Triple H

Určite lepšie ako Bruno, o tom žádná. Paradoxne ma najviac pobavili asi veci, ktoré sa nesnažili o žiadnu rasovú, ideologickú či inú kontroverziu - proste len crazy humor. Prejav o demokracii v závere sa mi páčil - vrátane jeho romantického zakončenia. Pekné rýpnutie a zároveň pochvala demokracie v jednej minútke a od bradatého diktátora - to Cohenovi vyšlo. Každopádne moment prekvapenia je od Borata už naozaj preč a tak dostávame pekne zabalenú a úhladne, podľa očakávní, naservírovanú kontroverziu. Miestami to funguje, miestami menej. Stále však ešte celkom v pohode zábava. Nabudúce už Mr. Sacha dúfam skúsi aj niečo iné. ;-)

Športové/motivačné filmy môžem, ale toto ma peknú chvíľu dosť obchádzalo. V úvode na nás McG páli jednu patetickú scénu za druhou, ale potom sa film našťastie ukľudní. Hoci má ďaleko do mojich obľúbencov, tu musím poznamenať, že McConaughey doslova drží film nad vodou. Žiadny oscarový výkon, ale získal si moje sympatie. Také skrz naskrz priemerné tri, čo je aj celkom škoda. Keď si zvážim tému a plejádu veľmi schopných hercov, ktorí vo filme sú - mohol z toho McG či scenáristi vyťažiť omnoho viac. Potenciál určite bol. Minimálne mi chýbal ten pocit, že tímu držím palce, ktorý je pre tieto filmy kľúčový. Remember the Titans mi šmakujú viac.

Neurazí, nenadchne. To je asi v kocke to najtrefnejšie čo sa dá k Temným tieňom napísať. Určite to nie je taký nudný a nezáživný prúser ako Alica v krajine zázrakov, čoho som sa ja osobne obával. Depp sa na moje prekvapenie opäť snaží robiť čo môže a celkom to zaberá. Síce už začína do tváre vekom mierne puchnúť, ale tieto divné kreatúry furt zahrať vie. Eva Green je veľmo sexi (ten dekolt! no mňam) + si zároveň rolu nielen viditeľne užíva, ale sa ozaj snaží = najlepšia vec na celom filme. V pár okamihoch (úvodná zmena na upíra, koniec) dokonca film na nás dýchne aj silnejšou atmoškou, ale vzápätí rýchlo a poslušne zatvorí tlamu, aby nás náhodou tou kvalitou nesfúkol. Resp. aby nenarušil tú všetkým šmakujúcu rodinnú zábavu, o ktorú sa tu evidentne má jednať. Tieto silnejšie pasáže mi bohužiaľ slúžia len ako pripomenutie toho, že keď Burton chce, tak vie vyplodiť niečo ozaj silné. Tož tak. Ako jednohubková oddychovka s pár dobrými frkmi (Deppova archaická mluva, hippiesáci) film postačuje. Inak povedané - kvalitná rutina bez srdca (s výnimkou Evičky). A škoda, že takýto dietny pokrm stál bratru 150 miliónov dolárov (to postavili celé mesto, alebo čo kurva?) a že potenciál bol predsa len o kus väčší. Takže Timbo, rodinnú zábavku pre masy už máš vo svojom CV zo 2x šrajbnutú, nabudúce preto poprosím naservírovať dačo šťavnatejšie!

