ad142

Neprávom polozabudnutý, veľmi mysteriózny noir s vynikajúcim Edwardom G. Robinsonom  v hlavnej úlohe. Námetom a zasadením  tak trochu pripomína Nightmare Alley (1947), avšak tvorcovia tu zachádzajú ešte ďalej a nevyhýbajú sa ani nadprirodzenu, či dokonca ani okultizmu. Edward G. Robinson, ktorému podobné smutné charaktery výborne sadli, mi silne pripomínal tragickú postavu starnúceho pokladníka, ktorú tak brilantne zahral v Scarlet Street (1945) od Fritza Langa, avšak tento noir je na toľko originálny, že sa nedá priamo s ničím zrovnať. V skutočnosti je oveľa presvedčivejší než iné, drahšie, či modernejšie filmy o šiestom zmysle. Je tu množstvo bizarných detailov (vankúš, pištoľ, ktorá nevystrelí, kvetina rozdrvená topánkou, malý chlapec na ulici zomierajúci mimo kameru, veľmi zvláštne javisko) vytvárajúcich ťaživú atmosféru zbavenú akejkoľvek nádeje, či optimizmu. Ide o jeden z najtemnejších noirov, a to v doslovnom aj prenesenom význame.

V roku 1959 to už mal noir ako žáner definitívne za sebou, ale to by nebol Robert Wise (napr. Born to Kill - 1947), aby opäť nenakrútil niečo výnimočnejšie práve z tohto žánru, keď si už mohol dovoliť porušiť jeho pravidlá. V jednej z hlavných úloh je černoch, ktorého hlavný komplic pri lúpeži je psychicky nevyrovnaný starnúci rasista a celý film je vlastne len zdĺhavá príprava na ich jedinú spoločnú lúpež, ktorá nielen vďaka týmto rozporom nemôže skončiť úspešne. Aj keď nechýba krásne noirovské nasvietenie, vôbec to nie je divácky prívetivo spracované. Zdĺhavé meditatívne zábery na chladnú rieku, veľmi chladné, až sychravé exteriéry, či silný dôraz na vykreslenie charakterov a minulosti postáv pripomínajú miestami skôr nejakú existenciálnu drámu, než noir. Nedostatok akcie je však vynahradený v závere, kedy všetky tamojšie psychologické problémy končia v realistickej prestrelke, dosahujúcej až apokalyptické rozmery. Škoda len, že hviezda žánru Gloria Grahame tu má len maličkú, skôr symbolickú úlohu a žiadnou famme fatale tak nestihne byť...:)

Ďalšie veľké prekvapenie! Aj napriek tomu, že tento film nachádzame v rebríčkoch filmu noir, v skutočnosti toho s týmto žánrom má tento pozoruhodný snímok spoločného len veľmi málo. Ako príklad môžu slúžiť tieto skutočnosti: drvivá väčšina scén sa odohráva počas slnečných dní a hlavný hrdina Bart Tare je jednoduchá osoba, ktorá má k hláškujúcim a charizmatickým detektívom s klasických noir filmov veľmi ďaleko. Bart je síce už detstva priam fanaticky zapálený do strelných zbraní, avšak násilím opovrhuje. Zlomový bod v jeho živote prichádza vo chvíli, kedy počas kočovnej estrády vzplanie láskou k ostrostrelkyni Annie, ktorá v tomto filme napĺňa úlohu negatívnej femme fatale. Annie je v podstate psychopatka, ktorá na rozdiel od Barta veľmi rada strieľa do ľudí a ešte viac miluje peniaze. Netrvá jej príliš dlho, aby v podstate dobráka Barta prehovorila na sériu veľkých lúpeží, ktoré časom nadobúdajú čoraz násilnejší charakter. Cesta do pekla tak pre oboch tak môže byť otvorená dokorán.... Je to predzvesťou kultového príbehu o mileneckej dvojke Bonnie a Clyde. Plné hodnotenie udeľujem za skvele odsýpajúci dej a viaceré výborne nakrútené scény. Z nich spomeniem aspoň tie, kedy sa počas lúpeží kamera nepohne od zadného sedadla alebo skvele nakrútený úplný záver, v ktorom obaja hlavný hrdinovia hľadajú posledné útočisko na maličkom ostrovčeku v zahmlených močiaroch.

