MIMIC

"Ste pani Dudleyová?" pýta sa Lili Taylorová alias Eleanor staršej ženy. Tá si utiahne cez ramená prehodenú šatku a sarkasticky poznamená: "Zatiaľ". Divák začína tušiť, že niečo nie je v poriadku. A tuší správne. Iste, ide o klasický gotický príbeh (ľudia v strašidelnom dome) s klasickým repertoárom desenia (vŕzgajúce drevo, mŕtvi vystupujúci z portrétov, krvavé stopy, oživené sochy, duchovia vyzerajúci tak, ako sa to od nich odnepamäti očakáva atď.). Ak si to uvedomíme, strašenie v "Strašení" (doslovný preklad originálneho názvu) nám začne pripadať pôvabné, šarmantné. A štýlové. Divák má prirodzenú radosť z evokácie bizarných fantazmagórií a je mu jedno, či sa bojí alebo nie. Kto by tomu odolal? Drevené obklady stien a stropov pozostávajúce z panelácie preplnenej gotizujúcimi kružbami sa pomaly pohybujú, vŕzgajú a štiepia, nadobúdajúc antropomorfné črty. Špicaté ozdobné fiály z baldachýnu postele sa viditeľne i počuteľne predlžujú a ohýnajú, evokujúc čosi nepríjemne zoomorfné. Nápad vyjadriť protipohyb jednotlivých kružbových obrazcov prostredníctvom ich skutočného rozhýbania a následného logického zlomenia je takmer geniálny - nečudo, že si ho dokáže skutočne vychutnať azda len historik umenia. No i pre historika umenia (ktorým som) je to na dobrý film málo. Do mierneho nadpriemeru Zámok hrôzy posúvam kvôli výprave a teda anglickému zámku Harlaxton Manor, Lincolnshire z rokov 1832-55 (ktorého skutočný staviteľ Gregory de Gregory bol v mnohom podobný svojmu filmovému náprotivku), ďalej kvôli Catherine Zeta-Jonesovej (v prvej tretine filmu naozaj žiarivo prekrásnej, v ostatných dvoch dľa možností prístupu ku kozmetickému balíčku) a napokon kvôli sound designerovi Gary Rydstromovi (skúste za hlbokej noci počúvať hlboké pravidelné dýchanie čohosi neorganického dlhšie než minútu). PS: Imaginárny filmový Hill House skutočne existuje. Nájdete ho v škótskom Helensburghu. Keďže ide o malý zámoček, len ťažko mohol poslúžiť filmárom na spektakulárnu show.

Sterilne "čisté" Švajčiarsko je pre horor ako stvorené (slečna Mary Wollstonecraftová vie svoje). Záverečná kaskáda infarktových dejových zvratov nemá v dejinách kinematografie obdoby a zmetie vás k zemi (nielen pôvabnou parafrázou Poeovej Vraždy v ulici Morgue) rovnako účinne ako facky Heleny Rúžičkovej. "Hajzle jeden!" PS: Pôvodný plagát k filmu je smiešne infantilný, s fantasy estetikou, Argento zrejme bezmedzne podľahol mladistvému pôvabu Jennifer Connelly, že úplne stratil súdnosť.

Tak, to bolo prvýkrát, čo som rodinný film zhltol celý i s navijakom.

Tak to vyzerá, keď ťažkotonážna hviezda pracuje len pre prachy. Skvelá názorná ukážka, Brad! Chápem, že ťa štúdio dokopalo k milostnej romanci pre fanynky, ale to neznamená, že musíš hrať ako Pinocchio - smrť rozhodne drevená nie je.

Pri ktorom filme Mii konečne odpustíte, že sa o sedem rokov neskôr chovala ako hus? Pri ktorom konečne začnete milovať Hollywood i so všetkým tým jeho svinstvom? A pri ktorom konečne zistíte, že život nie je na prd, aj keď je? A pri ktorom...

