MIMIC

Pri niektorých amerických filmoch sa môžete zabávať počítaním sprostých slov, pri niektorých ruských zase počítaním toho, koľkokrát zaznie čarovné, erotikou nabité slovíčko "súdruh" alebo "súdružka" (ktoré napokon pre niekoho môže znieť sprosto :-) V tomto filme ich zaznie toľkokrát, že po projekcii je nutné položiť si zásadnú otázku: Nie som náhodou komunista? No a rámec naivne idealistickej ideológie je asi tak jedinou vecou, cez ktorú je potrebné sa preniesť, aby sme ocenili tento parádny kúsok. Vrchol kinematografie to nie je, ale štyri hviezdičky mi pripadajú sakramentsky málo (napokon, jedna hviezdička za každú hlavnú hrdinku je celkom fér :-) Hlavnou devízou vojnového filmu je príbeh (páliť čímkoľvek kadekoľvek dokáže ktokoľvek) a humanistické posolstvo. Príbeh v tomto filme je zaujímavejší o to viac, že jeho nositeľmi sú mladé ženy zabíjajúce mladých mužov, pričom niektorí im dokonca pripomínajú ich vlastných. O čomsi takom môže taký Spielberg iba snívať. A to posolstvo? Šokujúca scéna s náhodnou a zbytočnou smrťou Lizy Bričkinovej (ktorá s vojnou nemá vonkoncom nič spoločné) uprostred celého tohto projektilového masakru desivým a kontrastným spôsobom poukazuje na nezmyselnosť smrti ľudí zapríčinenej ľuďmi. Aby som nebol príliš patetický (napokon i vo filme ženský element akosi obrusuje celý ten nezdravý pátos, ktorý reve takmer z každého sovietskeho vojnového filmu), musím ako veľký fanúšik prírodných krás ruskej a fínskej Karélie podotknúť, že spomínaná smrť je mimoriadne nádherná a ulahodí tak každej gotickej duši. PS: Spôsob, akým tvorcovia ešte pred nástupom postmoderny narábajú s gýčom je obdivuhodný (bez ohľadu na to, či bol intencionálny alebo nie). Film je čiernobiely, keďže ide o dávnu spomienku ústredného hrdinu a tiež preto, aby v ňom kontrastne vyzneli farebné vsuvky, ktoré sú pre zmenu "živými" spomienkami hrdinov príbehu. Tieto spomienky sú krikľavo farebné, redukované iba na podstatné postavy a predmety a zamerané na čo možno najsentimentálnejšie momenty - ak je človeku najhoršie, je celkom prirodzené, že sa upne na to "najsladšie", čo pozná alebo túži poznať. Tomu hovorím gýč v službách umenia.

V roku 1960 zastavila Felliniho na ulici v Monte Carlo dáma v cadillacu a spýtala sa ho: "Prečo vo vašich filmoch nie je ani jeden normálny človek?" Pokiaľ sa dotyčná dáma dožila premiéry filmu "A loď pláva", nepochybne k svojej niekdajšej otázke pridala pár otáznikov naviac. My, ktorí Felliniho milujeme, pridávame radšej hviezdičky, keďže sám Majster napísal: "Fascinujúce je, kým film zostáva tajomný a náznakový, hrozí však nebezpečenstvo, že sa stane fádnym, keď sa vysvetlí." Na Felliniho "A loď pláva" však nie je tajomstvom "nenormálnosť" protagonistov (vrátane toho nosorožca) - spočíva v symboloch, alegóriách (nemožnosť "prespievať" hukot strojov alebo vyvolanie ducha ako paralely k politickej situácii) i magickej a magnetizujúcej preludnosti prostredia i diania. Takej podmanivej, že sa človeku paradoxné slovné spojenie "zhmotnený sen" vôbec nezdá paradoxné. V priebehu 70. rokov u Felliniho silnie nostalgický tón, ktorý v nasledujúcej dekáde vrcholí v romanticko-sentimentálno-nostalgicko-melancholickej triáde "A loď pláva", "Ginger a Fred" a "Interview". U Felliniho mám rád predovšetkým takúto polohu, pretože v nej dokáže byť dobrý ako málokto, najmä ak ako dedič talianskej commedia dell´arte (nenadarmo ktosi Felliniho nazval barokovým) inštinktívne a organicky včleňuje do svojho Theatrum mundi tragikomickosť, oslobodzujúcu sentiment od pátosu. Napriek láskavému nadhľadu je v celom filme citeľná pichľavá ironickosť prejavujúca sa v citácii slávneho benátskeho rokokového obrazu s nosorožcom od Pietra Longhi, v priam edwoodovsky insitnom narábaní s kulisami (dve speváčky hľadia na falošné slnko: "Aké nádherné slnko! Vyzerá ako falošné.") i v geniálnom začlenení filmovačky do filmu samotného (pokiaľ je mi známe, ide o jediný film, ktorého integrálnou súčasťou je "film o filme", čo má zrejme poukazovať na výnimočné a zároveň "tak prozaické" Pozadie, ktoré tvorí rámec Diania)! A o čomže to teda ten film je? Federico v jednom interview vysvetľuje: "Pravdou je, že skutočným cieľom tejto plavby je plavba samotná." Nechcete lístky? :-)

