wipeout

wipeout


filmový byrokrat (doslova :))

28 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 7 9 12
    • 11.4.2010  13:42

    Je tomu už dávno čo som považoval za potrebné napísať k hodnoteniu i krátky komentár, ale v tomto prípade to považujem za nevyhnutné. Životy začínajúcich francúzskych Le Bobos zachytené dokumentárnou kamerou vedúcou nás naprieč ich prázdnymi existenciami, ktoré nemajú cieľ či žiaden záchytný bod. Plávajú v riečke alkoholu, náhodných sexuálnych aktov a patetických lások živených skôr ako citom strachom z všeobjímajúcej samoty a plavbu si spríjemňujú neustálym blabotaním, ktoré ich jediné chráni pred dopadom na pôdu tvrdej pravdy o nezmyselnosti ich existencie. A sú to práve momenty ticha, kedy zhasnú všetky svetlá a zriedi sa hustota obyvateľstva Paríža, ktorú vystriedajú obyvateľky urbánneho "ranča" za vidiek bez "elektro šokov" umožňujúcich život na pomedzí kómy a polobdelosti, kedy sa rozpadá táto dojemná demonštrácia výrazu "stupide white men". Keď bolo účelom nastaviť zrkadlo divákom a spoločnosti prostredníctvom obzervácie bez komentáru, tak sa to súdiac podľa reakcie môjho žalúdka tvorcom podarilo, keďže si zronene musím pripustiť, že študentský život bez starostí nie je len výhradou západu, ale v svojej obludnosti som na ňom nejaký ten čas participoval i osobne. A preto i zrkadlo namierené týmto smerom vyvolalo takú mieru nevoľnosti a znechutenia z života na ranči, ranči v ktorom žijú "kravičky" s vlastnými menami spásajúce smotanu života, ponechávajúc zvyšok pre baktérie rozkladu.

    • 11.4.2010  13:40

    V rámci žánru, ktorý tento film reprezentuje ide o maximum, ktoré som ochotný ako cynik s dešpektom voči pozlátkovej floskule princeznej ala Monako, udeliť.

    • 3.3.2009  23:53

    Paranoid park je velmi nevinne vyzerajúci počin, ktorý má osobitný štýl rozprávania príbehu, niekedy sa mierne podobajúcom na scénaristické slučky Mementa, no a keby to nestačilo náročnému divákovi, tak sa stále ešte môže kochať atmosférou poctivo budovanou jednými z najkrajších "snových" scén aké som mal v poslednej dobe vidieť. Na tom má svoj levý podiel nazvučenie ako i hudba, neriadiace sa často synchronizáciou miesta a času. A vôbec nevadí obraz zaplnení pretty boys a girls na kolieskach, čoho som sa pri výbere trochu obával. Možno by to nakoniec Park nedotiahol až na plný počet hviezd, ale zážitok zasadiaci ma pevne do kresla so silou búrky myšlienok, ktorý zaiste režisér neplánoval, si jednoducho vyžiadal daň v podobe úplného sa odovzdaniu plátnu vystavujúc červenú kartu otravným pochybnostiam a ťažkého údelu znudeného filmového kritika, ktorý niekedy až príliš často zastiera náš zrak, pred možnými pôžitkami. Tak a nebol by som to ja aby som sa s vami o tú moju epizódku, ktzorá čo to vypovedá o stave mojej pochrámanej mysle, nepodelil. Zažili ste niekedy to naozaj pravé dejavu? Ak áno, tak určite viete aké prekvapivé môže byť jeho vynorenie sa z tmy podvedomia. A tak práve keď príbeh začne odkrývať vraždu, driemiacu celý čas v pozadí, scéna inak možno pre okolie v kine pôsobiaca v slede vydarených záberov zrazu vo mne prebudila čisté poznanie, ako keby som sa napojil na univerzálny prúd vedomosti po ktorom tak túžia ľudia bažiaci po Nirváne. To čo som videl bol pocit simultánneho bytia raz na dvoch miestach. Jedna realita prítomnosti udupávaná spomienkou včerajšku. A na jazyku nekompromisná otázka, či som už neprekročil hranicu klinického psichyckého zdravia. Spomínam alebo vidím budúcnosť? Kotva reality na míle vzdialená od dna. Po tomto zážitku, s ktorým som sa radšej ani nepochválil spolusediacej kamoške, našiel som odvahu na vyjadrenie svojich pochybností o vlastnom bytí až po filme. A tu ma čakala odpoveď, ktorá ma vrátila späť k ľahkosti lineárneho bytia. Deň predtím na predstavení Tanga s komármi, na ktorom som sa zhodou okolností taktiež zúčastnil sa podarilo pri premietaní pomýliť si cievky s filmom a týmto nedopatrením sa kratučká scéna z Paranoid park vtrela na plátna, aby sa v mojom podvedomí zakopala v barikádach zábudlivosti a vyrútila sa vo vhodný čas do boja o pozornosť v labyrinte spomienok a vedomia.I takéto zážitky robia kino stále jedinečným miestom v každej duši filmového fanúšika.

