Triple H

Pochvalu zaslúži celý tím, s Mangoldom, Jackmanom, Stewartom, Mathiesonom a Beltramim na čele. Je vidno, že lúčenie s Jackmanovým Loganom brali všetci vážne a všetci sa snažili ako vedeli. Film pôsobí sústredene. Jackman a Stewart sú obaja výborní a ani pre jedného sa evidentne nejednalo len o rutinu za prachy. Mathieson sa snaží byť vizuálne nápaditý a Beltrami vyhráva disharmonickejšie a zaujímavejšie než obvykle. Vyšší rating Wolverinovi sedí jak riť na šerbel a všetky akčné scény majú konečne ten správny, agresívny ŕíz. Śtory je slušná, tempo je všehovšudy dobré, pozornosť diváka nekolíše a pár momentov je výborných. Ale film má napriek evidentnej snahe stále niekoľko problémov. V prvom rade hapruje kontinuita a logika. Logan existuje v akomsi uzavretom mikrosvete ignorujúcom posledných 8 filmov, čo mi trošku vadilo.. Keď už totiž máme Jackmanovi po 17 rokoch (nie je to náhodou nejaký rekord?) zamávať zbohom, intenzívnejšie žmýkanie nostalgie by nemuselo byť na škodu veci. Obzvlášť keď sa na pár miestach mali dostaviť silné emócie, ale tieto okamihy človeka zasiahli menej ako by čakal, alebo aj chcel. Logika nie je žiadna katastrofa, ale niektoré motivácie či dejové body sú jednoducho nezmysel. Čo sa týka režiséra, Mangold sa maximálne snaží, ale je predsa len o level nižšie ako Nolan, Singer, alebo Vaughn. S niekým iným za kormidlom to mohla byť o kus vybrúsenejšia pecka a je škoda, že pred rokmi od Wolverina odskočil Aronofsky. Na filme bol vidieť aj relatívne nižší budget (97 mil.). Nie je na škodu veci - vyhli sme sa nechutnému digibordelu aký sprasil X-Men: Apocalypse, alebo X-Men Origins: Wolverine. Ale možno jedna trooošku epickejšia scéna by prospela. Ďalšie negatívum sú pre mňa záporáci - relatívne nevýrazní a štandardní na to akou udalosťou film je. Zlý doktor - klišé, že to ani nekomentujem a škoda, že viac priestoru nedostal Boyd Holbrook. Jeho henchman bol regulérne dobrý a v poslednej tretine je trošku nešťastne odsunutý na vedľajšiu koľaj. A posledný problémik pre mňa je, že vzťah medzi Laurou a Loganom potreboval napriek dlhej stopáži trošku viac priestoru. Vytknúť sa dá teda kadečo, ale ani jedna výtka nie je v duchu "toto posrali". Film má pre mňa aj sentimentálny význam, keďže Jackmanovho Logana sledujem od začiatku. Tento rozlúčkový charakter celkovému dojmu pomáha, úplný záver sa mne osobne veľmi páčil a kvitujem štúdiu, že doň išli. Čiže nie dokonalé, ale spokojný som, snahu cením a ako bodka za touto filmovou etapou Logana je film dostačujúci. A rád si ho pozriem znova.

Hneď pri prvom zábere na tlsté ovisnuté cecky som si povedal, že moje ťaženie artovými "kvalitkami" asi bude evidentne pokračovať. Ale na moje prekvapenie ma film dosť bavil. Ani nie tak nablýskaná, katalógovo estetická a snobizmom zaváňajúca polovica s Amy Adams, ale druhá s únosom, zaprášeným prdelákovom a parádnymi Shannonom, Johnsonom a Gyllenhaalom. Chápem v čom sa obe časti prelínajú a je to celkom rafinované, ale vo výsledku pointa vynikne slabšie ako by bolo vhodné. Na druhú stranu film aspoň nie je ešte viac polopatistický ako je aj bez toho. Možno celkovému dojmu a údernosti pointy škodí emocionálny chlad a odmeranosť reálnej pasáže s Amy Adams. Každopádne zaujímavé, atmoška ma držala, kamera bola veľmi chic, výborná hudba a výborní herci. Asi pozriem znova.