Moje prvé stretnutie s režisérom Robertom Siodmakom (nakrútil ešte také filmy žánru noir, ako Cry of the City alebo Phantom Lady ) a rozhodne spokojnosť. Po skvelej úvodnej scéne v malom bufete síce prichádza šok po zistení, že domnelý hlavný hrdina (Burt Lancaster) je ihneď v úvode zlikvidovaný, avšak postupne prijmete hru tvorcov, že tento scenár je postavený hlavne na mnohých retrospektívach iných ľudí, často pripomínajúcich mini-príbehy. Celý film je vlastne snaha poisťovacieho agenta zistiť, čo stojí za záhadnou smrťou bývalého boxera a prečo už vlastne ani nemal snahu  bojovať o holý život. Skvelá kamera, správne zákerná femme fatale a premyslené spiknutie, to všetko sú znaky kvalitného noiru, pričom tu sú umocnené aj mnohými brilantne nakrútenými scénami. Spomeniem aspoň lúpež nakrútenú na jediný záber kamery, ktorý dokázal bez strihu zobraziť príchod lupičov cez bránu, samotnú lúpež vnútri kancelárie a ešte aj ich odchod a záverečnú prestrelku, či dlhší záber, kedy femme fatale odchádza na toaletu, pričom kamera následne zaberá neznámu skupinku, vstávajúcu od stola, aby sa pri východe z klubu sa vo dverách sa stretli s dvojicou zabijakov z úvodu filmu. Za originálne spracovaný záver by sa nemusel hanbiť ani Hitchcock, či F. Lang, keďže sledujeme príchod hlavných hrdinov len vo forme tieňov s klobúkmi do obrovskej vily z pohľadu statickej zadnej kamery umiestnenej vysoko na schodisku a ktorá nám len postupne odhaľuje dôležité postavy v jednej najlepších mizanscén, aké som kedy videl.

Už nejaký čas som premýšľal, ako ohodnotím tento zvláštny a zrejme najkontroverznejší Felliniho film, až som dospel k presvedčeniu, že je nemožné ho ohodnotiť priemerne, a takýmto spôsobom sa z toho nejako alibisticky dostať... Buď v plnej miere pristúpite na režisérovu hru a film pochopíte tak, že ide o introspektívne dielo, geniálne popisujúce svoj vlastný vznik, nazerajúce do vnútra svojho tvorcu, alebo naopak skonštatujete, že Fellini to s tými svojimi symbolmi, náznakmi, imagináciou, či pre neho tak typickými pitoresknými scénami riadne prepálil a teraz mu už na to neskočíte. V konečnom dôsledku sa však prikláňam k verdiktu, že ide o filmové umenie prvej triedy, bohužiaľ však teraz skutočne tak ťažko stráviteľné, že ho nielen bežný komerčný divák, ale ani množstvo náročných užívateľov rozhodne nedokáže prijať. Také niečo si mohol dovoliť len Federico Fellini, a to tiež len vo svojej vrcholnej dobe. Toľko patetického a zároveň subtílneho symbolizmu popri využití masovej exploatácie ľudí vás buď umorí k smrti, alebo navždy vryje do pamäti. Skonštatoval som, že patrím k tým druhým.

Veľmi ranný noir, spadajúci ešte skôr do kategórie gangsterských filmom 30. rokov a opäť silné duo J. Cagney a H. Bogarth v podobných úlohách ako v neskoršom (a niečo lepšom) The Roaring Twenties (1939). Bogarth aj tu stelesňuje veľmi zápornú postavu a James Cagney zase gangstra, ktorému dokážete aj fandiť, čo je pre neho typická rola, ktorú odštartoval zásadným gangsterským filmom The Public Enemy z roku 1931. Viaceré vtipné scény ozvláštňujú veľmi svižne plynúci dej, vrcholiaci väčšou prestrelkou a dosť ponurým, možno až nepríjemným záverom, zvýrazneným silne noirovskou hrou svetiel a tieňov. Škoda toho moralizovania na konci, avšak poplatnému dobe svojho vzniku.

Viacero nezabudnuteľných skvelých scén (typicky hitchcockovsky fraškovitá bitka zo stoličkami v kostole, scéna u zubára, srandovná babka v trenírkach), ktoré s výnimkou ikonického Albert Hall bohužiaľ u svojho neskoršieho remaku z roku 1956 už Hitchcock vynechal, nestačí tentoraz na vyššie hodnotenie. Snímku by sa totiž zišlo určité formálne zjemnenie a o niečo vyššia minutáž, pretože takto je tu občas skratkovité nezmyselné konanie postáv. Peter Lorre (hviezda Langovho kultového počinu M z roku 1931) je tu však výborný, v remaku z roku 1956 mu nevýrazný záporák nesiaha ani po členky.