    • 23.2.2009  14:34
    Fígle (2007)
    *****

    Nádhera. Toľko ľahkosti a hravosti v tak jednoduchom príbehu, ktoré robia i z reálií ospalého poľského mestečka magické miesto, kde osud možno uplácať pochutinami z fast foodu a pretvárať si jeho plynutie podľa vlastných predstáv, niekedy viac inokedy menej úspešnejšie.

    • 13.2.2009  16:54
    Drsné jaro (2001)
    **

    Nato aby sa Bleu Spring mohol tváriť ako dráma s trpkým koncom a ponaučením sa snaží pôsobiť príliš štýlovo. Herci a ich postavy sú priam utopené v pózach a typickej "atmosferickej cigaretke". Chápem, že v spoločnosti, kde Hikimori a iné zvláštne deviácie doby sú pevnou súčasťou jej štruktúry, nemusí pôsobiť tento kúsok zase až tak prehnane, no pre človeka, ktorý zažil idilické dni v školských laviciach na Slovensku bez akejkoľvek ujmy na zdraví je táto téma vzdialená na míle, a uniká mi i logika súťaženia o vodcovstvo v bande pomocou tvárenia sa ako sopka pred eurpciou, ktorá pri samotnom výbuchu sa pretaví skôr v súťaž krásy o kaderníka s najtuhším gelom.

    • 26.1.2009  23:04
    Tod für fünf Stimmen (TV film) (1995)
    ***

    Pomerne konvenčne točený medajlónik o mužovi, skladateľov a princovi, ktorý predbehol svoju svojimi hudobnými kompozíciami svojich nasledovníkov o pár storočí. Pre človeka, histórie klasickej hudby neznalého, informatívny dokument, bez väčšieho autorského vkladu od Herzoga.

    • 25.1.2009  20:57

    Herzog nie je jedným z tých mien, ktoré vyslovujem bez rozmyslu s rešpektom pri každom novom pokuse zopakovať cestu vychodeným chodníčkom svojej persony. Je to výnimočný filmár s fascináciou pre médium, ktoré mu umožňuje jej podobné vyjadrenie v životoch iných osobností, ukrytých pod nánosmi hlavno prúdového diskurzu. Experimentuje, chápe štruktúru a zloženie látky, s ktorou pracuje a to ho robí takým dobrým inovátorom. Má cit pre výber hudby, ktorá je dôležitejšou súčasťou obrazu ako sme zvyknutý. To všetko zhmotňuje v svojej tvorbe, ktorá je divákovi prístupná bez nepotrebných obchádzok. Podobne intuitívny je i tento dokument, ktorý sa vstrebáva ľahko a so silným účinkom.

    • 20.12.2008  22:22
    Já, Kuba (1964)
    *****

    Podobne ako človeka nekresťana dokáže fascinovať pohľad na ikony, či diela dávnych majstrov v službách vtedy dominujúcej paradigmy(čo neznižuje vonkoncom ich hodnotu a z formálneho hľadiska sú i pre ateistu duchovným zážitkom), tak treba nazerať i na formálne dokonalú, umeleckú a experimentálnu Soy Cuba.

    • 14.12.2008  10:59

    Dojemná, úprimná výpoveď starnúceho Herzoga o jeho vzťahu k osobnosti Klausa Kinskeho. Veľa sa toho o nich oboch už narozprávalo, ale tak či tak jediná hodnoverná výpoveď a posledné slovo môže vyjsť jedine spod zručných dokumentaristických rúk, ktoré videli a zažili všetko v aktívnom priamom prenose.

    • 13.12.2008  13:38

    Anderson točí filmy líšiace sa naozaj len formálne. Divákovi dávkovanie v čase umožňuje sa nad týmto faktom povzniesť a nechať sa pokojne baviť. Jediné čo mi je záhadou, je že to samotného autora stále baví. Aj keď podobných príkladov by sa našlo veľa a pri nich si túto otázku nekladiem. Tak kde sa berie tá skepsa práve u Andersona? Odpoveď asi tkvie v úprimnosti komunikácie tohto faktu s divákom, a silenej snahe sa zapáčiť za každú cenu.

    • 6.12.2008  22:56

    Už som bol síce o 4 ráno riadne ospalý, ale výber tohto filmu na ukončenie výbornej papučovej noci bol veľmi dobre načasovaný a prebudil ma síce za súhry s energeťákom ale aj to sa o takejto hodine počíta. Nejde o nanútenú kŕčovitú komédiu, ale skôr o neprerušovaný prúd pitia vína, napchávania sa Talianskými dobrotami a vysedávaním v malých obchodíkoch a uličkách Ríma mimo hlavné turistické centrá. To všetko podfarbujú 4 hyperaktívne babičky tyranizujúce svojho hostiteľa, slobodného muža s tendenciou k alkoholizmu.