Pre všetku lásku čo je na svete, toto bolo niečo HROZNE. 130 minút prázdnych tlachov v neuveriteľne otravnom negerskom dialekte hraničiacom so sebaparódiou (toto keby natočil niekto biely, asi ho ukameňujú). Poniektorí sa snažia nedostatky obhájiť, lebo sa jedná o divadelnú adaptáciu. Ako keby divadelná adaptácia musela byť otravná, nudná, nesúdržná a trápna sračka, ktorá nejde odnikadiaľ nikam. Kto sa bojí Virginie Woolfovej?, Carnage, Prelet nad kukučkiným hniezdom, atď. Dá sa to. Ale sú potrebné tri základné igrediencie: dobrý scenár, dobrý režisér a dobrí herci. Scenár stojí za úplné hovno a je mi srdečne jedno koľko cien hra aj film pozbierali. Napriek kanonáde dialógov sú tieto väčšinou len únavným opakovaním jedného a toho istého - "kým bývaš pod mojou strechou synak/kým si moja žena, stoj rovno, ber ma akého som a rob čo kážem". Všetky postavy sú šablonovité a nie dobre vykreslené. Keď sa na konci film začne tváriť ako keby stretnutie po rokoch bolo niečo úžasne emotívne, osudové a katarzné, nefunguje to. Lebo sme nevideli žiadny vývoj, len sa skokovo posúvame v čase vpred a stále sa tliachajú neuveriteľne prázdne a tupé sprostosti, ktorým dominuje Washingtonova postava. V skoro každej jeho vete je skryté otcovské múdro starého černošského smetiara čo už bratu vie o čom hovorí. Bolo to ako sedieť dve hodiny na rodinnej oslave s opitým zatrpknutým strýkom, ktorý neúnavne melie a nepostrehne, že vlastne nič nehovorí a nikoho tie jeho tlachy nezaujímajú. K tomu je ešte Troy arogantný, sebecký čurák, ktorý sa stále dožaduje rešpektu. A ostatné postavy neustále tak či onak pred ním kapitulujú a na konci sa ešte máme ustáliť na tom, že vlastne to bol komplikovaný, ale dobrý chlap. OK, budiž, ale nemusím sa na to pozerať viac ako dve hodiny. Réžia tiež nič moc, lebo Denzel od látky po rokoch v divadle nemal odstup a bohužiaľ nie úplne najšťastnejšie viedol nielen seba, ale aj inde vynikajúcu Violu Davis. Obaja prehrávajú a iný režisér ich mohol omnoho lepšie nasmerovať. A iný, rozumej lepší, režisér by pochopil, že viac ako 130 minút je na túto rádoby epickú rodinnú anabázu príliš veľa (pokojne by stačilo 90-100). Úplne posledné zábery, ktoré akoby vyleteli zo Strážnej veže už sú na ťukes na čelo. Fakt, že tento predlhý, nudný sranec je nominovaný na XY oscarov nasvedčuje, že pozitívna diskriminácia tohto roku diktovala tempo neuveriteľným spôsobom. Možno film hovorí do duše americkým černochom a keďže ním nie som, uniká mi pointa. Možno je chyba vo mne. A možno sa všetci boja povedať o ambicióznej rodinnej černošskej ságe s rešpektovanými hercami, že je sračka.

