MIMIC

Úžasná ženská, ktorá mala čo povedať aj mimo herectva, a aj to využila, len čo usúdila, že je na to čas, i keď my všetci toto jej rozhodnutie zároveň veľmi ľutujeme. Tento životopisný portrét sa sústreďuje na časy jej hereckého účinkovania, avšak režisér do toho vložil viac než len film a divadlo, takže Magdu môžeme vnímať komplexnejšie. Veľmi ma potešilo jej uistenie, že napriek všetkej frustrácii, ktorú pociťujeme voči hlupákom okolo nás (a ktorú pociťuje aj ona) je Slovensko vlastne celkom úspešná európska krajina. PS: Moja najobľúbenejšia inscenácia s Magdou sú Listy Juliane, určite by sa mala vysielať častejšie.

Autori redefinovali postavy literárnej predlohy do takej miery, že som sa v nich čiastočne strácal, no s ubúdajúcimi minútami mi to už začalo byť jedno, pretože mi film začal pripadať nezaujímavý en bloc. Namiesto ostrého afrického svetla sa scény utápajú v "umelohmotnom", digitálne vygenerovanom olejovom (pseudo)svetle ("nekonečný" východ či západ slnka) či dokonca v tmavých a ešte tmavších interiéroch. Ak šlo o noirový zámer, treba povedať, že možno nejaká Agathina detektívka pochmúrny vizuál znesie, určite však nie Smrť na Níle. Takže grand faux pas. V dialógoch cítiť pokus priblížiť sa psychologicky ťaživému  bergmanovskému štýlu, čo je Agathinmu písaniu cudzie. Možno je to zámer, ale ja ho vyhodnocujem negatívne. Okrem toho v medzivojnovom období zďaleka nevládla vo vysokých kruhoch taká kozmopolitná rasová tolerancia, sem-tam sa po Níle v kajute 1. triedy previezol nanajvýš nejaký ten (maha)radža. Hudba nie je adekvátna dobe, takto sa začalo hrať a spievať až v 40. či dokonca 50. rokoch. No a kostymér, maskér a make-up artist zjavne mali pauzu – to, ako herci vyzerajú, pripomína všeličo len nie rok 1937 a nedokážem si predstaviť, kto mohol čosi také požadovať a prečo. V záujme modernizácie? Dobre, ale jedine vtedy, ak remake má dostatok iných kvalít na to, aby mohol bojovať s dokonalým originálom z roku 1978. Výsledok je tristný ako Škót nosiaci nohavice namiesto sukne. Zlatý John Guillermin!

Na mystický etno thriller je tam na mňa viac šedivej slovenskej reality, než by bolo vhodné. Možno to tak Nvotová chcela, ale mne to prekáža. Pre tento typ príbehu sa hodí dedina, kde líšky (alebo čo) dávajú dobrú noc, nie Stankovany, cez ktoré ide diaľnica a hlavná železničná tepna krajiny. Prekáža mi aj feministický šovinizmus, ktorý je vo filme cítiť. Celý ten koncept bosoráctva a novopohanstva v kontexte Slovenska pôsobí nevierohodne, Slováci sú síce pobožní, ale nie príliš poverčiví, tak ako je to v  Írsku. Možno ak by sa to odohrávalo v Poľsku, kde vládne katolícky fundamentalizmus, bolo by to aspoň šokujúce. Citeľným nedostatkom je aj nezrozumiteľnosť dialógov - postavy si mumlajú popod nos a Slovák sa diví, že nerozumie po slovensky, aj keď mal zo slovenčiny samé jednotky. Keďže nie som nedoslýchavý, apelujem na režisérov, aby to s efektom "prirodzenej vravy" nepreháňali. Nvotovej ale ďakujem za to, že nenatočila ďalší politický thriller, pretože na Slovensku od istého času, zdá sa, nevzniká nič iného. Pre slovenských režisérov je angažovaný politický thriller absolútny kinematografický Olymp. A možno ho točia iba preto, že nevedia komédie, horory a mystiku. Nech žije Nvotová!