    • 6.12.2008  21:59

    Keď už v obsahu filmu vidím slovko "upíri", väčšinou to je znamenie aby som drahocenný čas venoval čomusi menej stupídnemu ako omieľanie príbehov z upírskeho podsvetia, väčšinou spojenými s bombastickou vizuálnou stránkou a brakovým scenárom ako bonusom. To čo mi zabránilo takému unáhlenému zovšeobecneniu v tomto prípade bol fakt, že som si lístok na papučovú noc kupoval na 3 filmy, spoliehajúc sa na výber kompetentných ľudí z festivalu, neunúvajúc sa ani čo to si pozisťovať o jednotlivých tituloch. A tak som do prvej akcie ani len netušil, že tu nejaké polomŕtve stvorenia vystupujú. Tento film však vôbec nie je postavený na "nadprirodzenosti", "fantazíjnosti" a pod., ale hlavne na poctivo napísanom príbehu, ktorý by i bez upírej vložky fungoval brilantne. A práve to je podľa mňa nedostatok režisérov a scenáristov hororu. Príliš sa zameriavajú na hororové prvky, navodenie atmosféry či efekty, prispôsobujúc príbeh šablónam žánrovej ohraničenosti. Divák potom necíti nijakú spätosť s dejom na plátne, je skôr len nestranným pozorovateľom prehliadky pompéznosti a je ho potrebné z tejto apatie vytrhávať búšiacou hudbou, rýchlym strihom, cool hláškami a náhlym zvýšením hlasitosti v momemtne keď by sa mal človek zľaknúť, ako keby sa obávali či by tú správnu chvíľu dokázal postrehnúť divák sám od seba. Avšak Alfredson osekáva žáner až na kosť a nepotrebný balast nahrádza atmosférou provinčného mestečka plného obyčajných ľudí a obyčajných upírov, akokoľvek to absurdne znie (sú to bytosti s emóciam a chybami tak ako ich ľudské náprotivky). Neponáhľajúc sa rozvíja príbeh šikany na školách a prvej lásky, preberá všetky silné prvky drámy a podfarbuje ju hraním sa s hĺbkou obrazu, extrémnymi detailami a intímnosťou nezávislej produkcie. Nezabúda ani na akciu, ktorá je ale naozaj minimalistická a efekty sú nasadené len v nevyhnutných prípadoch a keď už tak vyzerajú bravúrne. Nikdy však diváka príliš nadlho neprenášajú do sveta digitálnej virtuality, aby nestratil kontakt s skutočne s najdôležitejšími hercami. A tu by som vzdal poslednú ódu na výkony oboch detských hrdinov. PS: Keď už toto nie je divácky film predurčený na komerčných úspech, zároveň dovoľujúc režisérovi si zachovať tvár a možnosť plne sa za svoj film postaviť, tak je to s nami naozaj zlé. Prevyšuje väčšinu veľko rozpočtových titulov o míle, ale ako to už u nás ale býva distribučné siete budú radšej tlačiť do sál našich kín braky z Ameriky za discountné ceny.

    • 6.12.2008  21:48

    Ľudský príbeh s veľmi dobre napísaným scenárom a absenciou hrania sa na intelektuálnu rafinovanú hru umeleckosti. Príjemne sa na to pozerá, neurazí sa ani váš intelekt a vkus a navyše aj o zábavu je postarané. Čo viac si možno želať od filmu pre širokú verejnosť? Možno keby autor posunul rozprávanie mimo high society bizniss triedy, ale to by asi nemohol uveriteľne rozvýjať príbeh v ktorom si hlavný hrdina môže dovoliť pol roka nepracovať a vysedávať v parku.:) 3,5*

    • 6.12.2008  21:22

    Tichá symfónia spejúca svojím pomaly rozvíjaným tempom myšlienok a kritiky súčasného postavenia novodobých otrokov starých mocností, ktorí nepotrebujú okovy aby sa stali nástrojmi, ponúkajúcimi svoju svalovú hmotu konzumujúcej spoločnosti bez svedomia. Sú to "bastardi", ktorí stratili svoje korene prekročením línie deliacej svet "západného sna vyhradeného pár percentám populácie" a domova, ktorí opúšťajú. Po úvodnej tichej predohre a burácajúcom nástupe, sme uvrhnutý do sveta monotónnosti a beznádeje, ktorí vidia svojou optikou títo vyvrheli. Tušenie, že toto "dobrodružstvo" nájde raz vyvrcholenie v prelomení hrádz a vypustení všetkého hnevu a frustrácie, je síce stále niekde v pozadí, no pomalý štýl rozprávania a minimalistická kamera zatláčajú tento pocit do úzadia. O to šokujúcejší je nástup chorálov smrti a skazy. Vidieť tak náhlu dehumanizáciu ľudského tela v zlomku sekundy je naozaj desivý zážitok. Pritom ani tak nejde o brutálnosť tohoto činu, ako skôr o pomalé a dôkladné budovanie komplexnosti charakteru obete-neskôr tela-mementa dochrámanej spoločnosti, kde nám ukuzajú tvorcovia následky výbuchu revolučného pnutia tlejúceho pod povrchom a hľadajúceho si cestu von z hermeticky uzavretej miestnosti tou najkratšou možnou cestou.

    • 6.12.2008  14:34
    Božský (2008)
    ****

    Minislovník na začiatku napovedal, že reálie a fakty budú zohrávať dôležitú úlohu. No to čo nasledovalo potom bol nezvládateľný pretlak na vstupe do trápiaceho sa mozočku diváka. Viem si názorne predstaviť, že keby šlo o klasické spracovanie politického-mafiánskeho thrilleru v polovici by som to už rezignovane vzdal. Ale nekonvenčný prístup, ktorý z tohto filmu priam sršal, doprial i človeku nezasvätenému pôžitok z divokej jazdy politickým skanzenom plnom postavičiek s preexponovanými charaktermi, ktoré vyvolávali viac dojem satiry ako serióznosti témy, ktorú zobrazovali. Tak som teda nakoniec z kina nevychádzal o nič múdrejší, ale zato vonkoncom nie znudený.

