hygienik

Maisie a Daisy sú obyčajné dvanásťročné dvojičky. Keď do školy príde neznámy filmár, povie im, že natáča film o ich neobyčajnom živote. Sestry zistia, že oni sú režisérkami tohto filmu - môžu do neho zasahovať svojou fantáziou, ktorá sa následne stáva alternatívnymi realitami ich každodenného života. Milé, miestami vtipné, ale ten originálny námet mal väčší potenciál

Tvorbu Luigiho Magniho nepoznám, ale tu prejavil veľkú mieru láskavosti a empatie voči všetkým aktérom. Trochu ma mrzí ten proticirkevný záver filmu.

Veľmi zaujímavý dokument, nabitý prekvapujúcimi a detailnými informáciami o ľuďoch, ktorých som donedávna považoval za nudných. Naivne som si myslel, že už o nich je známe všetko.

Aká je legitimita svedomia jednotlivca pred súdnou inštanciou či ústavou? Z hľadiska sekulárneho právneho štátu je podľa mňa podstatnejšie, že 1. vojak neuposlúchol priamy rozkaz svojho nadriadeného, čo sa v armáde trestá a 2. že vedome porušil nariadenie najvyššej súdnej inštancie - ústavného súdu. Vojak má plniť rozkazy, nie o nich uvažovať. Predstavte si situáciu, že by aj onen terorista mohol argumentovať pred súdom, že svoj čin konal podľa svedomia. Tak to by sme tu mali 2 úplne opačné svedomia, totiž pilota stíhačky a únoscu lietadla. Morálka, ani svedomie jednotlivca, ktorý sa môže mýliť, ako argumenty v tomto prípade podľa mňa nestačia. A preto som rád, že existujú zákony, o ktoré sa možno oprieť.

Muselo to sťáť tisíce libier a o tých krajinách, cez ktoré sa cestovalo sa skoro nič poriadne nedozviete.

Janusz Nasfeter bol výborný režisér, len keby v jeho tvorbe nedominovali drámy. Možno to bolo determinované atmosférou v komunistickom Poľsku, ale politizácii svojich diel sa snažil, na rozdiel od Wajdu či Zanussiho, vyhnúť. Dnes by jeho filmy zaškatulkovali ako rodinné (menšia časť jeho filmografie je vojnová). Ja ich tak nevnímam, lebo formálne výrazne prekračujú hranice komercie a sú občas príliš drsné.

Ani neviem, či je horšie, že som to videl na youtube v prachmizernej kvalite, alebo fakt, že film, ktorý som roky hľadal bol dvojhodinovou prázdnotou. Rečičky a zévlovanie. Ak by som si kúpil DVD s touto nihil odyseou, klepne ma.

Profesorský príhovor M. Kováča. Film sa natáčal pod veľkým tlakom, iba 2 dni, čo čiastočne ospravedlňuje scenáristickú prvoplánovosť. (Kováč stojí vedľa Galandovho obrazu v galérii a moralizuje o tom, aký dobrý by svet mohol byť, keby boli ľudia lepší). Načo to? Ľudia sú takí, akí sú a reči ich nezmenia.

Hviezda Susanne Bier definítívne vyhasína.

Krása! Otázku, či žiť v meste alebo na samote v lese, si aspoň raz za život položil skoro každý, kto bol unavený z každodenného stresu. Je to závažná otázka, na ktorú asi nemožno jednoznačne odpovedať. A práve túto nejednoznačnosť film zobrazuje, síce emocionálne, ale obdivuhodne vyvážene. Film dorazil do kina v beduínskej osade menom Slovensko až 3 mesiace po americkej aj českej premiére. Chápem, Sahara je veľká a karavána ASFK riskovala život, aby sme ho mohli vidieť. A za to jej ďakujem.