Film hodnotím podľa toho, kde a ako som ho videl - v údajne najmodernejšom multiplexe na Slovensku. Kde sú tie časy, keď ste v kinách mohli sledovať film bez toho, aby ste sa báli, že vám od ohlušujúceho rachotu odletia uši! A ak k tomu prirátam zvukovú stopu pri jump scares... 9 z 10 otorinolaringológov neodporúča návštevu súčasných kín (no a ten desiaty do nich chodí preto, lebo je hluchý ako poleno). Keďže diskotéková verzia mi znemožnila normálny vnem filmu, hodnotenie môže byť skreslené. Takže... Ten nesmrteľný panáčik s bodnými, sečnými i rôznymi ready-made zbraňami ma baví od chvíle, keď som ho uvidel prvýkrát, lebo je príjemne strašidelný. Ani to najslabšie filmové spracovanie tú strašidelnosť nestratí, lebo toho panáka proste postaví pred kameru a efekt sa okamžite dostaví. Takže príjemné zimomriavky boli. Čo ďalej? Máme tu narážku na covidovú dobu ("nepodceňovať nebezpečenstvo") i na Trumpov útok na Kapitol (lynčujúci dav, ktorý "chce dobre"). Aj podozrivo podivne formulovaný názov odkazuje na covid. Možno som si to zle vyložil, ale zatiaľ moju domnienku nikto nevyvrátil. Uzavriem - ďalší z radu cash grab movies, pri ktorom za svoj cash dostanete (približne) presne to, čo očakávate, takže s príliš nízkym alebo príliš vysokým hodnotením pri takejto koncepcii kinematografie nikdy nemožno reálne pracovať. PS: S odstupom krátkeho času dávam hviezdičku navyše za odvahu autorov prejsť od teenagerskej vyvražďovačky k hororu, kde vekový priemer účinkujúcich je asi 39 rokov a kde tzv. kozy nie sú povinnou jazdou. Lovecraftovi by sa to páčilo.

Po famóznom úvode v horách Bhutánu prichádza ambiciózna „intelektuálna“ fáza hororu, gnozeologicky celkom nezmyselná a nefungujúca, zákonite sa meniaca vo frašku. Na hanbu sveta sa dejú donebavolajúce nezmysly – prednášateľ chŕli predstavu sveta na tak vysokej úrovni abstrakcie, že máte pocit, že ste na stretnutí dadaistov, no všetci poslucháči vrátane tínedžerov ho nadšene oslavujú. Ako kritika nekritického myslenia už v predpandemických časoch by to bolo zaujímavé, keby autori nechceli oslovovať dve rôzne cieľové skupiny naraz.

Psychologický príbeh o duševných problémoch jedného policajta, na ktorý sa akoby len tak pomimo nabalil motív vlkolaka. O hrôzu tu ide až v druhom (alebo treťom) rade. V niektorých momentoch je film strihovo zaujímavo poňatý, ako keby si režisér bol spomenul na Deconstructing Harry od Woodyho Allena. Filmársky zaujímavý je aj spôsob, akým vsugerovať divákovi, že človek, na ktorého sa pozerá, je v skutočnosti vyšší asi o 35 cm, ten záver by som chcel vidieť ešte raz. Nuž a po neskutočne dlhej dobe je tu príležitosť pochváliť aj plagát, ktorý má k mainstreamu ďaleko asi tak ako ja do kráľovstva nebeského.

Po zhliadnutí Psycha sa niektorí ľudia báli sprchovať, po Čeľustiach plávať v mori. Po Blair Witch stratili chuť na dlhšie prechádzky v lesoch mierneho pásma a po Upírovi z Feratu šliapnuť na plyn. Dúfam, že niekto napíše knihu alebo štúdiu o podmienených reflexoch viažucich sa na kinematografiu, môžem prispieť vlastnou skúsenosťou - po Annabelle 3, ak niekomu spadne na podlahu ťažšia minca a začne sa niekam kotúľať, napr. smerom ku mne, dostanem anafylaktický šok. Duchárska vlna posledného desaťročia je nepochybne silne ovplyvnená estetikou krátkych strašidelných videí - fejkových i skutočných - ktoré v ohromnom množstve kolujú internetom. Túto "novú vlnu" vítam, možno konečne režisérov naučí poctivo budovať atmosféru, keď už nemôžu pracovať s vnútornosťami. Jedna hviezda dolu za prebytočného vlkolaka.