Absolútny vrchol hororu. Číra hrôza. Je to, ako keby vás niekto schmatol, zatriasol vami a odhodil. Pochybujem, že sa dá vymyslieť niečo hrôzostrašnejšie. Autorom sa podarilo navodiť klasickú lovecraftovskú "kozmickú hrôzu" bez toho, aby šlo o adaptáciu Lovecrafta, čo považujem za geniálne. Zistenie, že jedna z vývinových fáz monštra je humanoidná (!) stupňuje hrôzu na panický level. Hlava (=penis) a vystreľujúce čeľuste (=ejakulácia) tvoria úchvatne mrazivú bodku za sexuálnou slobodou na konci 70. rokov. "Hmmm, hlboko pod bodom mrazu..." (Ash) Fúzia filmu a špičkového výtvarného umenia razantným spôsobom ukončila éru vnímania hororu ako podradného žánru. Okrem toho sa "Votrelec" naváža do deviantného entuziazmu sangvinických idealistov, vďaka ktorým bola v roku 1977 bohužiaľ vypustená samovražedná sonda Voyager a predkladá na zváženie, či predsa len nie je lepšie zostať vo vesmíre utajení. Najlepšie a najväčšie diela sú tie, ktoré dokážu inšpirovať a majú v sebe ešte mnoho skrytého potenciálu - sledovať, ako kongeniálna osobnosť Jamesa Camerona rozvinula podnety pôvodného filmu je takisto fascinujúce. PS: Autorom facehuggera nie je Giger, ale Hieronymus Bosch - príšeru s chvostom a krabími nohami vidno na jeho obraze "Smrť človeka nespravodlivého", ako sa spolu s ďalšími pekelnými monštrami snaží dostať na posteľ umierajúceho (obraz približne z rokov 1490-1500 by sa mal dnes nachádzať vo Wildensteinovej súkromnej zbierke v New Yorku). Bosch je tiež autorom nápadu liahnutia sa netvorov z veľkého vajca (tabuľa "Svätý Jakub z Compostely a kúzelník", dnes v Múzeu krásnych umení vo Valenciennes). To, čo v rovine zvuku vykúzlil Jerry Goldsmith je síce strhujúce, myslím však, že bez takých mágov povojnovej vážnej hudby ako taliansky šľachtic Giacinto Scelsi či "kovový Grék" Iannis Xenakis by nebol Goldsmith.

Nebyť šabľozubej veveričky s extrémnou vôľovou potenciou (tomu hovorím Triumf vôle :-), no i ťažkou psychiatrickou diagnózou (pozri posledné dve sekundy filmu), kvalita filmu by šla nekompromisne dole. Asi prvý kinematografický počin, v ktorom je hlavnou hviezdou postava C kategórie. Ak ju niekde na pláži odchytíte, dajte mi, prosím, vedieť. Vymením za môjho Pikačua.

Svojho času som bol na tento film v kine šesťkrát. Pri spätnom pohľade si uvedomujem, že jediné, čo ma na ňom fascinovalo bolo výlučne to, čo zdedil po svojom predchodcovi - mimoriadne sugestívne vizuálne a zvukové efekty pri rôznych módoch Predátorovho videnia a sofistikovaný mimozemský zbrojný arzenál. Úbohúčky príbeh (omračujúca jednoduchosť príbehu v Arnieho filme mi úbohá nepripadá), kolosálne trápna paródia King Konga na streche mrakodrapu, nadávajúci Predátor ("shit" a "mother-fucker" mi v jeho podaní vôbec nepripadali vtipné), rozpačitý nápad s džungľou veľkomesta (Predátorovi to neporovnateľne lepšie svedčí v skutočnej džungli alebo v tak preklínanej Andersonovej pyramíde) a priveľa záberov na Predátora v celej jeho nechcene komickej viditeľnej kráse (áno, tento Pokémo... pardón, Predátor vyzerá ako figúrka z nejakej televíznej fantasy) filmu na kvalite nepridávajú. Kopa scén pôsobí príšerne béčkovým dojmom. Jediná naozaj dobrá scéna (hraničiaca s genialitou) je do filmu včlenená neorganicky, pretože akčný sci-fi thriller sa ňou prudko mení na dadaistickú crazy-komédiu (ohlušujúco revúci Predátor v kúpeľni versus stará dáma s metlou). Jednoducho trash pýšiaci sa cudzím perím - ako fanúšikovi originálneho filmu ma mrzí, že musím konštatovať práve toto. PS: S odstupom času pridávam hviezdičku. Techno zábery sú jednoducho neodolateľné.

Ak má divák spadať do cieľovej skupiny konzumentov tohto filmu, musí mať rád béčkové kreácie pôsobiace dojmom, že ide o adaptácie videoherných akčných hororových strieľačiek a predovšetkým ho musia fascinovať hlavonožce a iné morské príšery. Ja tieto kritériá splňam (najmä to druhé) a jednu hviezdičku uberám len kvôli tomu, že som menej infantilný než Sommers a teda mu nemôžem zožrať úplne všetko. Pre mňa je tento prvý Sommers úplne najlepší. Nádherné kostrové pozostatky, zvuk stláčaného plechu, nerealistické digitálne príšery, burácanie rotačných guľometov, zvukové efekty, krátke hudobné motívy akčné a hororové (a to vraj Jerry Goldsmith neznášal horory!), napoly strávený fešák Billy (ó, áno, vanitas vanitatum et omnia vanitas), ktorý je paródiou na smrteľne vážne sa tváriacu Anakondu, Famke Janssen, ktorej to tu svedčí viac než v Bondovi a X-men - to všetko vytvára svet, do ktorého sa rád ponorím kedykoľvek znova. Nuž a taký sugestívny plagát (ten modrý) sa v súčasnom Hollywoode, kde je tendencia napchať doň hlavy čo možno najväčšieho počtu hercov (za všetkých spomeniem Fakultu a Halloween H20) rozhodne len tak nevidí. PS: Rob Bottin, dizajnér hlbokomorských príšer si svojho času zahral nemŕtveho kapitána Blakea, ktorý v Carpenterovej Hlmle vystúpil z morských hlbín. Možno preto je originálny názov filmu Deep Rising...