boogieman

Špecifické obdobie v živote vysokoškoláka môže z odstupu pre mnohých ľudí ktorí ho prežili pôsobiť ako radostná bezproblémová jazda, pretože keď vás zrazí buldozér, pár faciek vám príde ako banalita. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je hlavná hrdinka pre mnohých nesympatickou postavou. Stačí sa však nechať trochu uniesť do minulosti, dať si ruku na srdce a uvedomiť si, že tieto banality mladíckeho života spôsobovali vrásky aj nejednému z nás. Pokiaľ na toto divák pristúpi a prihodí trochu empatie, dostane sa mu filmu s pomerne nezvyčajnou tématikou, ktorá nielenže nebýva sfilmovaná často, ale je tu naviac spracovaná civilne, bez zbytočného pátosu a citlivo. Na debut dobré. 3,5*.

Pekné svetlo, ten moment keď zlatistý opar slnka zvonku zasiahne izbu, a človek má chuť si nachvíločku zdriemnuť, s otvoreným oknom počúvať ruch exteriéru a postupne sa prepadať do snov. Ten najkrajší druh poobedia.

Svojím spôsob ide takmer o variáciu niektorých filmov Kojiho Wakamatsuho experimentálneho obdobia druhej polovice 60 rokov. Ibaže to nie je až tak silné, aspoň pre mňa. Nie je to najhoršie, no ja dávam prednosť práve Wakamtsuovým dlhometrážnym filmom ako Violated Angels alebo Go, go second time virgin - myslím že atmosférou ide o veľmi podobné snímky. 3.5*.

Nádherné. Typická retro lovestory ala Wong, v Days of being Wild naberá zase raz iného odtieňu, ale pritom ostáva verná takmer všetkým jeho trademarkom. Tematicky tu okrem neuveriteľnej túžby spoznať svoju matku nie je snáď nič čo by sa nevyskytovalo vo zvyšku filmografie tohoto honkongského rebela. Vizuálna stránka je opeť nádherná, kamera takisto, v nasvietení i v mizanscéne dominujú trochu netypicky modrozelené odtieňe(sú to chladné farby). Bol som prekvapený, že hoci je to WKW-ov iba druhý film, čo do štýlu vôbec nezaostáva za jeho nasledujúcimi dielami. Typická časovo rozvolnená montáž vytvárajúca prúd momentov rovnako osudových ako je láska,plynutie času doprevádzané tikaním hodín zdôrazňujúcim dôležitosť každej sekundy, každého momentu.Voyerské snímanie z odstupu a cez rôzne prekážky alebo zrkadlá.Estetická a vizuálna stránka tu síce ešte nie je dovedená až k dokonalosti, hudba sa tu vyskytuje sporadickejšie(kvalitatívne je ale rovnako fantastická), ale aj tak je to film ktorý i takmer 20 rokov po jeho vzniku, len tak neuvidíte. You and me in one room, you will not remember this passing moment soon. Táto veta sa mi nejak k Wongovi hodí, tak som ju sem napísal.

Formálne fascinujúci film, ktorý vďaka pozadiu príbehu postaveného na skutočnej udalosti vraždy režisérovej starej mamy ostáva aj výsostne osobný. Film začína popisom režiséra prečo sa ho rozhodol natočiť. Nasleduje takmer polhodinová byrokraticky sucho podaná časť s výpoveďou vraha, ktorá sa odohráva vo vyprázdnených lokáciach popísaných pri výsluchu (15 rokov po vražde), nasnímaných jemne snovo surreálnou optikou. Druhú polovicu filmu tvorí dramatizácia prvého stretnutia vraha a jeho budúcej ženy. Film je vystavaný tak, že prvá polovica diváka okamžite chytí a nepustí, postupne sa tu buduje napätie až na takmer neúnosnú hranicu, čo je skvele podporené soundtrackom pozostávajúcim z jednej dronovo-ambientnej kompozície trvajúcej 25 minút. Druhá polovica je potom vítaným oddýchnutím od pnutia v prvej časti. Sledujeme stretnutie dvoch ľudí a to ako medzi riadkami medzi nimi vznikajú sympatie, alebo možno aj niečo ako zárodok lásky. V svetle prvej polovice divák vníma túto časť trochu inak ako keby nevie kontext - ak by bola táto časť vo filme ako prvá, podobne ako sa to stalo chronologicky, celý film by podľa mňa vyznel o dosť inak. Napriek spomínanému kontextu vraždy sa režisér úspešne vyvaruje tomu aby vynášal súdy alebo pristupoval k hrdinom zaujato - obe postavy sú vykreslené viacmenej sympaticky, i napriek tomu čo o nich vieme. To čo mohlo viesť ku kriminálnemu činu vôbec vo filme nie je zobrazené alebo hlbšie spomenuté, a je veľmi ťažké povedať, o čo mohlo ísť - dozvieme sa o tom iba z jednej vety výpovede. Táto rozdvojenosť filmu či už vo forme (skôr dokumentárna časť čítania výpovede vs. dramatické stvárnenie prvého stretnutia aktérov filmu) alebo v obsahu (nervydrásajúce budovanie napätia prvej časti vs. príjemná atmosféra letnej noci a zoznámenia sa dvoch ľudí) je fascinujúca a vytvára zaujímavý rámec interpretácie pre diváka. Jeden z najlepších filmov čo som videl v poslednej dobe. PS: V sekcii videa je trailer z úplne iného filmu rovnakého názvu.