Už dlho sa mi nestalo, aby ma nejaký film v kine vyslovene sral. La La Landu sa to podarilo. Prvých cca 100 minút som žasol nad tým aká pozérska, prázdna, nenormálne do seba zahľadená a povrchná sračka tento rok ovládla celú oscarovú sezónu. Chazelle je talent, technická stránka je často perfektne zvládnutá, ale chýba zmysluplný a precítený obsah. Väčšinu času je film len namachrovaná a plytká maniera. Režisér chce byť sofistikovaný, dojemný, kúzelný a hravý, ale vo výsledku mi prišiel predovšetkým pozérsky a povýšenecký. Evidentne si totiž myslel, že keď Ryan Gosling a Emma Stone budú vedľa seba cupitať v pastelových farbách, resp. si vymieňať triviálne dialógy či vtípky, plebejci v kine budú blažení. Film obsahoval veľa okamihov kde nás mal emocionálne či inak zošrotovať, ale účinok sa nedostavil. Prišlo mi to ako keby 18-ročný syn pomáhal otcovi riaditeľovi v práci a snažil sa kopírovať jeho direktívny prístup smerom k zamestnancom. Zvláda opakovať pohyby, gestá, frázy, ale má príliš málo odžité a odmakané, aby mu tú pózu niekto naozaj žral. Pesničky sú o ničom, s nijakými textami. Detto aj dialógy, ktoré väčšinu času mlátia prázdnu slamu. Emma Stone ma vyslovene iritovala, pretože jej asi niekto povedal, že je to najchutnejšie dievčatko na svete a keď bude pobehovať, afektovať a gúľať očkami, všetkým sa nám roztopia srdiečka. Nemám proti nej nič, ale fakt, že za toto dostane Oscara je normálne zlý vtip. Gosling hrá čo je od Drive jeho parketa - zádumčivé pohľady a sošné pózy. Posledná polhodinka to celé trochu vytiahla, lebo konečne priniesla nejaké fungujúce emócie a veľmi vydarenú záverečnú montáž. Ale príliš málo, aby sa zmenil dojem na celý film. Vo výsledku som sa sám seba pýtal - pre koho toto do riti vlastne točili? Pre bežné publikum? Ak áno, tak nás majú evidentne za idiotov. Pre artových ufónov? Sotva. Pre puberťákov a mladých? Možno a to by som vedel akceptovať. Dva krát vo filme prebehne dialóg, kedy Emma Stone polemizuje, či sa jej hra bude páčiť divákom a či im nepríde príliš nostalgická či sentimentálna. Gosling ju ubezpečí, že na publikum môže "jebať" ("fuck what they think"). Niekde som z toho cítil náznak smerom k potenciálnym nespokojným divákom. Vo zvyšku filmu sa ale Chazelle a spol. snažili tých istých divákov opíjať rožkom. Síce pekne zabaleným, ale lacným a zoschnutým. Takže ako to je? Záleží im na tom čo si myslíme a sú názoru, že nás všetkých majú zmáknutých lacnou farebnou odrhovačkou? Alebo nás majú na saláme a chcú si točiť svojské pocty starému Hollywoodu a modernizovať staré žánre? Nech idú do riti. P. S.: Inštrumentálna hudba sa mi veľmi páčila a je asi najvýraznejšie pozitívum celého filmu.

Greenwaya nepoznám, ani jeho tvorbu. Neviem teda posúdiť či to čo som videl je bežná demonštrácia nejakej jeho patológie, alebo či sa riadil len momentálnou "inšpiráciou". Prvú trištvrtehodinu som mal pocit, že som podhodnotil asi všetky filmy čo som kedy videl, lebo mi to celé liezlo dosť na nervy a navyše som sa nudil. Ejzenštejn mi prišiel ako egocentrický, preafektovaný, rozmaznaný, hysterický k***t a rozhodne som nemal záujem sledovať jeho čurákovanie bezmála dve hodiny. A v živote som nechyroval, že si dokonca budem na veľkom plátne "užívať" gay porno a sledovať ako mi dvojica "pánov umelcov" v každom druhom zábere do ksichtu strká svojich chlpatých fešákov. Neviem síce čo nám tou všadeprítomnou mužskou nahotou chcel pán režisér réce, možno ho pritom len príjemne šimralo v miešku, ale zase som bohatší o pár obrázkov, ktoré si z už aj tak pošramotenej mysle asi nevymažem. Uznávam však, že keby Greenwayovi niekto dal normálny scenár, lieky, alebo v ňom inak utlmil jeho exotično, ako režisér nie je najhorší. V druhej polovici to s poklesom prítomnosti pánskeho ohanbia na plátne začne byť sledovateľné a napriek tomu, že Ejzenštejn mi stále liezol na nervy, bol postavou, ktorá si vo filme prešla nejakým vývojom. Fakt, že vo výsledku som to nakoniec bez problémov dopozeral považujem po úvode pomaly za zázrak.