Vzhľadom na to, že som čítal román, oceňujem, že si Mary Harronová dala pohov (tj. na nastreľovač klincov v akcii ani nepomyslela) a nesnažila sa byť taká "ellisovská", ako sa len dá. Slovom "ellisovský" tu označujem jednak extrémne vysoký stupeň násilia, jednak rafinovanú naratívnu skladbu románu. Z popisovaného násilia mi prišlo fyzicky zle , takže som si povedal, že ten román je buď geniálny alebo je to absolútny šrot. Keď som sa spamätal a román dočítal, usúdil som, že a) je správne. Ellis používa tri línie (vo filme použité veľmi uvážlivo): lineárnu schému príbehu kombinuje s estetikou extrémneho kontrastu, ktorú na jednej strane predstavujú dráždivo nudné pasáže vyžadujúce skôr abstraktné vnímanie a pasáže dráždivo "akčné", v ktorých je dôraz položený na neznesiteľnú konkrétnosť. Tento postup perfektne reflektuje "emocionálne kubistický" svet antihrdinu. Harronová (mimochodom feministka) tento svet rešpektuje, nesnaží sa byť "lepšia" ako Ellis a vyberá si z neho jednotlivosti, ktoré ju dovedú k parádnemu finále, ktoré väčšine ľudí z nejakého dôvodu pripadá enigmatické. Chápem, že mnohí majú s literárnym i filmovým Americkým psychom problém, ktorý má čiastočne na svedomí žánrový mix, ktorý navyše postupne naberá ďalšie vrstvy - príbeh čoraz väčšmi prechádza zo sociálno-kritickej drámy s prvkami vlažného hororu do patetickej frašky, čo vrcholí v závere, kedy je antihrdina úplne perplex - jeho ego je absolútne ponížené, keďže mu nikto neverí. Áno, s určitými ľuďmi sa spájajú alebo naopak nespájajú určité modely konania a myslenia. Mne toto posolstvo pripadá absolútne mrazivé. Prostredie wallstreetskych monštier odrazu ustupuje a vnímame len masku s dokonale blazeovaným výrazom, ktorá má ku skutočnosti bližšie, než si v prvej chvíli myslíme. I keď to je maska naozaj krásna.

V 90-tych rokoch som si občas kupoval istú sériu brakových zošitových romantických románov, tzv. ženských (ženy sú pravdepodobne presvedčené, že muž nie je v stave pochopiť nič romantické) a musím priznať, že napriek stereotypnej štruktúre "dokonalá žena + zámok + strašné tajomstvo + dokonalý muž" mali isté čaro. Ak by som mal sfilmovať čosi také, rozhodne by som sa neuchýlil k tristnému akademickému prepisu, pretože by šlo o nepokrytú adoráciu braku (interpretovať gýč prostredníctvom gýča je natoľko šokujúce, až to má dadaistické rozmery), ale sústredil by som sa na určitý aspekt predlohy, ktorý by som doviedol ad absurdum. Najskôr by som nakrútil hypercrazy komédiu alebo taký slasher horor, že by neostalo "suché" ani jediné políčko filmu. Ale na niečo také by mi nikto nedal ani korunu,však, takže uvažujme ináč. Či už Anjelská tvár je alebo nie je adaptáciou, musí zaujať predovšetkým príbehom. Tento nedosahuje ani priemerných kvalít spomínaných zošitových románov. Pokiaľ je divák ľahostajný k príbehu, ťažko ho upútať výpravou, kostýmami, castingovou perlou či čímkoľvek iným.