Priznávam, som zmätený. Wo co tu kurva ide? Na film, respektíve na jeho miernu exotičnosť som bol už vopred z reakciíí ostatných pripravený, ale napriek tomu sa mi bezprostredne po dopozeraní nedarí si všetko utriasť jedným smerom. Takže: Rodinná časť je veľmi dobrá, až výborná a zrozumiteľne a dosť presne popisujúca medziľudskú dynamiku prameniacu z rozdielnych pováh a to aj v rámci jednej rodiny. Malick v nej zachytáva tie krátke a zdanlivo bezvýznamné okamihy, ktoré sa až nánosom času dočkajú docenenia od ich hlavných aktérov. Skrátka intímne prostredie jednej úplne obyčajnej, ľudsky nedokonalej rodiny. Lenže ďalej tu máme pasáž ako z Vesmírnej odysey, množstvo ezoterických záberov na prírodu či mestskú krajinu, dinosaurov objavujúcich súcit, teologické motívy a všadeprítomný pocit akejsi osudovosti. Je toho skutočne dosť veľa a Malick si minimálne zaslúži rešpekt za to, že na Strom života vôbec mal odvahu. Je totiž veľmi jednoduché film odstreliť ako pseudo-umelecký blábol, ale ja z neho taký dojem nemám. Podobne ako pri Novom svete - aj na Strom života sa hodí prívlastok lyrický. Lepšie to opísať neviem a to sa nesnažím zo seba robiť poetickú dušu, ktorej slzí očko len čo vidí na jeseň prvý zažltnutý list. Malickove filmy ale svojím vyznením a spracovaním skrátka stoja mimo tradičné spôsoby filmového jazyka. Viac sa akcentuje to čo je medzi riadkami ako to čo je vyslovené. Hudba a ambientné zvuky prírody sú absolútne kľúčové pre stanovenie nálady. Jeho filmy pôsobia viac ako nadväzujúca kompozícia, kde obraz a hudba sú jedno a Malick je skladateľ. A podobne ako pri hudbe - buď vám to pocitovo a myšlienkovo sadne, alebo nie. Takéto dielo sa teda nemôže dočkať ničoho iného ako ťažko polarizujúcich reakcií. Ja som si z toho celého odniesol ako pointu zmierenie, zmenu a pokoru. Zmierenie s tým, že život je aký je, že všetci sme často pod vplyvmi, ktoré nemôžeme ovládať (nazvite ich osud, boh, ako chcete) a že jednoducho to treba brať tak ako to príde. Zmenu v tom, že tá je nevyhnutnou súčasťou či už má podobu narodenia dieťaťa, smrti, straty práce, starnutia či hoci len sťahovania do iného mesta. No a pokoru pred životom samým. Možno som mimo, neviem. Nevravím, že to nebolo miestami nudné - akože naozaj bolo. Ale film na mňa urobil dojem. Po vyspatí sa na to dávam jednoznačne aspoň štyri (hoci použitie hviezdičkového hodnotenia pri niečom takomto je skoro až od veci), pretože oceňujem originalitu, autorský prístup a precíznosť s akou je film spravený. P.S.: Herci sú všetci veľmi dobrí až výborní. Obzvlášť ma zaujali tí traja malí chalani - v podávaní toho čo scéna pýta boli, pre mňa, až zarážajúco presní. Malick evidentne vie ako na to. P.P.S.: Strom života je po dlhej dobe film, ktorý stojí úplne mimo žánrové škatuľky.

Úvod s predstavovaním postavičiek a ich všednodenných, zdanlivo čudáckych (všetci sme trochu mimo, no nie? ;-)), zvyklosti mi prišiel veľmi milý - rovnako ako určité pasáže (Dominique Pinon, pointa záhadných fotografií, atď.). Ale ako celok som sa, aby som bol teda akože úplne úprimný, od polovice aj dosť nudil. Možno to bolo len únavou. Čo však jednoznačne veľmi vyzdvihujem je kamera B. Delbonella, ktorá je krásna a nápaditá. Skutočne veľký šmak pre oko, spolu s rovnako sympatickou výpravou. Audrey Tautou veeľmi pôvabná. Čiže celkovo veľmi sympatický film, len pre mňa bohužiaľ trošku nudný.