Svižné, pobavilo, perfektne natočené, výborne ohudbené, výborne zahrané a s ukážkovo využitou nostalgiou. Ale zároveň trochu prázdne, trochu zbytočné, s nedotiahnutým scenárom a s až comicsovo prepálenou estetikou a dejom (celý Begbieho oblúk s väzením je mimo realitu). Kto čakal generačnú výpoveď 40-nikov, dostane jej pomerne málo. Omnoho viac času zaberú za vlasy pritiahnuté scénky a už spomenutá nostalgia. Boyle sa v nej vyslovene vyžíva a pre divákov, ktorým tak nezabrnká na žiadnu strunu film bude postrádať asi to jediné ozajstné kúzlo, ktoré má. Formálna stránka je nápaditá, našlapaná a v porovnaní s jednotkou na nej vidieť ako za roky režisér vyrástol (čo platí viac-menej o všetkých navrátilcoch). Je však otázne či bola práve táto fazóna správnou voľbou. Forma jednotky zodpovedala príbehu o 20-nikoch, ktorí smažia, žijú naplno, nemyslia na budúcnosť a hlavu majú plnú fantázie. Žili v bubline, rýchlo a filmová realita tomu zodpovedala. Ale v pokračovaní sa nám poflakujú skoro 50-nici a bublina už asi mala dávno prasknúť. Jednotka bola v rytme drogového opojenia, dvojka si priam žiadala vytriezvenie. Ale všetci hrdinovia žijú rovnako na plné pecky ako pred 20-imi rokmi, len s trochou vrások, šedín a v trochu iných situáciách. Chlastá sa, fetuje, koksuje, smaží, mláti, naháňa a všetko vo videoklipovom štýle. Reálne dôsledky takéhoto života vo vyššom veku je vidno buď vôbec, alebo minimálne. Ako keby organizmus päťdesiatnika zvládal podobné humpľovanie rovnako ako organizmus dvadsiatnika. To už je odolnosť takmer na úrovni postavičiek kresleného filmu, kam sa pokračovanie vedome či nevedome predsa len trochu posunulo. O starnutí, vädnúcom zdraví, vnútorných pohnútkach, zatrpknutosti, sklamaniach, úspechoch, kríze stredného veku, spláchnutej mladosti - skrátka o všetkom, čo sa tvorcom ponúkalo na striebornom podnose - sa nedozvieme nič, resp. málo. Z rýchlika preletíme takú vec, že si niekto po rokoch pichne heroín - jedna krátka scénka a už sa k tomu nevrátime, film ide ďalej ako keby sa nechumelilo. To už nie je skratkovitosť, ale redukcia zmysluplného deja na povrchnú montáž odkazov na prvý film. Dej nikam poriadne nesmeruje a postavy v ňom chaoticky pobehujú až do diskutabilného finále, s ešte diskutabilnejším a nijakejším dovetkom. Iste, serióznejšia psychologická pitva sprasených životov by zrejme nebola veľmi na veselú nôtu, ale bola by o niečom. Mala by výpovednú hodnotu a Boyle by sa po prvý krát musel ponoriť aj do vôd depresie a drámy. A to on nerád a evidentne sa mu nechcelo svoje zvyky meniť. Takže od výzvy a tvrdšej reality uskočil do bezpečia fantázie, natočil farebnú videoklipovú hříčku a film tým bohužiaľ obral o možnosť byť niečím extra. Divákov nostalgicky spomínajúcich na jednotku chce viac pohladiť po duši a menej deptať bezútešnou prítomnosťou. Za hriechy minulé sa skrátka podľa Boylea neplatí až taká mastná cena ako by tomu možno bolo v realite. Dá sa povedať, že tak ako jednotka napriek odstrašujúcemu obsahu vytvárala obraz, že byť mladým feťákom je cool, dvojka zase vytvára obraz, že cool je byť starnúcim skrachovancom. Ja som rád Rentona a spol. videl znova a pobavil som sa, ale potenciál bol podľa môjho skromného názoru na viac. Trainspotting 2 je vo výsledku "len" zábavnou jednohubkou pre fanúšikov prvého filmu a zároveň názorná ukážka toho akí profíci vo svojom fachu zo všetkých zúčastnených vyrástli.