Teraz budem za magora, ktorý nemá pochopenie pre vrcholy svetovej kinematografie. Ráčte ale registrovať, že jeden z Tarkovského filmov figuruje v mojej TOP 10, takže možno až taký magor nie som. Ak niekto nakrúti obrazy zo starej Rusi, film by sa mal volať "Obrazy zo starej Rusi" (alebo tak nejak) a nie "Andrej Rubľov". Ak niekto nakrúti film s Andrejom Rubľovom ako hlavnou postavou, očakávam väčšiu koncentráciu na tvorivú osobnosť maliara. Geniálny tvorca ikony starozákonnej Trojice je u Tarkovského postavou, ktorá konverzuje o všeličom možnom, len nie o umení, jeho charaktere a tajomstvách (asi to je na filme geniálne) a často sa dostáva do kontaktu s ľuďmi a udalosťami, u ktorých prakticky nemožno triezvo konštatovať, že relevantnou mierou ovplyvnili myslenie a tvorbu titulného umelca. Pohania, Tatári a zvonolejár určite ľahko vyprovokujú kresťanského umelca ku kresťanskému dielu, ale pre umelca Rubľovových kvalít to nestačí. Viem si predstaviť čo, ale ja sa na remake nechystám.

Po zhliadnutí Psycha sa niektorí ľudia báli sprchovať, po Čeľustiach plávať v mori. Po Blair Witch stratili chuť na dlhšie prechádzky v lesoch mierneho pásma a po Upírovi z Feratu šliapnuť na plyn. Dúfam, že niekto napíše knihu alebo štúdiu o podmienených reflexoch viažucich sa na kinematografiu, môžem prispieť vlastnou skúsenosťou - po Annabelle 3, ak niekomu spadne na podlahu ťažšia minca a začne sa niekam kotúľať, napr. smerom ku mne, dostanem anafylaktický šok. Duchárska vlna posledného desaťročia je nepochybne silne ovplyvnená estetikou krátkych strašidelných videí - fejkových i skutočných - ktoré v ohromnom množstve kolujú internetom. Túto "novú vlnu" vítam, možno konečne režisérov naučí poctivo budovať atmosféru, keď už nemôžu pracovať s vnútornosťami. Jedna hviezda dolu za prebytočného vlkolaka.

Čím starší, tým lepší. To sa hovorí o Tizianovi, Rembrandtovi a niektorých ďalších génioch maliarstva. Argento sa však rozhodne nemôže pochváliť fenoménom neskorého štýlu, "stylu stáří", takže Tobe Hooper a John Carpenter ho privítali vo svojom klube. Toľko divných a pochybných rozhodnutí u takého Majstra som nečakal. Bez zjavného dôvodu cituje osvedčenú scénu z Phenomena (pocta sebe samému - to nie je ani tak divné ako skôr patologické), dokonca pokojne siahne po vyložene hlúpom a nadbytočnom digitálnom efekte. Titulná Tretia matka v porovnaní so svojimi predchodkyňami nedisponuje žiadnou charizmou. Sexappealom áno, ale starý dobrý Argento "basic instinct" vôbec nepotreboval. Najväčšou tragédiou je skutočnosť, že z filmu necítiť ani závan mystéria, mystiky či vizionárstva, ktoré v tak kráľovsky prepychovom balení servíroval v Profondo rosso či v Inferno. Zostal len vrodený zmysel pre efektný a efektívny humus, ktorý však bez spomínaných ingrediencií nepomáha vytvárať dielo, iba produkt. Každopádne musím poznamenať, že Terza madre má medzi 8 a 10 minútou veľmi silnú chvíľku v podobe kolosálne infernálnej hororovej nádhery (ako dlho asi vydrží človek bez cca 40% svojich vnútorností ? :-). Ak nie ste vyložene hororový fanúšik, nerátajte s tým, že to "rozdýchate". Nerozdýchate. Terza madre pre mňa bohužiaľ zostane iba "tým filmom s tým mimoriadne nádherným mordom". Argenta svojho času "urobila" jedinečná schopnosť zlúčiť do uchvacujúceho celku vynaliezavo koncipovaný hnus, prekvapujúco čisté akordy estetiky a mágiu zbavenú nutnosti väzby nielen na komerčné zretele, ale i na samotný príbeh. To prvé nestačí. Zďaleka.