Drahý Woody, neviem, prečo stále tvrdohlavo nakrúcaš už len priemerné filmy so stereotypnými zápletkami, nie celkom premysleným rytmom a mdlými dialógmi, ktoré už zďaleka nie sú také briskné ako naposledy v deväťdesiatom šiestom. Zrejme nedokážeš žiť bez toho vzrušujúceho chaosu okolo nakrúcania, tak ako pravoverný Newyorčan nemôže žiť bez splodín zo žltých taxíkov. Ale mne už dochádza trpezlivosť chodiť každý rok na nový projekt Woodyho Allena a postrádať tú nádhernú kombináciu nihilizmu, cynizmu, sarkazmu a orgazmu. Bez katarzie. Každopádne je dojímavé, ako zúfalo hľadáš romantiku v dnešnom svete a za to ťa budem naveky milovať. Z upršaného východného Slovenska s láskou MIMIC. PS: Ten casting ale potešil.

Režisér Ari Aster odhodlane kráča stopami Polanského, Friedkina a Kubricka, v šľapajách predstaviteľov „inteligentného hororu“ založenom na psychologizácii a kinematografických kvalitách (invenčná práca s kamerou). Samotný pojem inteligentný či intelektuálny horor je paradoxný, lebo horor je postavený na čomsi intuitívnom, pudovom a atavistickom, zatiaľ čo intelekt evokuje civilizačnú uhladenosť, poriadok. Apolónsky a dionýzovský princíp sa navzájom vylučujú, resp. sa vzájomne rešpektujú len do určitej miery. Toto je problematika na diplomovku, nie na komentár do čsfd, preto to nebudem rozvádzať, iba poviem, že intelektuálny horor môže byť funkčný len sčasti. Jednoducho nemôžete mať pôžitok z prvotnopospolného chaosu vedúceho k hororovej satisfakcii a intelektuálnu katarziu zároveň. Rosemaryno dieťa či Osvietenie sú vynikajúce filmy, ale nie dobré horory. Žasnete nad skvele odvedeným remeslom a nad dobre budovaným napätím, ale skutočná hororová ejakulácia sa nekoná. Je to obdobné situácii, keď vám niekto povie fenomenálny vtip a vy sa nezasmejete, lebo vedomie, že ste práve počuli čosi geniálne vymyslené je z nejakého dôvodu silnejšie než váš zmysel pre humor. Ari Aster sa psychologizáciou náruživo zaoberá v neúmerne dlhej expozícii, pri presahoch do hrôzy na ňu rezignuje, spreneveruje sa starostlivo budovaným väzbám na logiku a racionálne myslenie. Výsledok je nefungujúci, lebo divák prestáva veriť filmu, v ktorom sa porušuje určitý nastavený princíp. Napr. aj keď sú hrdinovia opakovane konfrontovaní  so znepokojujúcou realitou, zostávajú,  pritom môžu kľudne odísť z nebezpečného miesta, nikto im v tom nebráni. Film dopláca aj na neoriginálnosť námetu - Asterov predchádzajúci počin "Hereditary" bol omnoho lepší i vďaka svojej originalite.

S neuveriteľným údivom pozorujem, ako sa tu hodnotenia hemžia jednými a dvomi hviezdičkami, či dokonca odpadom. Teenageri zrejme čakali prvoplánový thriller, ale dostali film pre zrelých ľudí, ktorí si uvedomujú, že život je tragikomický, s čím sa teenager nevie vyrovnať, jednoducho preto, že ešte nežil dosť na to, aby niečo zmysluplne skritizoval. Veľa zdaru pri poznávaní života (a filmu) prajem sedemnásťročným géniom, ktorí o krivoľakých cestách morálnych dilem nikdy nepočuli. No a pánovi režisérovi veľká pochvala. Ak by to natočili Francúzi alebo Dáni, dávno by už zbierali ocenenia po celom svete.