Ephemeris

Malick ako jeden z mála dnešných režisérov ešte chápe, čo je to filmové umenie. Literatúra udivuje človeka slovom, hudba zvukom, film obrazom. Hejteri budú hejtovať, karavána ide ale ďalej. Toľkokrát som rozmýšľala nad tým, že hudba mi veľakrát doslova zachránila život. Práve pre vyššie spomínané delenie mám najradšej hudbu inštrumentálnu, pretože to je tá skutočná sila zbavená akýchkoľvek posolstiev. Na tie predsa slúži poézia a próza. Miešanie hudby s filmom ale akceptovať môžem, hlavne v tej podobe, v akej ju podáva Majster.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Kto je ale naopak vysratý zo života, ten do lesa chodí asi stále. No neviem, príbehy o outsideroch sa mi asi prejedli, dopozerané na tri razy. Kamera pripomenula hon na marylandskú čarodejnicu, indie film so všetkým, čo k tomu patrí. Hlavní hrdinovia vskutku poľutovaniahodné existencie, napriek tomu ma živelnosť tohto príbehu akosi nevtiahla. A ešte by ma veľmi zaujímalo, kto im každý deň pral tie krásne školské uniformy vyváľané v blate a špinavom lístí.

Zatrpknutý "man of few words", čo postáva ako špatne vyrezaný svätý za dedinou. Emocionálne rozsekaná Bella, ktorá do každého citového vzplanutia vkladá svoj celý život. A k tomu vskutku dosť trápny mladý muž, ktorý sa vydáva za domorodého Indiána. Tak toto je zostava na jazdu po južanskom vidlákove. Spája sa tu príliš veľa elementov, ktoré nemôžu viesť k príjemnému diváckemu zážitku. Čuduj sa svete, po rozpačitom začiatku to graduje takým štýlom, že slaná voda mi tečie po tvári, uaaa.

Primár Chocholoušek by mal radosť. A iste nielen on. Aj všetci muži by boli úplne nadšení. Ak by sa každá žena s citovou traumou z detstva správala ako posledná štetka, tak to by mohli profesionálne šlapky rovno zbaliť živnosť. Toľko voľnej lásky, ach! Druhý aspekt je Russell Crowe a jeho záchvaty. Všetky tie psychosomatické, trasľavé a k smrti vedúce stavy som videla toľkokrát, že už ma to k slzám neprivedie. Hlavne celá juhokórejská kinematografia je na podobných telesných deterioráciách asi aj fundamentálne založená. Menej ako tri hviezdy sa tomu ale udeliť každopádne nedá, pretože to nie je žiadny nudný a plytký film. Opakované sledovanie neprichádza do úvahy.

Niekedy je menej viac. Napríklad žiť a živoriť. Alebo 120 min a 180 min. Tomuto TV filmu škodí práve prehnaná stopáž. Neudialo sa tam zase až toľko, že by sa to nedalo vtesnať do súvislej dvojhodinovky, namiesto delenia na dve dlhé časti. Hrady krásne, výprava a kostýmy zvládnuté, vizuál vcelku dobrý. Priznám sa, že som milovníčka historických filmov, hlavne z obdobia raného a vrcholného stredoveku. Takže sa podvedome sústreďujem na hľadanie chýb. Plátového brnenia, nesúdobých architektonických prvkov, zbraní a predmetov. V tomto smere to bolo v podstate v poriadku. Hlavný motív je ale predsa ukradnutý z omnoho lepšieho Liečiteľa, to je do očí bijúce. Hudba zase občas znela ako z Posledného Mohykána. Ale urazená nie som, a to už je čo povedať.