    • 6.12.2008  14:31
    Obdiv (2008)
    ****

    Musím sa priznať, že spontánne sa ocitajúc pred rozpisom filmov na MFF Bratislava a narýchlo sa rozhodujúc(musel som sa zaobísť bez nášho milovaného ČSFD) mi hneď padla do oka kolónka krajiny pôvodu Kanada, z kadiaľ pochádzajú i moji obľúbenci Silver Mt. Zion a boli to prvé čo mi pri tomto pohľade napadlo. A čuduj sa svete oni si našli cestu na OST, pri čom mi nejaká tá slzička utiekla a ilúzia objektivity sa náhle utiahla do hlbokej defenzívy. Ale ak by som chcel byť korektný toto by bola odpoveď rutinérskeho kritika: Scenáristicky vyumelkovaná óda i obžaloba na „multikulti“, ktorá sa občas utápa vo svojom spôsobe rozprávania prostredníctvom rôznych časových línií, no napriek tomu funguje emočne, atmosfericky i myšlienkovo. Herecky veľmi dobre obsadená, pokojne na vlnách nádherných huslí sa nesúca výpoveď o komplexnosti sveta vymykajúceho sa akejkoľvek kategorizácii a plného ľudí, ktorí z plných síl bojujú za vykolíkovanie svojho piesočku. Tak by znela poetickejšia verzia. Zároveň však ide o zaujímavý príbeh vyrovnávania sa so svojou, dôkladne nánosmi emócií a schopnosťou dočasne aspoň navonok zabúdať zanesenou minulosťou. 3,5*

    • 29.11.2008  21:31
    Glaube und Währung (TV film) (1980)
    ****

    To čo by sa dalo vytknúť tomuto dokumentu z formálnej stránky(absolútne opomenutie základného faktografického backroundu) je paradoxne jeho najsilnejšou stránkou, a odlišuje ho od väčšiny klasicky edukatívnych bračekov. Divákovi je prenechaná rola priebežného pozorovateľa, ktorý sa ponára svojou aktívnou tvorbou vlastnej predstavy o postave nahnevaného muža, agitujúceho v mene božom za oberanie ľudí o ich ťažko zarobené peniaze, za chvíľku pozornosti a milosti od "boha". Človeku, ktorý nepozná zložité reálie amerického náboženského fundamentalizmu, sa môže zdať, že ide o extrémny exscess, no toto tvrdenie by nemohlo byť ďalej od pravdy. Pre mňa ako ateistu(napriek tomu, že to označenie má pejoratívny kontext v súčasnosti) je vždy hrozivý pohľad na manipuláciu, akej sú ľudia ochotný(často bezbranne) podľahnúť pri témach náboženstva, národnosti a iných tém, ktoré nepodliehajú zákonu racionálnosti. To, že na druhej strane manipulácie stoja väčšinou inteligentné bytosti, ktoré buď z vypočítavosti alebo presvedčenia(čo je horší prípad) zlyhávajú po morálnej stránke a odmietajú vidieť širší kontext svojej činnosti, je však ešte hrozivejšie. Aj takéto podobné úvahy sa mi preháňali hlavou pri pozeraní tohto dokumentu. A podľa mňa vizitkou dobrého dokumentaristu je práve vyvolanie diskurzu.

    • 9.11.2008  23:19
    A.K. (1985)
    ****

    Očakával som trochu komplexnejší náhľad do tvorby a života Akiru Kurosawu podobne ako u Tarkovskeho, ale i množstvo detailov, ktoré nám približujú režisérsky štýl tohto velikána svetovej kinematografie poslúžia v kombinácii s faktografickou a filmovou bázou na lepšie pochopenie jeho filmov. Zábery sú väčšinou z pár dní samotného natáčania Ran v roku 1984.

    • 22.10.2008  22:28

    Tak tomuto hovorím široko tému popularizujúci dokument, určený verejnosti bez vyhnutiu sa veľmi účinnému zaškatulkovaniu do kategórie vykonštruovaných konšpirácii, ktoré potom potopiť vo vlnách spochybňovania kredibility je hračkou pre kohokoľvek. Z obrovského množstva nových informácii pre človeka- úplného laika na túto tému, dokázali tvorcovia poskladať nádherne usporiadanú mozaiku, ktorá poskytuje pohľad zo strany aktivistu na tému, ktorej venuje všetok svoj voľný čas. Tak prečo ho nevypočuť, keď už je do nás hustená dennodenne druhá strana mince? Zároveň ma podobné dokumenty napĺňajú pocitom optimizmu, keď vidím teoretické princípy fungovania občianskej spoločnosti zavádzané do praxe s toľko energiou a zmyslom pre zodpovednosť ako občana.