Modro-zelený vizuál, všadeprítomná voda, steampunkové a (ne)moderné prvky (nádrže, sanita, dekorácie), uzavretá svojská komunita, svojský vodca komunity, snová atmosféra a šaty Hannah - jo, Liek na život je jeden obrovský Verbinskeho love letter Bioshocku. Projektu, ktorý pred pár rokmi mal ošéfovať a ktorý nevyšiel. A projektu, pre ktorý by on konkrétne bol evidentne tou najlepšou možnou voľbou a môžeme si už len predstavovať aká nehorázna pecka to mohla byť (hoci plne chápem producentov čo do toho nechceli naliať niekoľko sto mega). K samotnému filmu - audio-vizuálne krásny, herecky v pohode, dejovo zaujímavý, osviežujúco explicitne násilný a po celý čas svojský. Niečo podobné človek veľmi v kinách nevída, podobné pocity som mal minulý rok na Mad Maxovi a rešpekt producentovi čo mal gule dať na toto Verbinskému desiatky miliónov. Chyby by sa určite našli -- v logike, v jednaní postáv, stopáž je pridlhá, atď. Film nie je dokonalý. Ale tá osobitosť, technická vypiplanosť, hutná atmosféra, zaujímavý námet a prekvapivá drsnosť si ma získali.

Shyamalan podľa mňa vedel vždy a v každom jeho filme je vidieť, že atmosféru, napätie a dobrú prácu s kameramanmi má v malíku. Split v týchto aspektoch šlape bez zakopnutia a našťastie pre režiséra po dlhšej dobe aj po stránke príbehovej a hereckej. Napriek veľmi solídnej story však film stojí a padá na McAvoyovi. Ten zo seba vyžmýkal zrejme životný výkon a ťahá film skoro až neuveriteľným spôsobom. Januárový release nepomáha a film patrí do pre akadémiu pokleslého žánru, ale šanca na nomináciu na oscara tu podľa mňa reálne je. Za mňa veľká spokojnosť.

Milé, ale zároveň strašný maglajz, ktorý nevie čo chce byť, ani ako to povedať. Boyle po kredite zaslúžene vydobytom Trainspottingom dostal viac peňazí a v snahe posúvať sa ďalej tápe. Vybral si totiž látku, ktorá je jednoduchá, zemitá a strohá (podobne ako jeho prvé dva filmy) a v tomto štádiu jeho kariéry teda aj nutne zaostávajúca za jeho ambíciami a prirodzeným vývojom. V tomto prípade menej malo byť viac. Boyle ale mieša štýly, žánre, hudbu, nadprirodzené prvky, humor, akciu, romantiku a celé je to vlastne prázdna blbina. Tá pubertálna rozgajdanosť a úprimná snaha sú sympatické, ale výsledok je príliš nesúrodý, aby výraznejšie zaujal. 90s nostalgia.

Oddychovka, ktorá sa na nič nehrá. Konečne aspoň jeden úspech tento víkend.