murakamigirl

Zbytočný film. Vôbec sa naň ani nepodobá, pripomína javisko, vo všetkom je to cítiť. Sledovať ho sa dá prirovnať k prázdnemu zízaniu na stojatú vodu. Napriek tomu to nie je veľká nuda. Len je to také tlmené a ohromne monotónne. Do konca ma v strehu udržal len môj milý, Mark Ruffalo. Spolu s Naomi Watts fakt pekné výkony, na druhú dvojku si nespomeniem, ani keby ste ma rezali. Zrejme hladinu nerozbúrili.....Na to ale zdá sa nemal nik povolenie, hmm..... Jedine záver nie je celkom zbytočný. Veľmi príjemný ťah.

There must have been a DOOR there in the WALL.......... Dočerta. Nie. Dočerta! Pred nejakými dňami som si dala The Wall prvý raz, v blbom rozpoložení a navyše bez tituliek textov songov mi množstvo významov odplávalo do diaľav. Celé sa mi to zdalo nejaké okaté, prehnane snaživé vychyľovať do extrémov. Hm. Raz za dlhočizný vek mám podobne hnusný splín a odskáče si to chudák Pinky! Pretože Wall je BOMBA. Ste voči nej bezbranní, nemáte sa kam skryť, dostane vás, exploduje vo vás, rozpráši vás, na prach. Mnohonásobne. Ohromne. Nijaká prehnanosť ani prázdne balamutenie obrazmi a zvukmi. Všetko je plnovýznamové. Jasné?! Poučenie: ak vás- nedajbože- chytí splín a budete sa ho chcieť striasť filmom, vyberajte poctivo. A ja siahnem napr. po Carlitovej ceste alebo Forrestovi alebo Večnom svite, to ma vylieči zaručene.......... Na MÚRY a STENY odteraz hľadím celkom inak. Zaujímavé komentáre: Djkoma, kitano, wipeout, Legas, venus

Fuuuuuh. Mám taký pocit, že takéto snímky spadajú pod tzv. nebezpečný druh. Že prečo? Pretože kritické zrkadlá, čo nám nastavujú, nejde dobre spočítať. Dá sa povedať, že každý divák zosobňuje ďalšiu postavu Magnólie a v priebehu filmu sa v ňom bude prinajmenšom raz zrkadliť. Toto je už môj druhý príspevok k snímke, dostihla ma chuť vyjadriť sa opäť a konám tak s najväčším potešením. Posnažím sa nerozkecávať, čas už bez tak riadne pokročil, až ma prepadá myšlienka, že všetci tí, čo sú hore, už vlastne vstali, len ja som akosi odveci.....:) Takže. Magnólia. "Existuje záznam o poprave troch mužov. A o potápačovi. A o samovražde....." Existujú rôzne príbehy. Hmm. Existuje fikcia, ktorá je taká uveriteľná, až je neuveriteľná. TOTO je tá fikcia. P. T. Anderson napísal a natočil závratnú dokonalosť. Táto vitráž z ľudských chodníčkov je dopísmena fascinujúca. (Cha. Sranda. Nezávisle od svojho prvého komentu mi opäť v súvislosti s týmto filmom prišla na rozum vitráž. Aj také veci sa STÁVAJÚ.) Magnólia je v prvom rade (alebo najskôr) ukážkou scenáristického, až potom režijného majstrovstva. V búrlivých a kruto ironických vlnách sa tu prelievajú nenaplnené túžby, žiale, lásky, smrte, ľudské hlúposti, ilúzie, hnevy či ľútosti, staré rany, nové chyby, minulosť s prítomnosťou, menej či viac poznačené srdcia s menej či viac poznačenými srdciami. A áno, sledovať to je HLBOKÁ nádhera. (Pri ktorej blednú aj oči G. G. Bernala. Ehm.:)) ".....kým nezmúdrieš....."

"People never run away from anything." Fascinujúca umelecká psychologická rozprava. Napätie a tieseň klapú tak ako pred štyrmi desaťročiami. Absolútna povinnosť sledovať v noci! Bodnutia v Psychu z pamäte viac nemožno odstrániť. Rozhovor Batesa s Marion v "salóniku"- no nie je majstrovský??? (Ale je, ale je...:)) Obdiv nie je prehnaný. Tohto Hitchcocka treba oslavovať, vlastne, čo to táram, s týmto Hitchom sa nedá robiť nič iné než ho oslavovať- a to nielen z dôvodu, že ide o kľúčovú hororovú snímku. Tak..... poďme oslavovať! Slávme život, slávme nesmrteľných režisérov, slávme nesmrteľné filmy..... slávme filmy, čo vlastnia tú neopakovateľnú schopnosť zázračne nás zmeniť. Pretože ja to považujem za malý zázrak..... "We all go a little mad sometimes....."

Uchvacuje ma technická stránka filmu, preto hoci príbeh disponuje početnými slabinami, všetko je od začiatku prestreté a absentuje drásavý zvrat, dávam 5*. Stewart je perfektný a humor naporcovaný pekne nastudeno. Rekonštrukcia zločinu kamerou je proste dokonalá, mňam. :)

Hitch o tom, ako to vyzerá, keď človeka posadne posadnutosť... Okno do dvora nielen brilantne zaľudnil, ale i doslova vymuroval (obytná scéna) psychológiou. Na vyše 100 minút som sa stala nenásytnými očami Jamesa Stewarta. Kamera vo svojej zvedavosti akoby mala slobodnú vôľu, prostredie, do ktorého je dej zasadený, je dokonalé, Stewart je neopakovateľný chlapík a Kelly sakramentsky pôvabná a charizmatická ženská v rozkošných outfitoch. Lenže... Nie je to za 5*. Niečo mi nesedí. Niečo v scenári. Je skvelý- vynikajúci príbeh, vynikajúce predstavenie obyvateľov obytného komplexu, plno prvotriednych hlášok..... Lenže... Vadí mi, že našich hrdinov definitívne utvrdili v spáchaní krvavosti nejaké šperky či snubný prsteň- toto sa mi práve vidí dosť nedostatočné. Toto skrátka považujem za nepekné slabé miesto, ktoré mala zaberať nejaká presvedčivejšia finta..... Ale narovinu: v tomto filme by som chcela byť Jamesom Stewartom, pyžamovo šarmantným, tvrdohlavým a vtipným... chcela by som bývať v takom komplexe, podnikať presne také neetické špionáže na nič netušiacich susedov, neželane odhaliť presne také veľké privátne tajomstvo, zažiť presne také vzrušujúce dobrodružstvo (a pritom sa neodlepiť od okna) a skončiť presne takým happyendom. Až na tú novú sadru, tú mu, myslím, nezávidím.

Fakt nádherný, neskonale vtipný generačný film. Harmonickú dvojku old fool, old character (Henry Fonda, Katharine Hepburn) si nejde nezamilovať. Proste nie. Aká čarovná môže byť staroba, ak starnete spolu..... Aaaaach..... Zaujímavý komentár: Boss321

Kúzelná superzáležitosť!

Od tohto filmu si vážim prácu požiarnikov ako nikdy predtým a rátam svoju slabôstku k nim.....:)

Šepoty a výkriky sa radia k vrcholným dielam Ingmara Bergmana a takisto k jeho najlepšie natočeným. To mi je jasné už od prvých záberov na interiér statku, ktorý na čas prichýli celý Bergmanov umelecký vesmír. Vstupujeme do izby, kde neúprosne vládnu hodiny, kde sa nad životom vypína čas, do izby s niekoľkými starožitnými hodinami- všedne a pritom desivo odratávajúcimi (niekoho) minúty. Tu sa práve prebúdza žena, majiteľka statku, v pokročilom štádiu rakoviny a... s neľudskými bolesťami. Jej dve do blahobytu vydaté sestry za ňou prišli s vedomím, že sa to patrí, skôr dozrieť na dom a rozlúčiť sa ako ju opatrovať. Obidve (sestry) sú frustrované z manželstva, len každá z iných príčin, nespokojné, egoistické a obe dospeli do istého štádia ľahostajnosti. Prítomnosť smrti v nich na krátky moment udusí ľahostajnosť, nahrádza ju zožierajúci strach, ale prebúdzajú sa i výčitky- tam na smrteľnej posteli trpí žena s ich krvou- a výčitky, tie zalarmujú posledné, stratené odrobinky altruizmu v ich sebeckých dušiach. Obe sestry- jednu chladnú, neschopnú hlbších citov a druhú vrúcnejšiu, no krajne zmätenú- skvele stvárňujú Bergmanove herečky Ingrid Thulin a Liv Ullmann. Svedkami výnimočných výkonov budeme u celého kvarteta hlavných hrdiniek. Znepokojivý a majstrovský je farebný kontrast filmu: na stenách miestností a v zariadení dominuje najčervenšia červená- stavia do opozície sestry, ktoré obľubujú žiarivé, vznešené biele róby. Po smrti chorej vytvárajú novú opozíciu od hlavy až po päty v čiernej odeté postavy. (Bergman si v tomto odtieni červenej predstavoval ľudskú dušu. Takže ide vlastne o ďalší zo spôsobov a o ďalšie pole skúmania smrti. To, že je červená všadeprítomná, vizuálne metaforizuje všadeprítomnosť smrti v dome. A umocňuje jej mocný vplyv na jeho zdravé obyvateľky.) Šepoty a výkriky sú pôsobivým symbolickým rozjímaním o osamelosti, smrti, nedostatku lásky, žiali, utrpení a nezabúdajme- o človeku. Poprvýkrát mi robilo problémy vžiť sa do Bergmanových postáv (tým myslím do zdravých sestier). Tento príbeh na mňa nespravil taký hlboký dojem ako všetky zatiaľ videné Bergmany (Persona, Mlčanie, Hanba, Scény z manželského života), preto mu prideľujem 4*. Zaujímavé komentáre: Djkoma, Shadwell, Radko, dewy