    • 21.9.2008  21:41
    Klima (2006)
    *****

    Štýl akým Ceylan podáva svoje filmy je v pre neho typickej "lineárnej komplexnosti", ktorá umožňuje divákovi nielen chápať zmysel každého jemného pohybu či zmeny výrazu tváre ale zároveň v tomto myšlienkovom súlade prežívať vizuálne orgie. Pohyby kamery, voľba uhlov, dlhé zábery atď. to všetko sa striktne podriaďuje logike príbehu a nie pokušeniu plávať s prúdom umeleckej sebarealizácie autora. Táto formálna čistota nám podobne ako v predchádzajúcom vynikajúcom Distant približuje príbeh (anti?)hrdinu sužovaného svojou neschopnosťou plnohodnotnej socializácie v rámci spoločnosti, ktorá ho obklopuje, no zároveň bolestne pociťuje i svoje zlyhania vo vzťahoch so ženami, ktoré sa mu pred očami rozkladajú v tieni spoločenskej i sexuálnej impotentnosti. Tento vzor správania napriek svojej schopnosti analytického uvažovania a rozhľadenosti(v tomto prípade profesor na univerzite) nie je schopný zvrátiť a ponára sa čím ďalej viac do komunikačného vákua, ktoré vzniká medzi myšlienkou a slovom. Tu akoby uväznený spolu s nie veľmi odlišne sa chovajúcimi známymi sa utápa vo svojej samote. Tento problém sa radí k jedným z najzákladnejších v živote človeka. Jednoducho mozog má schopnosť spracovávať niekoľkonásobne väčšie množstvo informácii, myšlienok ako sme schopný vysloviť. Práve v tomto procese výberu je priestor pre zbabelosť či skôr opatrnosť, v našej kultúre zvrátenej korektnosti tak pod povrchom prekvitajúce. Ceylan sa neskrýva za masku originálnosti a priamo divákovi podáva to čo sa vynorilo spolu s ideou autorstva, ktorá tak zrevolucionalizovala prístup k filmom. A to fakt, že režisér v skutočnosti počas svojho života natáča iba jeden film, ktorý sa v rôznych variáciách opakuje celou jeho tvorbou. Očividne považuje, určite i z osobnej skúsenosti(keďže často filmy viac vypovedajú o autorovi samom ako on o spoločnosti v ktorej žije, premietajúc do svojej tvorby autobiografické črty) tému odcudzenia sa za takú dôležitú, že rezonuje už v treťom jeho filme, ktorý som mal zatiaľ možnosť vidieť. K tomuto jeho presvedčeniu sa pridávam a myslím, že zástupy ľudí ako ja trpiacich chronickou neschopnosťou plnohodnotne sprostredkovať svoje myšlienkové pochody okoliu ako i milióny teenagerov Hikikomori nebudú taktiež protestovať. 4,5*

    • 16.9.2008  09:47

    Je až hrozivé pozorovať ako môže nejaké médium, v tomto prípade film, pôsobiť ako vrchol mediácie umeleckej a duševnej kreativity a potreby výpovede ľudskej bytosti v jej mučivom zovretí časovej ohraničenosti. To, že zároveň môže byť paralelne masívne rozšíreným nástrojom stimulácie pasivity a apatie širokej populácie, je jeho temnou stránkou páchnucou trúchnivými pomaly odhnívajúcimi útrobami lebečných kostí, ktorá robí z povolania režiséra(a nielen jeho, pretože ide vždy o kolaboráciu množstva ľudí) veľmi zodpovednú prácu. Satantango je teda v svojej podstate kŕčom v sebaobrane, ktorý sa z prvotného impulzu zhnusenia transformoval na dlhotrvajúci partizánsky boj za jeho prenesenie pomyselným komunikačným vákuom k dôraznej výpovedi. V tomto prípade by sa dala za ňu považovať i forma samotná. Kde ostatný artový filmový umelci užívajú viacerých techník ako dlhé zábery, extrémne pomalé jazdy kamery, konzervatívny strih, čiernobiele prevedenie a mnohé iné ako prostriedok vymanenia sa zo škatuliek masívne používaného zrýchleného strihu(so všetkými svojimi sprievodnými znakmi), Tarr stavia formu minimálne do rovnocennej pozície vo výpovednej hodnote s bezprostrednosťou scenáristickej výpovede. Oddeľuje zvukovú stopu od obrazovej priepastným vákuom variabilnej vzdialenosti kamery od „miesta činu“, ktorá sa týmto spôsobom oslobodzuje od ukotvenia v deji. Často tak divák musí spracovávať dych berúcu silu obrazu na pomedzí opojnosťi prirodzenej hudby zvukov scény s minimom klasickej hudby. A tak dĺžka záberov netkvie v samoúčelnej snahe zapáčiť sa, ale v nevyhnutnosti ponechať divákovi dostatok času na poskladanie mozaiky zážitkov. Keď sa po pár minútach skúmania často len fotke sa podobajúcich scén kamera pohne svojím plazivým tempom, je divák uvrhnutý vo vír zdanlivej neúnosnosti tejto náhlej dynamiky a anticipácie nasledujúceho. Popri všetkej pozornosti, ktorá bola venovaná kamerovým nájazdom, výberu lokácii, rámovaniu obrazu a ďalším formálnym finesám, je jadro tohto eposu postavené na základoch výberu hercov a ich totožnosti s identitami ľudských trosiek páchnucich pomalým alkoholickým rozkladom autonomity osobností, ktoré potom bezmocné padajú za obeť manipulatívnemu básnikovi-satanovi(možno paralela s umelcom bez morálnych zásad a svedomia?) Irimiáshovi, ktorý ani vás samotných pri svojich príhovoroch nenechá bez ujmy. Príliš veľa, vo svojej podstate nedokonalých, slov by mohlo odokryť viac ako sú schopné vo svojej nepresnosti vypovedať a tak nahradiť priestor pre čaro zážitku, zložitosťou svojho konštruktu. Jedno je však isté na Tango so Satanom len tak ľahko nezabudnete.