Žiadny bulshit, len krátky, ľudský výsek zo života pár postáv bez akejkoľvek pointy. A to je fajn. Nežne som sa usmieval väčšinu filmu a bol som šťastný. A to sa počíta.

Videl som iba prvú hodinu a pol, ale bola to taká sračka, že hodnotenie 3* predpokladá, že sa film v zvyšnom čase zmenil na veľdielo rozmerov Homérovej Iliády.

Veľmi zaujímavý počin. Čisto audio - vizuálny sled situácií by som prirovnal ku kombinácii prvkov gialla a moderného prístupu k horroru ala Grandrieux popr. Tsukamoto (predovšetkým čo sa týka práce s kamerou, popr. fomálnou stránkou snímku ). Vágny príbeh ktorý v podstate ani neexistuje, je tu iba podporou jednotlivých senzácii ktoré sa nám dejú pred očami (a v ušiach ---> v celom tele). Výrazná farebnosť celého diela kde režiséri striedajú RGB kanály vytvára spolu zo zaujímavými rakurzami a precíznym strihom nielen vizuálnu hostinu, ale takisto prispieva k celkovej psychedélii snímku (plus evokácia gialla zosilnená ešte zakomponovaním Morriconeho hudby). Podobne ako vo filmoch Grandrieuxa mnoho scén má silne sexuálny podtón. Mobilita kamery sa prispôsobuje situácii. Dočkáme sa tak statických záberov, i zbesilých mykaní ala kameraman je epileptik podobne ako v dielach dvoch vyššie spomínaných režisérov. Koniec sa snaží celému filmu dať nejaký význam - respektíve sa snaží prinútiť diváka zamyslieť, čo sa mu v mojich očiach príliš nedarí, no aj tak zaradenie tohto typu konca považujem za pozitívum. Pre tých ktorý vo filme potrebujú príbeh - ruky preč. Považujem to za mimoriadne zaujímavý prístup k žánru ktorý eliminuje naráciu, sústredí sa na pravú esenciu strašidelných filmov - samotné audiovizuálne senzácie. Rezignáciou na naratívny oblúk sa tak vytvára forma, kde je omnoho ťažšie určiť kedy daný strašidelný moment príde, pretože sa divák nemôže oprieť o žánrové schémata. Na druhej strane, hlavne v druhej polovici je mu to už v podstate jedno - chýba niečo čo by jeho pozornosť konštantne udržovalo na rovnakej úrovni - či už práve príbeh, alebo pevnejšie previazanie jednotlivých scén. Napriek tomu zaujímavé, rád by som videl podobných filmov viac -najlepšie dotiahnutých k dokonalosti. Ak si však zoberiem, že ide o jeden z mála filmov tohto charakteru čo som zhliadol - možno dokonca jediný - i napriek jeho chybám hodnotím veľmi pozitívne. 4,5*.

No áno, veru tak. Nádherný film. Film je nádherný.

Spojenie dvoch géniov vyústilo v jeden z najlepších dokumentov. Pre milovníkov architektúry je tento film absolútne nepostrádateľný.