Ja osobne mám minimalizmus rada a v poslednom období sa držím hesla „menej je viac“. A to vo všetkom. Wim Wenders je režisérom mnohých tvárí. Niekedy sa snaží zachytiť a zvečniť úplne konkrétny okamih (Lisbon Story, Palermo Shooting, Alice in the Cities), tentoraz zase zvečňuje bezčasovosť. Na to je altánok v teplom letnom vánku ako stvorený. Muž, žena, medzi nimi záhradný stolček. Rekapitulujú sa tu osudové okamihy, no čakala som aj tak niečo hlbšie. To neprišlo, keďže to pokašlal už autor predlohy Handke. Má to niečo evokovať, ale ako celok mi to nakoniec evokuje slávnu „kocku v sklze“ z reklamy na McDonald. Z nej sa človek nenaje.

Po vylodení a následnom postupe Európou vydal americký generál Eisenhower vojakom rozkaz fotografovať, natáčať a inak dokumentovať všetky stopy nacistických zverstiev. Okomentoval to slovami, že raz nastanú časy, kedy niektorí ľudia budú tvrdiť, že nič z toho sa vlastne nestalo. A je to tu! Trvalo to 70 rokov, frustrovaná spodina dvíha svoju hlavu a za jej posrané životy samozrejme zase môžu židia. Popierači holokaustu si vo veľkom otvárajú hubu a myslia si, že im za to nič nehrozí. Popierajú existenciu holokaustu alebo aspoň počet obetí. Nech sa pozrú do Haly mien v Yad Vashem, v šanónoch tam sú 4 milióny zdokumentovaných mien obetí, plus na poličkách prázdne miesto pre ďalšie 2 milióny zatiaľ neznámych. Alebo nech si pozrú aspoň tento film. Hoci ja sa obávam, že niektorým hlupákom proste niet pomoci.

Francúzske filmy z 90. rokov majú neodolateľnú príťažlivosť. Triviálny námet aj zápletka, ale zato skvelá atmosféra tej zvláštnej doby, na ktorú tiež niekedy nostalgicky spomínam. Tu to platí tak do 40. minúty. Potom už je to exhibícia retardovaného hrdinu a jeho útek pred "veľkou lžou" (čiže pred vankúšmi z egyptskej bavlny, bohatstvom a pohodlím...). Jeho dolorizmus, nepochopiteľné sebaobetovanie a idiotské konanie ma spoľahlivo nasralo! Sexuálna scéna v dĺžke dve minúty a v čierno-čiernej tme síce potešila, ale výsledný dojem je aj tak veľmi étrange. Mne osobne sa ale v hlave ponúka vysvetlenie a zvláštna teória, že takto sa zrodil neskorší Monsieur Merde. A ten je veru môj miláčik.

Kritici analyzujú do hĺbky toto dielo, akoby sa snažili vidieť niečo v obraze Čierny štvorec od Kazimira Maleviča (hoci nakoniec sa prišlo na to, že on v sebe ukrýva iné maľby). Padli slová ako "archaický, predkresťanský". Pritom je to tak prosté. Odkiaľ ideme, čo sme, kam smerujeme, čo je zmyslom všetkého toho snaženia, existencie. Lakársky toluén bol kedysi za tridsať korún, teraz to bude určite obdobne. Šup šup, bežte si ho do farieb lakov kúpiť, aspoň tam, kde sa to ešte dá. Napríklad vo Fiľakove to vraj starosta zakázal.

Toto nie je Mindwalk, kde by ústredná dvojica filozofov svojimi úvahami utiahla celý film. A kde krásy Mont St. Michel stačia na vytvorenie pozadia. Tu mali tvorcovia k dispozícii opulentné krásy divokého Islandu, ale ani to nestačí. Ústredná dvojica sú typickí vylízaní backpackeri, čo si o Islande určite prečítali na fashion blogu a tak sa tam rozhodli ísť. Ešte k tomu sú to americkí backpackeri, tak sa nedivte, že chlapík v čase skapíňajúcej elektriky plánuje na tretie poschodie ísť výťahom (to ako fakt). Filozofiu ani hlbší zmysel nečakajte, nečakajte vlastne nič.