Tak som v piatok večer chorý doma, uvarím si čajík a idem sa potiť do postele s Austráliou, na ktorú som sa už dlho chystal. No a ani som film nedopozeral, musel som predčasne vyliezť spod periny a tento blivajz vypnúť. Luhrmannov pokus o svoj vlastný Titanic na mňa vôbec nefunguje. Austrália je predovšetkým brutálne nezáživná a nudná. Farby sú sýtejšie ako sýte, Jackman je ten najmužnejší muž a malý aboriginec sa snaží byť veľmi kúzelný svojím "Missus Boss" prízvukom - - ale ono to nefunguje. Luhrmann jednoducho nie je Cameron a nevie takúto obohratú story podať tak, aby pôsobila úprimne. Už od samotného úvodného voice-overu som mal tušák, že tu sa niekto veľmi snaží o niečo, na čo skrátka nemá a nevie to adekvátne podať. Skrátka som sa počas toho čo som z filmu videl nezbavil pocitu, že sa ma niekto snaží manipulovať, ale vôbec nevie ako na to, resp. nevie tomu dodať takú iskru, aby to celé nevyznelo jednoducho trápne. V pár momentoch dokonca Luhrmann používa formálny štýl á la Moulin Rouge či Rómeo a Júlia, avšak ten mne osobne v takomto filme nešmakoval. Nicole Kidman mi prišla symptomatická pre celú Austráliu - síce strašne snaživá a ukážkovo načančaná, ale úplne neživotná a nudná. Luhrmannove ambície ako človek chápem, ale bohužiaľ to nevyšlo. IMHO ťažký prúser.

Po Avengers som bol na Kapitána Ameriku celkom natešený - páčila sa mi tá jeho starosvestská sympaťáckosť a chlapskosť. Ale toto je kupodivu dosť veľká nuda. Evansova hlava našróbovaná na chudé telo vyzerala miestami dosť zvláštne. Inak je technická stránka samozrejme fajn a dôsledne retro. Čo absentuje takmer úplne (aspoň z môjho pohľadu) je funkčný humor - nezasmial som sa ani raz. Akcia tiež nemastná, neslaná. Evans je fajn, Weaving a Jones veľmi dobrí. Ako tak rozmýšľam, ani Hulk, ani Iron Man ma osve nijak zvlášť neuchvátili. Tuším, že kúzlo týchto postáv spočíva a krásne vynikne práve v tíme - kde sa ich rôzne povahy môžu dopĺňať. Kapitán mi omnoho viac šmakoval v kombinácii s ostatnými, sám ma aj celkom nudil. Možno za to môže aj značne fádny dej, ktorý sa ani nepokúša o lepšie prekreslené postavy a servíruje v podstate len totálne obohraté klišé. Solídne dve a pre mňa osobne vyslovene len ako doplnok, či úvod, k Avengers.

Pár dní som si to pre istotu nechal uležať v hlave. Ten zub času totiž na filme predsa len je vidieť a doposiaľ som nič takto staré ešte nevidel. Staré v tom zmysle, že film po formálnej stránke vykazuje znaky naozaj už ťažko zaprášenej minulosti - extrémne výrazná hudba a dosť prehrávajúci herci. Ale zároveň je mi už teraz jasné, že si Sunset Boulevard na 100% zapamätám. A to o niečom svedčí. Priznám sa, že vzhľadom na vek filmu ma aj trošku zaskočila miera cynizmu, s akou sú tri hlavné postavy štylizované. Do jedného sa jedná o značne pokrivené existencie - hlavný hrdina je de facto oportunistický gigolo, Norma narcistný a voči realite úplne imúnny magor, a pán sluha je už len čerešnička na torte. Výkon Glorie Swanson mi prišiel z dnešného pohľadu strašne prehrávaný, ale na druhú stranu - celkom zapadá do koncepcie starnúcej hviezdy nemých filmov, ktorá stratila kontakt s realitou aj so sebou samou. Každopádne si ho tiež určite zapamätám. Čo sa mi veľmi páčilo bolo ukotvenie filmu v skutočnej štúdiovej realite - t.j. máme tu cameo Cecila B. DeMilla a postavy sa odvolávajú na skutočné historické filmové persóny. Rovnako mi šmakovala prirodzená dobovosť - od kostýmov, cez autá až po dekorácie. Formálna stránka mi však pre svoj evidentný vek (tá hudba! ach jaj...) zabránila, aby ma film úplne dostal. Z hľadiska vykreslenia osudov starnúcich hviezd, o ktoré už nie je záujem (ani ekonomický, ani ľudský) resp. slabých ľudí, ktorí, mierne povedané, neurobili dieru do sveta, sa však jedná o dosť trpkú a pôsobivú story.