Horor a komédia sú tak diametrálne odlišné žánre, že ak chceme do hororu pridať trochu humoru, musíme si byť vedomí toho, že ide o jeden z najdelikátnejších dramaturgických ťahov. Ak Freddy Krueger v nedávnom crossoveri prednesie veľmi sprostú (a veľmi vtipnú) poznámku na margo obyvateliek istého domu, atmosféra hororu so železnou zákonitosťou stráca na intenzite. Ak sa však posádka lode Nostromo baví vo Votrelcovi o papagájovi, pousmejeme sa, pretože je to zábavné, no horor tým neutrpí ani najmenej - hrôza z predchádzajúcich udalostí pretrváva a ten "papagáj" je tam len na to, aby sa divák nadýchol pred poriadnou fackou, ktorú napokon sám tuší. No a situačná komika v horore? V Evil Dead II sa dala ospravedlniť tým, že hlavný hrdina prichádza o rozum (kto by tam oň neprišiel, však). Pre Evil Dead III je veľkým šťastím, že sa nevydáva za horor, pretože taká porcia srandy by ho neprevalcovala, ona by ho úplne vygumovala. Po horore (Evil Dead) a komediálnom horore (Evil Dead II) teda prichádza hororová komédia (Evil Dead III), asi najlepšia ukážka svojho žánru. Mám zvlášť na mysli Patriciu Tallman, ktorá je v úlohe kultovej postavičky posadnutej strigy k smrti zábavná (v záverečnej scéne v obchodnom dome bola jej vizáž inšpirovaná všeobecne nenávidenou miliardárkou Leonou Helmsley). Naopak scéna s miniatúrnymi Ashmi a la Gulliverove cesty ma dosť naštvala - nielenže nie je vtipná, ona posúva vekovú hranicu diváka niekam na 5 rokov. Raimi nakrútil 7-minútovú, nádherne atmosferickú scénu s veterným mlynom, kde sa rozprávanie dramaticky spomaľuje takmer až na viscontiovskú úroveň. To, že z filmu napokon vypadla, v podstate len prospelo veci. No a z môjho hodnotenia vypadla jedna hviezdička. Proste sa mi niekam stratila.

Päť hviezdičiek za tzv. zlý film? No a? Objekt subjektívnej fascinácie je objekt subjektívnej fascinácie. Francúzsky film má evidentne ďalšiu Novú vlnu, ktorá síce nie je intelektuálna ako tá spred niekoľkých desaťročí a aj keď sa inšpiruje súdobým Hollywoodom a estetikou videoklipu, nie je nezaujímavá, pretože sa upriamuje na vizuálnu stránku (či skôr na vizuálnu atraktivitu) a na vzrušujúce námety - Fantóm Paríža ponúka znepokojujúce, hypnotizujúce deformácie, Fantóm Louvru adrenalínovú nočnú prehliadku múzea s baterkou, cintorínsku morbiditu, príliš afektovanú staroegyptskú estetiku či atmosferické prostredie depozitára ... Arsene Lupin ponúka opulentnú výpravu a kostýmy (ešte teraz mi v ušiach rezonuje tiché štrkotanie kamienkov na náhrdelníkoch), nemiernosť v strihu, ktorá kupodivu činí prekombinovanosť príbehu znesiteľnou či dokonca istým zvráteným spôsobom príťažlivou a trojicu ústredných hercov - Kristin Scott Thomas si obrovskú charizmu udržiava i v tzv. zlých filmoch, na podivnú krásu Evy Green sa dá pozerať donekonečna a hoci Romain Duris je takmer každému ľahostajný (jeden recenzent dokonca použil výraz "dementná vizáž" - nuž, ak sa film nepáči, je evidentne prirodzená tendencia nájsť negatíva aj tam, kde evidentne nie sú), mne pripadá "nehanebne" sexy :-), takže sledovať tzv. zlý film, v ktorom pobehuje Duris je pre mňa proste potešením. Everybody to his taste, guys.

Inteligentný film o inteligentných veciach. Niečo veľmi podobné (mladý kriminálnik s klavírnym nadaním) sme tu už mali v roku 2005 vo filme "Tlkot môjho srdca sa zastavil". Oba filmy však majú svoj vlastný modus operandi a ja nechcem rozhodovať, ktorý z nich je lepší. Prvý film je dosť drsná sociálna dráma a Romain Duris je omnoho lepší herec než tento Jules Benchetrit. Druhý film má však úžasných Lamberta Wilsona a K. Scott Thomasovú, ktorým verím úplne všetko, lebo umením skutočne žijú aj v súkromnom živote. Tento typ filmov sa samozrejme nepozerá kvôli kinematografickému orgazmu, ale z prostej, no veľmi dôležitej potreby absorbovať a vydať emócie. Pozn.: Slovné spojenie "au bout des doigts" povie Barbara Hershey Nicole Kidmanovej v "Portréte dámy", keď dohrá Schuberta. PS: Výber 2. klavírneho koncertu od Rachmaninova do filmu ma veľmi potešil, ale mali radšej použiť tretiu vetu, nie prvú.