MIMIC

Kolegov si dovolím poopraviť - toto nie je prvý horor v dejinách filmu (prvý je Wegenerov "Pražský študent" z roku 1913), toto je kryštalicky čistá groteskná fraška so zmyslom pre burleskný humor a vo svojej dobe bola nepochybne vnímaná ako zábavná šaškáreň s rekvizitami, ak nie priamo ako komédia. Rozhodne nie ako horor, pretože vyvoláva všetky možné pocity okrem toho podstatného - strachu. Ak niekde posadíte kostru, zďaleka nejde o horor (o tom by mohol dlho rozprávať Paul Delvaux). Estetika tohto dielka je celkom závislá na estrádnych vystúpeniach púťových entertainerov, ktorých bolo v tom čase požehnane po celej Európe. Filmík pôsobí dojmom dokumentárneho záznamu takejto komediantskej produkcie. Ale cítite tú úžasnú vôňu 19. storočia? Šňupací tabak, naftalín, hortenzie, konský trus a politúru na dyhovaný nábytok? Takýmto veciam sa menej než štyri hviezdičky nedávajú.

Dôkaz toho, aké ťažké je adaptovať Poea v podobe skutočne sugestívneho filmu (viď geniálne dielo od Švankmajera). Roderick Usher vo francúzskom podaní nie je ani démonický, ani charizmatický, je taký nejaký nijaký. Močaristé exteriéry nie sú bažinaté, ale jazerné (tj. nie dostatočne pochmúrne). Interiéry nie sú ani gotizujúce ani ináč historizujúce, nie sú ani expresívne štylizované ani ináč modernistické, dokonca ani experimentálne. Nájdu sa tu drobnosti, ktoré zahrejú srdiečko milovníka nielen nemého filmu ale i kinematografie ako takej, celok ale zďaleka nie je uspokojivo poeovský.

Zdá sa, akoby sa tvorcovia už nevedeli dočkať zvukového filmu. Príbeh s množstvom sofistikovaných dialógov na spôsob Laclosových "Nebezpečných známostí" nemému filmu príliš nesvedčí, takisto i neprehľadná spleť podružných postáv. Valentinova frankofilná manželka (art director) si myslela, že robí top umenie, v skutočnosti naozaj top sú len kostýmy, ktoré boli na tú dobu predražené ako Tádž Mahál. Kamera je miestami úžasná (tváre a polpostavy vyžarujúce striebristý trblet vystupujú z takmer úplnej tmy). Zaujímavosťou je herecká prítomnosť Rudyho veľkej lásky, André Davena. Film som videl v chabej kvalite, o čosi vyššie by som ho možno ohodnotil iba v prípade účasti na dobovej premiére.

Čsfd uvádza minutáž 85, ja mám šťastie, videl som verziu dlhú presne 1:41:23. Rabbi Loew vyzerá skôr ako sibírsky mužík než ako žid, Golem zase skôr ako egyptský hodnostár zo Starej ríše než ako Golem. Mne je to jedno, historická autenticita či skôr typová primeranosť je to posledné, na čom by mi tu záležalo. Výtvarná stránka je úchvatná, to si pravdepodobne myslel aj parížsky židovský maliar Chaim Soutine, ktorý okolo roku 1922 maľoval štítové domy ako zvíjajúce sa plamene (prinajmenšom videl jeden z plagátov k filmu). Bizarné interiérové útvary na spôsob neskorogotickej krúženej klenby silne evokujú niektoré nedávne Gaudího stavby (strašidelná pavúčia kaplnka Guell z roku 1914), vretenovité schodisko bolo zaiste inšpirované Rembrandtovým pochmúrnym "Meditujúcim učencom". Dizajn lavice, na ktorej rabínova dcéra flirtuje s rytierom Floriánom je nepozemsky unikátny - ak by sa bola zachovala, dokážem si predstaviť, že by sa pre ňu zabíjalo. V mysli mi utkveli i niektoré castingové perly (Ernst Deutsch, Greta Schroeder). Všetky tieto podružnosti len prispievajú k absolútnej vznešenej nádhere tohto znepokojujúceho mĺkveho klenotu.

Film som pochopiteľne pozeral kvôli Rudymu Valentinovi, ktorého je vidieť dlhšie než 60 sekúnd, takže spokojnosť je dokonalá. Okrem toho sa mi dostalo i nečakaného bonusu v podobe akejsi Ally Nazimovej, ktorá hrá skutočne báječne. Zároveň tu vďaka Valentinovej "sham" manželke Nataši Rambovej máme prekrásne dizajnované interiéry, síce na art deco nečakane minimalistické, no fascinujúce. Film samozrejme vidieť nemusíte, ale prídete o veľa.