Avengers sú v prvom rade výborná zábava. Dej rozhodne nie je z najsofistikovanejších, ale o ten tvorcom evidentne aj tak nešlo. Za oddaného fanúšika marvleovských filmov sa nepovažujem (Kapitána Ameriku a Thora som furt nevidel), ale ich nasáčkovanie do jedného filmu rozhodne je patrične cool. Whedon a spol. presne vybalancovali dynamiku a charaktery všetkých zúčastnených, aby to náležite šlapalo. Hlášky a fóry sú veľmi podarené (obzvlášť jeden medzi Evansom a Jacksonom ma dostal! :-D) a film úspešne zabrnká aj na citlivejšiu strunu. Mimochodom, najlepšie scény z celého filmu má suverénne Hulk, ktorý je tu totálne neodolateľný a páni tvorcovia ho využili v rámci tímu (kde mu to ide lepšie ako sólo) geniálne. Norton si môže trieskať hlavu o stenu (a mne inak aj trošku chýbal, hoci Ruffala mám rád). Päť nedávam preto, že úvod bol dosť pomalý a hodnú chvíľu trvalo kým sa film rozbehol. Posledná tretina je však skutočne bomba najbombovejšia - tú som si užil ako malý! :-) No job well done a prachy len nech sa sypú!

Nuž, Steve McQueen má evidentne rád čiernu kávu a poriadne horkú. Hlad aj Stud sú veľmi nepríjemne filmy, hoci oba iným spôsobom. Sexuálna závislosť je téma, ktorá je zaujímavá (obzvlášť v dnešnej dobe) a Shame ukazuje niektoré dôležité aspekty, ktoré sú s ňou spojené. T.j. strata schopnosti normálnej intimity, samota, ako aj chorobný návyk závislého na svoju rutinu, a obrovskú podráždenosť ak mu túto niekto narúša. No a samozrejme všadeprítomná hanba, ktorá sexuálneho závisláka sprevádza a to minimálne od doby keď si uvedomí, že niektoré veci asi nie sú úplne v poriadku, ale napriek tomu v nich pokračuje. Brandonova sestra Sissy je oným rušivým elementom, ktorý Brandonovi nabúra jeho závislácku rutinu a prispeje tak k jeho uvedomeniu si vlastného problému. Mohol by som sa tu dlho rozpisovať o scénach, ktoré dosť trefne popisovali konkrétne aký negatívny dopad má (môže mať) sexuálna závislosť na medziľudské vzťahy, ale obmedzím sa len na konštatovanie, že McQueen si celú vec dobre naštudoval. Formálna stránka je strohá a podobne ako v Hlade aj tu nájdeme kopec dlhých statických záberov. Michael Fassbender a Carey Mulligan výborní. Film si zachováva emočný odstup, až chlad, takže v konečnom dôsledku mi ani Brandon, ani Sissy neboli blízki. Nepreciťoval som s nimi ich útrapy, ale chápal som ich (dokonca veľmi dobre) a bolo mi ich celkom ľúto. IMHO zrejmý úmysel. Shame je možné brať aj ako určité skúmanie samoty, či ťažkej minulosti, s ktorou je potrebné sa nejako vysporiadať. McQueen síce nie je prehnane umelecky tajomný, ale na striebornom podnose nám rozhodne všetko neservíruje. Postavy vidíme až v momentálnom stave, pričom čo ich do neho dostalo, aká bola ich minulosť - to sa nedozvieme. Svojím spôsobom to je aj funkčné, pretože si sexuálnu závislosť nemusíme ako diváci spájať s konkrétnou životnou príhodou a zostane nám len ako spôsob, akým si psychicky preťažený človek môže/nemusí ventilovať svoje problémy a unikať od reality. Tzn. omnoho viac tak môže zafungovať myšlienka - "mohlo by sa to stať aj vám". Každopádne to len na okraj - o to McQueenovi asi nešlo, pretože vo filme nenájdeme žiadny detailný popis ako sa závislosti zbaviť - všetko len v náznakoch. Niečo mi tu však chýba, možno pozriem znova a uvidím. Toto sú všetko len prvotné dojmy. ;-)