    • 16.9.2008  08:31

    Problém s podobnými bombastickými koncertami pre nejakú tú "noble cause", ktorá sa vždy nájde, je v špecifických britských reáliách(a nielen v nich, tento model spomínam najmä kvôli filantorpickej tradícii, ktorou si väčšina Britov utišuje trýznivé tortúry vlastného svedomia v živote neobmedzeného konzumu) v nezaväzujúcej anonymnosti výpovede jednotlivých účastníkov, podobajúcej sa skôr davovej psychóze ako presvedčenému konaniu. Jednoducho myslieť si, že zachránim svet účasťou na koncerte je mylné a zároveň tragické, lebo sme takto opojne ukojený davovým zážitkom schopný bez problémov sa vrátiť k zabehaným koľajam životov, ktoré sú v skutočnosti tým čo treba zmeniť. Nič z toho však nemení na fakte, že Queen patria ku nesmrteľným kapelám a tento koncert je peknou a výstižnou bodkou za životom jej frontmena Fredieho. Tie reči okolo toho sú viacmenej mojou chorobou z povolania:).

    • 2.9.2008  00:32

    Veľmi pestrá mozaika 25tich diametrálne odlišných poviedok od 25 režisérov, ktorý sa čo to snažia povedať o ich pohľade na EU ale i rôzne iné témy. Kritika prevažuje nad obvyklým multikulti obrazom idylického spolužitia, občas sa reže trefne do živého(imigranti, byrokracia, rozširovanie, otázka spolunažívania, obezita západného tipu, ekonomické a ekologické problémy...). Vo väčšine si tvorcovia zvolili minimalistickú formu, v ktorej aj vďaka časovému ako i finančnému obmedzeniu sa snažia, niekedy priamočiaro, inokedy zase symbolizmom či príbehom podať 1 posolstvo. Okrem spomínanej Tarrovej poviedky je veľmi vydarená Britská, írska, Španielska, Slovinská, Francúzska, Portugalská, Luxemburská, Litovská a Holandská. Mrzí ma jedine, že tá Slovenská v podaní Martina Šulíka (príbeh nepoškvrneného? počatia v jednej z bezmenných fár) sa radila k tím najhorším a nič nevypovedajúcim, respektíve zlyhávajúcim podať divákovi čokoľvek iné ako len, kŕčovitú snahu režiséra dokázať svoje filmárske schopnosti.

    • 14.8.2008  23:56
    Já, legenda (2007)
    ***

    Pôvodne som chcel pri príležitosti môjho osobného míľniku 1000ceho ohodnoteného filmu napísať osobnejšiu výpoveď, no priestorové obmedzenie pre komentáre ma našťastie nepustilo, a tak pre všetkých tých, ktorý majú záujem nájdu tých pár viet na stránke môjho profilu. A teraz k samotnému filmu. Skoro vo všetkých kritériách ide o film priemerný. Používa celý arzenál veľkorozpočtovej produkcie, ktorej vbudované chyby sa snaží skryť pod masku ticha, decentnosti hudobného sprievodu a nahradenia tzv. masových scén víziou vyľudneného New Yourku. Kopíruje dokonca, inak vo vynikajúco zvládnutej scéne s hľadaním stratenej sučky v temných útrobách budovy bez osvetlenia, postupy zo survival hier ako napr. Silent hill. Hrdinský in memoriam pátos na konci zážitku taktiež nepridal.

    • 5.8.2008  01:00
    Ben Hur (1959)
    ***

    Na úspech predurčený stroj na peniaze, ktorý mal MGM vytiahnuť z finančných ťažkostí(dokonca tu bola po prvý krát použitá stratégia rozšírenia príjmov na pridružené trhy ako napr. merchendising: uteráky...veď ten kolotoč komercie už dôverne na vlastnej koži všetci poznáme. A žeby práve na toto prvenstvo mohol byť film s kresťanskou tématikou hrdý?).Po desaťročiach (v dobe kvázi všemocných digitálnych efektov a štedrých rozpočtov) vyprchal z tohto eposu pátos veľkoleposti a zostala veľmi poriedku dávkovaná kresťanská agitka, do ktorej je zasadený klasický príbeh kľukatých cestičiek priateľstva-zrady-vezenia-z ríše zatratených vymanenia sa-a dilemy aktu pomsty. To, že filmu kraľuje jedna scéna(na ktorú bolo na tie pomery vynaložený ohromujúci 1 milión dolárov), robí z filmu samotného 2,5 hodiny plačúceho mladšieho bračeka, ktorý sa dožaduje kŕčovito pozornosti. V globále však určite na svoju dobu ide o výnimočný film, mne osobne sa však už len hnusí predstava všetkého toho čo vo svete filmového priemyslu symbolizuje. Ale možno mi len chýba tá správna dávka nostalgie.

