väčšina ostatných hercov je veľmi nevýrazná a film má lacný televízny vzhľad (pri tých bojových, akože umeleckých scénach som sa plieskal po čele). Ešte prvá polovica filmu má výbornú úroveň, tá druhá už ale výrazne stráca náboj a pôsobí aj trochu zmätene, z čoho čiastočne upodozrievam aj necitlivý strih. Najlepšou filmovou verziou tak pre mňa sú Bedári (1958) so Jeanom Gabinom.

[2,5*]     "A mine explosion in Shanxi. Dozens dead." "Post a comnent." "What?" "WTF."     Film pozostávajúci zo štyroch, veľmi (ale naozaj veľmi) nenápadne na seba nadväzujúcich poviedok, ktorý bol zaradený medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Jednotlivé poviedky by som nazval a ohodnotil následovne:   1. "O nekompromisnom bojovníkovi proti korupcii": 1,5,    2. "O drsňákovi, ktorého rodinný život nudí, ale baví ho strieľanie": 2,5,    3. "O žene, ktorá márni život čakaním na ženatého muža": 2,5,    4. "O mladíkovi, ktorý sa nevie zaradiť do (pracovného) života": 2,5. Okrem prvej poviedky z ošumelého prostredia so socialistickými reáliami a s črtami nenažraného kapitalizmu (zvláštna čínska kombinácia), ktorá mi vyslovene nesadla, ma tie ostatné celkom bavili svojou melancholickou, pozvoľne plynúcou atmosférou. Všetky majú spoločné to, že sa dlho na pohľad takmer nič nedeje (hoci pod povrchom to vrie) a tu odrazu bum, bác, tresk! V tomto pôsobí film až extrémne, pričom ani jedna z tých dvoch polôh z môjho pohľadu veľmi nefunguje - na jednej strane sa nedarí vytvoriť nejaké napätie, na druhej strane sa to potom až absurdne vyhrocuje. Najnádejnejšie sa dlho javila posledná poviedka, lenže jej výborná atmosféra sa napokon rozplynula do stratena.

[3,5*]     "David, don't give up on it. Maybe it'll be produced posthumously."     Konverzačná komédia, patrične allenovsky uletená, tentokrát z divadelno-gangsterského prostredia. Okrem výborných dialógoch film vyniká mozaikou skvelých postáv, výborne herecky stvárnených. Medzi nimi by som rád vyzdvihol najmä Dianne "Don't speak" Wiest (primadona Helen Sinclair), Jima "Diet" Broadbenta (Warner Purcell) a Chazza Palminteriho (Cheech, mafián s umeleckým nadaním). Nevýrazný John Cusack (David Shayne) mi na strane druhej ako Allenove alter ego príliš nesedel. Keď si k tomu všetkého prirátame ešte výborný záver, celkový dojem z filmu bude veľmi silný.     "He's heard that your writing is morbid and depressing. He's dying to meet you."

"Corneille! Put an end to this farce!" "Which one, your lordship?"     Satira vo forme frašky, ktorá sa vysmieva z rituálov a pokrytectva vyššej spoločenskej vrstvy. Vo svojej dobe prepadák, po dlhej dobe ale oceňované dielo, zaradené aj medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Priznám sa, že mi bol film spočiatku strašne protivný svojou neskutočnou urozprávanosťou. Nepríjemne strojené postavy iba neustále tliachajú, zo spŕšky všetkých tých prázdnych rečí by jedného aj hlava rozbolela. Traja muži sa chovajú ako úplní blázni, všetko kvôli láske k jednej žene (Nora Gregor ako Christine), ktorá nielenže je tupá ako tágo, ale navyše aj škaredá ako striga (ešteže to pôvabná Paulette Dubost ako slúžka Lisette aspoň trochu vyvažuje). Čo je ale horšie, celé to hlúpe divadielko, ktoré malo byť zrejme komédiou, mi pripadalo úplne nevtipné (ani jediný raz ma nerozosmialo, poľovačka ma dokonca až znechutila). Moje výhrady sa ale našťastie rozplynú pri výbornej scéne na zámku, kedy tá absurdná fraška konečne získava zaujímavé kontúry. Film si už potom udrží svoju úroveň až do silného záveru, ktorý už má vážnejší tón. Za zmienku ešte stojí účasť Marcela Dalia (markíz la Cheyniest), ktorý účinkoval vo viacerých slávnych hollywoodskych filmoch.     "I love her so much I want her to be with you. I'm glad though that she fell for someone of our class."

"Cinema is a question of style and style is a moral issue."     Psychologická dráma, ktorá sa točí hlavne okolo podivného vzťahu hlavného hrdinu Fabrizia (Francesco Barilli) a jeho tety Giny (Adriana Asti). Prvé významné dielo slávneho Bernarda Bertolucciho, zaradené aj medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Štýlom film silne pripomína Francúzsku novú vlnu, režisérova inšpirácia ňou je dosť zrejmá. Na filme ma najviac bavila postava trochu šibnutej tety Giny vo výbornom hereckom stvárnení (Adriana Asti) a samozrejme skvelá hudba Ennia Morriconeho.     "Remember, Fabrizio: one can't live without Rossellini."

"Zoe loved us equally then. Just as she hates us both equally now."     Dráma podľa skutočných udalostí, s takou zvláštnou, tajuplnou atmosférou, ktorej zaradenie medzi 1001, ktoré musíte vidieť, než umriete ale príliš nechápem. Tá záhadnosť je určite najsilnejšou stránkou filmu, jednotlivé detaily sú cez spomienky rôznych ľudí na tragédiu odkrývané iba postupne, pomerne rafinovaným spôsobom, lenže na konci všetko tak nejako vyšumí do prázdna (aspoň ja som mal taký pocit). Miestami sa mi veľmi páčila hudba Mychaela Dannu, lenže keď začala hrať tá stredoveká hudba, tak som rozpačito pozeral, či sa mi náhodou omylom neprepol zvukový kanál na niečo úplne iné. Hoci sa inak na film veľmi dobre pozerá, nie je v ňom nič, čo by ma nejako výraznejšie zasiahlo (snáď okrem hereckého výkonu Iana Holma), skôr som z neho mal dojem akejsi podivnosti - rozprávanie príbehu je dosť čudne časovo poprehadzované, niektoré jeho odbočky sa zdajú byť úplne nadbytočné, niektoré poriadne zvrátené (napr. ten vzťah otca s neplnoletou dcérou, prezentovaný, akoby to v Kanade bola úplne bežná vec).