jhrasko

Absolute misscast. J.Moore, S.Coogan, A.Skarsgard a J.Vanderham k sebe vôbec neladia, "nevlastní" rodičia sú akoby z iného filmu, z úplne iného sveta. Vymyslené, filmové, umelé postavy. Malá Maise (skvelá Onata Aprile) ťahá celý príbeh. A Lucy Schwartz s jej Feeling of being. Inak vskutku nevyužitý potenciál.

Pasedlákovina najsamväčšia....najhoršie outfity, najhorší make-up, najhorší soundtrack...čistá chu...vina...ale napriek tomu som sa zabával...úprimné a zároveň totálne prostoduché - asi ako 42 návštev porno stránok za deň (či koľko ich DJ za ten osudový deň dal).

Stavím sa, že Brit Marling je vegetariánka.

Slovami jednej z hlavných postáv: "That´s so dull." Dospievanie predsa takto čiernobiele nie je, celkom bez vyjasnených motivácii a bez náznaku pozitívnej emócie ide logicky len o samoúčelný autorský kalkul. Inými slovami: pomalé, tupé, nezáživné, jednotvárne, nezaujímavé. Chce sa mi napísať: how very FRESH (ale ako čítam, u ostatných krehký dych/srdce berúci koniec dospievania slušne zafungoval).

STONE with NO BALLS.

Veľkolepé i komorné (intímne), malé rímske životné etudy, z ktorých je nostalgicky (celkom clivo), zároveň ale vedia vykúzliť široký úsmev...Určite nejde o dokonalý film, ale majúci dokonalé okamihy...navyše s dychberúcim soundtrackom. LA GRANDE OPOJENIE.

Dokonalá konverzačka, ktorú mohla napísať jedine žena. Jednoduché, účinné, s autentickými charaktermi a so zopár scénami, ktoré som si opakovane pustil niekoľkoX za sebou. Najmä Rosemarie´s(POILER): "I didn´t know U were in love with him! How I could I know U were in love with him? I would never have done that. I don´t want to hurt you. I didn´t know....I just wanted a baby.." A NAVRCH K TOMU: Breathe Owl Breathe....MaLý VeĽkÝ FILM.

Russell Crowe = KRÁĽ. A ostatné = ladali, ladala...

Domnhnall Gleeson je hviezdou zajtrajška, ťahá celý film. Ten akurát po prechode od vzťahovky k businessu tápe, stráca na tempe a späť k dobrému úvodu ho, paradoxne, vracajú len posledné tri vety. Škoda.

Vynikajúce v detailoch, rozporuplné v celku. Gendrovo nevyrovnané, až príliš nahrávajúce mužom, ktorí sú do jedného vo svojich mikropríbehoch oveľa zaujímavejší a tým i herecky vďačnejší. Čo paradoxne škodí inokedy skvelej C.Keener, ktorá je chvíľami herecky úplne bezradná. A i preto (a inak celkom samozrejme) musím napísať, že PSHoffman je génius. "DO YOU REALLY LOVE ME. OR AM I JUST CONVENIENT?"