    • 6.7.2008  16:11
    Katyň (2007)
    ***

    Ľudia postávajú pred kinom a snažia sa ešte narýchlo kúpiť lístky, tí šťastlivci s cinepassmi sa predierajú do kinosály ako prvý. Hala sa veľmi rýchlo zapĺňa a po chvíli už niet ani jedného voľného miesta a ľudia dychtivo začínajú obsadzovať i podlahu v uličkách a pri vchode do sály. Po chvíli, keď už všetci netrpezlivo začínajú listovať programom alebo obzerať sa po susedoch v rade, zrazu pred publikum predstúpi poľský veľvyslanec na Slovensku a začne svoj emotívny prejav, objasňujúc dôležitosť vo filme opisovanej udalosti pre Poľský národ i neho samotného. Sú presne 4 hodiny v jedno teplé odpoludnie a očakávania divákov Artfilmu sú naozaj vysoké(veď ide už o 2hý screening a divácky záujem stále ešte neopadol). Ešte posledný potlesk pre očividne rozrušene si na svoje miesto sadajúceho hosťa a svetlá môžu prenechať miesto žiarivkám filmovej premietačky. Po skoro 2 hodinách sa po záverečných vypätých scénach desivo rytmickej streľby v Katyňskom lese zrazu rozľahne v kine hrobové ticho ako z plátna tak i publika prikovaného k sedadlám, kde sa len tu občas ozýva smrkanie, či tichý zvuk vŕzgajúcich drevených sedadiel. To ticho je fascinujúce a v konfrontácii s pohľadom na množstvo nehybných siluet navôkol priam desivé. Áno i takto kino stále dokazuje svoju magickú schopnosť pohltiť diváka a umocniť kolektívny zážitok. Jediná škoda je, že som sa ocitol na strane takmer nezaujatého pozorovateľa fascinovaného skôr tím čo sa dialo navôkol ako samotným filmom. Stroskotal som na neprekonateľnej bariére roztrieštenosti časovej línie, príbehu i zvolenej formy. Postavy odchádzali a prichádzali bez väzby so mnou a tak bolo na konci potrebné v záujme aspoň akého takého emočného pnutia i exaktné zobrazenie samotného masakru, čo považujem za zlyhanie, lebo práve to čo zostáva nedopovedané a zahalené pod rúškom bezprostrednosti býva to s najväčšou silou pohnúť ľudskými mysľami. 3,5*

    • 6.7.2008  16:10
    Las Meninas (2008)
    *****

    Určite najväčší umelecký zážitok Artfilmu 2008. Tá divoká symfónia obrazu a zvuku vrhá diváka do vytrženia približujúcemu sa šialenstvu. Budete mučený racionalitou zúfalo hľadajúcou čo i len najmenší oporný bod v linearite rozprávania či plynutia času. Podolchak vás však nenenechá uniknúť z pazúrov nič netušiacich zmyslov postupne preberajúcich kontrolu nad vaším telom. Vy ste tím plátnom, ktoré vymenil tento povolaním maliar za kanvas vrhajúc sa do filmového sveta. Pohltíte bezbranne všetku farbu a údery štetca v 100 min. trvajúcom kŕči autonómne sebaukájajúceho sa tela. Toto je ten dôkaz, ktorý hľadajú ľudia, keď sa pýtajú, či možno film považovať za formu umenia(respektíve, či sa môže stať celuloid inštrumentom v rukách umelca). A na koniec ešte jedna poznámka pre fanúšikov Lyncha: príďte si pozrieť ako by to vyzeralo keby išiel vo svojich podmanivých štúdiach temných stránok ľudskej duše do extrému ba ešte ďalej.

    • 6.7.2008  16:10
    Japonsko (2002)
    ****

    Musím sa priznať, že pôvodne ma na tomto filme prvý krát zaujal názov, ktorý sa priam vynímal v programe Artfilmu. Jeho zmysel my ale aj na konci stále zostal nejasný. Bezprostredný bol však neobvyklý filmový zážitok. Reygadas nerozpráva príbeh muža pripravujúceho sa na smrť v bohom zabudnutej vyprahnutej rokline obvyklými cestičkami sentimentu a rozjímania nad zmyslom života. Necháva putovať hrdinu maliara bez inšpirácie a životnej energie, ktorý sa prostredníctvom ho obklopujúceho rozkladu, bezútešnosti a tragického osudu svojej staručkej hostiteľky konfrontuje so svojimi démonmi. V prekrásnom cinemascope i toto prostredie má svoje nezabudnuteľné čaro. Viacerých možno odradí občas otravujúca pomalosť a monotónnosť, či veľmi neortodoxné prebúdzanie hrdinovej sexuality v ústery starenky, ktorá sa oňho stará a vyvrcholenie v samotnom sexuálnom akte, ktorý ale nepredstavoval akt vášne či túžby ale skôr symbolizoval kryštalizáciu premeny o samovražde uvažujúcej mysle. A nakoniec nemôžem nespomenúť poslednú scénu, ktorá sa svojou jedinečnosťou a prepracovanosťou blížila k dokonalosti Tarkovskeho.