Kvalita found footage filmov nespočíva v kvalite jednotlivých zúčastnených filmových profesií (napr. debaty o herectve sú absolútne irelevantné), ale jedine vo vierohodnej prezentácii udalostí. Buď konštatujete, že sa tomu uveriť dá alebo nie. Tajomstvo Hory mŕtvych je najväčšia záhada 20. storočia, lebo jej okolnosti sú také šialené, že sú prakticky nevysvetliteľné ani kombináciou všetkých známych interpretačných pokusov (na tunguzskú záhadu sa aspoň dá reálne aplikovať nejaká zo známych teórií). Vzhľadom na uvedené šialené okolnosti je šialene vyzerajúca vizualizácia príbehu zo súčasnosti celkom akceptovateľná a (ne)príjemne strašidelná.

Ako horor to má nulovú efektivitu, tvorcovia si zrejme myslia, že klišé a žánrové pravidlá sú to isté. Celkom by ma zaujímalo, či sú s výsledkom spokojní. Ak áno, či preto, že urobili dobrý film alebo preto, že dobre zarobili. A tiež to, či si myslia, že ich film zarobil tak dobre preto, lebo je dobrý alebo preto, že ľudia sú jednoducho zvedaví.

Film poukazuje na závažný spoločenský problém týkajúci sa otázok hodnoty ľudskej bytosti. Keďže ho režisér Oswald nakrútil v rámci akejsi osvetovo postulovanej série usilujúcej o psychohygienu spoločnosti, film obsahuje viaceré, priamo divákovi adresované monológy moralizujúceho charakteru, čím dielo do istej miery nadobúda problematické edukačné zafarbenie. Z toho dôvodu som zvažoval nižšie hodnotenie. Spätne som si však uvedomil, že podstata problému, ktorý film nastoľuje, ani po 95 rokoch (!) nestratila vôbec nič zo svojej aktuálnosti (demokracia bola a je zaneprázdnená riešením omnoho závažnejších otázok než sú najzákladnejšie ľudské práva) a teda edukačný aspekt dnes poslúži de facto rovnako dobre ako v dobe vzniku. Herectvo cca 40 kilového Conrada Veidta je skutočne fenomenálne (napr. akoby mimochodom sa zadíva do kamery a vzápätí hrá ďalej), doteraz som ho videl hrať iba v Kabinete dr. Caligariho, kde bol zmaľovaný tak, že by ho nespoznala vlastná mať, čo pochopiteľne sťažuje úvahy o povahe hereckej akcie.

Lovecraftova poviedka "Šepot v tme" z roku 1930 je jednou z najfascinujúcejších symfónií hrôzy, aké boli kedy napísané. Literárne vynaliezavé spracovanie (relevantná časť textu pozostáva zo súboru listov) rozhodne nie je vďačným východiskom pre filmovú adaptáciu. Tvorcovia teda museli vyrozprávať príbeh filmovými prostriedkami, čo sa nezaobišlo bez intervencie niektorých nie celkom lovecraftovských ingrediencií (nechcem spoilerovať, spomeniem len záver, ktorý ako by bol vypadol zo súčasných zlých, no obľúbených záverov). Tam, kde sa film ako-tak drží predlohy, jeho kvalita je priam strhujúca. Ak sa však k slovu dostane "autorský prínos", mágia sa vytráca. Zdá sa, že Lovecraft sa nedá "vylepšiť", buť ho rešpektujem v plnej miere alebo vôbec. Autori proklamovali snahu nakrútiť film spôsobom, akým sa nakrúcalo v čase vzniku predlohy (tj. rané obdobie č-b zvukového filmu). Podarilo sa to na výbornú, otázkou je, čo by spisovateľ povedal na trápnu vizualizáciu toho, čo on sám zvykol popisovať skôr v náznakoch.

Jeden z tých filmov, vďaka ktorým vznikla "Purpurová ruža z Káhiry" od Woodyho Allena. Viac rešpektu a pokory pred začiatkami kinematografie, prosím. Je kozmicky priepastný rozdiel medzi nemou č-b banalitou s medzititulkami a banalitou z posledných desaťročí, kde nie je žiadne "medzi". Chudák Rudy Valentino, machistickí diváci ho nenávidia, lebo je krajší. A keby mohli, zlynčovali by ho, tak ako ženy ubili Monicu Bellucci vo filme "Malena", lebo bola krajšia.