Kontroverzný noir Orsona Wellesa s vtedajšou hviezdou prvej triedy, Ritou Hayworthovou (kultový noir Gilda z roku 1946) v úlohe femme fatale. Scenár určite neohromí, avšak kamera učaruje a atraktívne lokácie vrátane brazílskeho Acapoluca. či mexického pobrežia striedajú jedna druhú, až sa zdá, akoby mal O. Welles k dispozícii neobmedzený rozpočet. Najmä v druhej polovici, keď sa dej sústreďuje výhradne do prostredia San Francisca, začína forma drvivo víťaziť nad obsahom a viaceré scény najmä v závere musia aj dnes pre bežného diváka pôsobiť až príliš abstraktne. Len filmoví fajnšmekri totiž dokážu oceniť početné narážky napríklad na Ejzenštejnov štýl kompozície postáv, inšpiráciu nemeckým expresionizmom a odvážne spracovanie v štýle modernej avantgardy.   Na výraznú atmosféru v akváriu, veľmi netradične spravované súdne pojednávanie, bizarné scény v čínskom divadle a vskutku skvele spracovaný záver v zrkadlovom bludisku sa len tak ľahko zabudnúť nedá.

Typicky hitchcokovský thriller, skvele nakrútený, plný skrytých symbolov, ktorých význam som musel vyhľadať na internete, lebo som sa nedokázal zmieriť s tým, že im nerozumiem (napr. kubistické zátišie vo foyeri, na ktoré inšpektor pozerá ako zhypnotizovaný, alebo portrét generála, zanedbane položený na podlahe a predelený čiernym tieňom). Suspicion však obsahuje aj veľmi zreteľné prvky žánru noir, a to nenarážam len na tú legendárnu scénu, kedy Cary Grant pomaly stúpa v pološere po schodoch so svietiacim pohárom mlieka... Hru svetla a tieňov tu Hitchcock využíva vskutku často a vždy len v tých momentoch, kedy to má skutočne význam. Skvelá je tiež úvodná scéna vo vlaku, kedy je v priebehu zanedbateľného množstva minút naznačené všetko, čo sa bude po celý film diať. Ten často  kritizovaný záver mi sadol dokonale, keďže hlavnú rolu tohto snímku zastáva podozrenie a pre hlavnú hrdinku nepredstavuje taký samozrejmý happy-end, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.

Arashi ga oka je svojráznou a vizuálne podmanivou adaptáciou slávneho románu Búrlivé výšiny od anglickej spisovateľky Emily Brontëovej. Veľká väčšina románových postáv tu totiž nachádza svoju presnú analógiu, napríklad Katarína Earnshawová v postave Kinu, Heathcliff v Onimarovi atď... No i napriek tomu nejde len o ďalšiu z rady bežných a ničím nevybočujúcich adaptácii klasickej románovej zápletky: Arashi ga oka sa totiž neskrývane inšpiruje filozofiou Georgesa Batailla (čo je zrejmé najmä z tých scén, kde sa ustanovuje jasný vzťah medzi erotikou a smrťou), ktorej východiská takpovediac zasadzuje do mýtického priestoru tradičných japonských náboženských predstáv. Legendy a mýty tvoria pozadie celého príbehu a zvýrazňujú črty už tak zreteľnej a navyše pôsobivej atmosféry nehostinného, vyprahnutého a izolovaného kamenistého pohoria, na ktorom podla legendy sídli ohnivé hadie božstvo. Toto zakomponovanie archaického mýtického rozmeru predstavuje asi najvýraznejšiu odklonu od predlohy. Po naratívnej stránke vôbec nejde o statické dielo, práve naopak, veľkú úlohu tu zohráva časovosť: snímok nielenže pokrýva niekoľko desiatok rokov, i samotné postavy realisticky prechádzajú vývojom. No nie len samotné postavy, dokonca i interpretácia úloh postáv. V tejto súvislosti je nanajvýš pozoruhodné, že Onimaru (Heathcliff) spočiatku predstavuje " bezbožného rúhača" (napr. začiatkom filmu, kedy sa mu podarilo narušiť tradičnú náboženský rituál, smerovaný k božstvu z hory, alebo neskôr, kedy bude hádzať pokryteckým dedinčanom mince so slovami "Peniaze si kupujú Buddhu aj bohov"), alebo dokonca démona (slovami Kinu/Kataríny: "Je to zlý muž, démon") no neskôr, najmä ku koncu filmu, akoby sa jeho rola prevrátila a on začal stelesňovať samotné Hadie božstvo! Filmová dynamika sa tu proste predstavuje v celej svojej kráse.