    • 6.7.2008  16:09
    Delta (2008)
    *****

    Označiť toto dielo ako "film o inceste" nemôže byť ďalej od pravdy. Ide v prvom rade o výpoveď o (nielen)Maďarskom vidieku a ľudí v ňom svojím vlastním rytmom žijúcich, s veľkou nevôľou nazerajúcich na čo i len sebe menšie vybočenie z nepísaných všeobecne ustanovených noriem správania sa, na ktorých je postavený celý spoločenský život. Ten kto bude uznaný z narušenia týchto pravidiel musí byť nenávratne vytesnený na okraj, no často i to je málo a samotná existencia tohto devianta spôsobuje nekontrolovateľný hnev a túžbu po treste. Pritom akokoľvek nemorálny prostriedok je prehliadaný so systematickou ľahostajnosťou, kým uspokojí potrebu formovať svoje okolie na obraz vlastných predstáv(nie ale seba, lebo každý z nich je určitým spôsobom vo svojom vnútri jedným z týchto narušiteľov pokoja, len je schopný svoje správanie navonok maskovať dôsledným dodržiavaním dohodnutého kódexu keď sa niekto pozerá). Mundruczó si vo svojom rozprávaní pomáha klasickou maďarskou filmovou školou, veď medzi jeho spolupracovníkov patril i Bella Tarr. Zvolil prostredie Delty Dunaja, jedného z jeho mŕtvych ramien zásobujúceho svoje okolie neznesiteľnou vlhkosťou, otravným hmyzom a bahnom svedomia obyvateľov malej dedinky na jeho brehu. Striedajú sa prekrásne obrazy močarísk, ktoré by mohli byť kľudne dejiskom nasladnutej romantiky, tu ale skôr slúžia ako symbol miesta rozkladu morálnych hodnôt, považovaných dedinčanmi za "posvätné", ale zároveň im ponúka ospravedlnenie zločinov, ktoré tu páchajú a stávajú sa tak faticky súčasťou tohto mikrokozmu rozkladu(patria k nemu už dávno a ide tak skôr o premietnutie do ich vlastného stavu mysle).

    • 6.7.2008  16:09
    Tussenstand (2007)
    *****

    Film sa zaoberá naraz hneď viacerými témami, ktoré sú ale navzájom prepojené jemnými vláknami medziľudských vzťahov. Je to v prvom rade fenomén súčasnosti: Hikikomori, ktorý je najviac rozšírený v Japonsku, kde zasahuje do značnej časti mladej dospievajúcej populácie v rôznych stupňoch závažnosti. Prejavuje sa utiahnutím sa jedincov do svojich izieb, odmietajúc vychádzať na verejnosť, či komunikovať inou ako virtuálnou cestou ako reakcia na veľmi vysoké nároky a očakávania okolia v extrémne súťaživom spoločenskom prostredí. Tu je zasadený do súčasného Belgicka, rozpadajúcej sa rodiny zloženej z otca spisovateľa hedonistu liberála, životom ranenej matky a ženy, ktorá vychováva sama syna, ktorý prepadol fascinácii východnými kultúrami a syndrómu Hikikomori. Táto disfunkčná rodina, navonok pôsobiaca len ako pozitívny produkt slobodnej spoločnosti preferujúcej vzťahy založené na pragmatickej obojstrannej výhodnosti a nie obete či kompromise, materiálom s ktorým pracuje Mijke de Jong. Nejde však iba o jej projekt, pretože na celej produkcii sa podieľali i samotný herci a film vznikol ako ich spoločná kolaborácia, čo sa veľmi pozitívne prejavuje na fascinujúco angažovaných hereckých výkonoch. Práve tie sú základným stavebným kameňom, keďže film pozostáva výlučne z často až nezmyselnej kombinácie small talku a uštipačných dialógov oboch rodičov v bohato zdobených reštauráciach a kaviarňach prekypujúcich dostatkom všetkého. Tie sú v silnom kontraste s tichým svetom utiahnutého syna, pre ktorého každý kontakt s okolím je bolestnou skúsenosťou, ktorej sa snaží za každú ceny vyvarovať i návštevou cudzích bytov, keď ich majitelia opustia v štýle 3-iron. Práve tieto 2 svety svojou vzdialenosťou vyjadrujú bariéru medzi liberálne zmýšľajúcimi neustále sa hádajúcimi rodičmi a v tejto atmosfére poťažky svoju vlastnú cestu k rebelovaniu si hľadajúcim synom. Už spomínanú zbytočnosť košatej slovnej zásoby bez skutočného obsahu posilňuje dôraz na neverbálnu komunikáciu vyjadrujúcu skutočné pochody myšlienok, často v protiklade s neprerušovaným prúdom slov, ktorými sa ako keby snažia obaja rodičia vyhnúť tak obávanému všeodhaľujúcemu nekompromisnému tichu. Jednoducho fascinujúci zážitok z filmu vo svojej najčistejšej forme.

<< předchozí 1 2 3 4 7 9 12
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace