Dubro

Vážení priatelia, áno! Takto má vyzerať béčkové sci-fi tohto storočia, aby divák z rozďavenou chlebárňou civel 112 minút bez mihnutia optiky na plachtu, vyzobal všetky klišé náležitosti aj s krevetami a na záver si na nejaké tie trhliny ani nespomenul. Je nesporné, že deficit v peňaženke Blomkamp nahradil ozajstným talentom a Jackson ozajstným nazeraním cez plece. Vstávam, tlieskam a popri tom si aj chrochtám blahom. Deväť desiatok percent.

Baron Saša je homosexuálny šašo a navyše, vychádzajúc z obsahov, reportér fiktívneho rakúskeho plátku, či moderátor káblovej módnej show (obe záležitosti s názvom „FunkyZeit“). (Tie obsahy človeka len dopletú, hádam to niekto opraví.) Pokiaľ ma moja chabá pamäť neklame, Saša ako Borat bol tiež reportérom, no nesporne lepším kusom. Bruno nemá čo inovatívneho ponúknuť, okrem gay scénok, niekedy dotiahnutých do absurdity, niekedy do vrcholu trápnosti, ale len občas k dokonalosti. Kostra celého príbehu je slabučká a rozpadá sa počas tých 81 minút ako starý bicykel. Čakal som lepší zlepenec.

Na záver leta mi úplne preplo, zadĺžil som sa celkom statočne a vysmrdel do slnečného Talianska, aby som svoju neforemnú body vystavil nemilosrdným lúčom Jadranu, aby som svoje pivné chúťky, vzhľadom na cenu piva v blízkosti Terstu, vymenil za lacné červené a aby som, v neposlednom rade spoznal, po čom dávajú v Pukanci ovos. Naprataný lacnej pizzy som sa ( v poslednom desaťročí) vybral po druhý krát do Benátok. Blahoslavení, chudobní duchom, samozrejme minú súkromného podnikateľa, ponúkajúceho parkovanie osobného vehiklu za 5 celých Euro za hodinu v záseku vľavo a použijú benátske verejné parkovanie, minimálne na desiatom poschodí z desiatich. Pokiaľ sa návštevník Benátok z toho výstupu na desiate nepozvracia, pozvracia sa určite z ceny parkovného 28 Euro za deň ( že „no hourly rate“). Zlatý súkromník. Buď tí brčkaví a čiernovlasí murkovia skončia v talianskom horúcom pekle, alebo začnem čítať tabuľky pred vchodom. Každopádne som vo Venecii zostal na keksoch a minerálke bez bublín. Sám San Marco je mi svedkom. Ale tento Dlhý víkend si pozrite, nie je to zlé, dávam 60%. No hourly rate.

Mám takú slnečnú optiku, že okuliare a v nich mp3 prehrávač. Pamäť nič moc, takých 512 MB, ale cez šesťdesiat kúskov melodického rocku to toho natrepem. Keď si ich zabijem na ksicht a sluchátka strčím do uší, je cestovanie autom po slovenských dedinách (tú najväčšiu nevynímajúc) hustejšie než husté. Môžem si aj spievať a výhodou oproti autorádiu je, že ten svoj škrekot nepočujem. No radosť žiť, je to určite lepší zážitok ako škúliť na takýto nepodarený vývar z Descentu.

Zriedka si film zopakujem okamžite po jeho vzhliadnutí, no In the Loop je však výnimkou a pre priaznivcov konverzačiek znamená malé Vianoce. Takto akosi má vyzerať pastva pre uši, v ktorej jednoznačne kraľuje Majster Peter Capaldi aka „pudlomrd z Londýna“. Dobrej politickej satiry nie je nikdy dosť a krumplovým hlavám z UK sa tú znôšku zúfalcov podarilo vykresliť naozaj znamenite.

Žiadne „spievanie v daždi“, ale jednoduchá a samoúčelná mäsiarčina. Nič pre citlivé povahy, či vyznávačov majsterky pera Rosamundy Pilcherovej. Sedemdesiattri minútová porcovačka, určená len pre fanúšikov žánru, ktorí sa narodili priamo na jatkách a pre doktorov špecialistov, zubárom počnúc a patológom končiac. Vzhľadom na minimálny počet postáv sa v tomto japonskom filme dá výborne orientovať a postavy si skutočne nebudete zamieňať. Hlavne z toho dôvodu, že sú len tri, pričom jedna z nich je žena a druhý chlap je prakticky po celý čas priviazaný a prichádza o jeden orgán za druhým. (Samozrejme nemám tým na mysli hudobné nástroje.)

Vlastním plazmu HD Ready - Samsung, uhlopriečka 106 (niekomu málo, niekomu veľa, pre mňa tak akurát, za triezva čumím na ňu z troch metrov), k tomu domáce kinečko, značku radšej zatajím. Pijem, fajčím a mám rád filmy, v ktorých účinkuje pán Rusell Crowe. Dokáže utiahnuť celý film a to aj s 5.1 zvukom. Mám aj LCD Philips s uhlopriečkou 82, k tomu však obyčajný DVD prehrávač, no na tom si State of Play nepúšťam, to si Mr. Crowe a jeho Saab 1990 za ich výkon nezaslúžia. Spokojnosť.

Kupujem pivo v umelohmotnom balení v 1,5 litrovej fľaši. Ja viem, je to barbarské, ale cenovo výhodné. Nevýhodou tohto balenia je tá skutočnosť, že pokiaľ občan nevypije jeho obsah ihneď po otvorení a odloží si zbytok na druhý deň, hrozia problémy zažívacieho traktu a to problémy spojené minimálne s hnačkou ak nie priamo s úplavicou. Tento prípad sa zrejme stal aj pánovi menom Luc Besson a to v čase písania scenára k Okrsku dvojke. Viem si ho živo predstaviť, nepretržite lietajúceho ako odtrhnutý vagón od notebooku na toaletu a späť. Chudáčisko, v takom stave sa tvoriť nedá a ak sa aj čosi podarí, tak len demencia značného kalibru. Dúfam, že sa podobným situáciám v budúcnosti vyvaruje, alebo dá scenár naškriabať niekomu, kto na to má.

Na ostrov sa mi podarilo vylodiť celkom dva krát a na ten prvý raz, keď ma v meste Southend on Sea oslovil akýsi murko s tou ich hatlaninou, som ostal na pochybách, či som správne v Anglicku. Huhňal si nejakým mŕtvym jazykom, zrejme keltského dávno vyhynutého a ešte dávnejšie zabudnutého kmeňa. Skoro tak isto, ako v tomto filme huhne hlavný hrdina, ktorého tiež nie a nie umlčať. Ale ináč radosť žiť, až na niektoré nevysvetlené scénky, ktoré zostali na DoDo (dorob si doma), je to v rámci žánru slušný počin.

Žiadne B-čko, ale amatérske C-čko, do ktorého som omočil svoj zvedavý rypák iba pre účinkovanie Treja a Henriksena. Zvedavosť sa niekedy nevypláca, čo sa dalo vytušiť už pri úvodnej scénke, smrdiacej viac ako chudobným rozpočtom. Hoci som dal filmu hodinovú šancu, tá zostala trestuhodne nevyužitá a to nepomohli ani dva poldeci whisky z fľaše starostlivo ukrytej v mrazáku. Amatérske počiny nielen vedľajších postáv ... a vlastne, povedzme si otvorene, celého filmového štábu, nemožno nazvať inak ako „hrubá nekázeň“ a celý film (povedzme si tiež otvorene) nemožno nazvať inak ako „hovadina“.