Panna zázračnica

Je zvláštne ako sa pôvodná Tatarkova panna zázračnica odlišuje od Uherovej zázrečnice, aj keď Tatarka napísal pre filmovú verziu scenár. Kniha je plná myšlienkových obratov, otočení, pocitov a emócií, slovných hračiek v ktorých bol skrytý príbeh rozprávajúci o túžbe a láske. Uherov film, je neskonale surrealistický čo sa týka predobrazov, dokonalý v komponovaní videného a skrytého. Tvorivý tým sa stretol a natočil na slovenské pomery naozaj netradičný a nezvyčajný film, ktorý je rovnako ako literárna predloha ľahko čitateľný vo svojej komplikovanosti. Jediný rozdiel je v pocite, ktorý som mal na konci. Film ma pohladil, ukázal mi dosiaľ nevídané, ale nezanechal vo mne toľko emócií a myšlienok ako kniha. Ale vyslovene povedať, že kniha je lepšia si netrúfam, lebo čitateľnosť podobných diel, sa mení z každým jedným divákom. Uher ako obvykle nesklamal a po príbehovo ťažkopádnom Orgáne sa trocha pojašil a predviedol skutočnú fantazíu túžby aká sa v slovenskom filme po tomto skvoste a vlastne ani predtým neukázala. Veľmi zaujímavý film, rozhodne odporúčam, nech si na neho každý spraví vlastný, originálny názor. (09.11.2009)

Čarokrásné podobenství v souboji černé a bílé. Anabella jako nedotknutelný ideál. Pro Tristana je dívka nedosažitelná stejně, jako byla pro jeho bájného jmenovce Isolda. Všudypřítomná smrt čeká ve stínech, havran v márnici odlévá posmrtnou masku a vzduch protínají sirény, když se bomby objeví na obzoru. Zdánlivá bezstarostnost mladých umělců, dovádění, popíjení, svádění. Surrealistické výjevy připomenou tu R. Magritteho, tam S. Dalího, na výstavě Toayen, J. Štýrského, jinde F. Muziku či M. Ernsta. Zrcadlo a svět za ním, nahý jsem přišel na svět, pomník vůdci, hořící torzo ženy. Umělecká kamera snímá interiéry i krajinu, zachycuje zátiší a kompozice, které by mohly být samostatnými fotografiemi. Vybaví se E. Havetta či J. Jakubisko. Radost ze hry. Sen. Divák je stále překvapován a pokud se nechá vtáhnout, ocitne se ve světě šerosvitné poezie. Krásný film. (19.07.2020)

Keď Tatarka ponúkol svoj scenár Uherovi, ten sa musel poriadne preľaknúť, čože to má vlastne natočiť. Našťastie si zobral na pomoc najlepšieho kameramana široko ďaleko, ktorý s ním dokázal vytvoriť skutočný hard core surrealizmus. A to je pre mňa na Zázračnici to najhodnotnejšie. Je totiž naša a tak aj na jej chyby sa budeme dívať ináč. Niektoré zábery sú úchvatné, vidíme v nich množstvo predmetov či už symbolických, alebo na efekt. Spájajú ich však iba postavy a pocit, dej nie je pre tvorcov podstatný. To bude kameňom úrazu pre mnohých, rovnako ako aj fakt, že bez neho nie je jednoduché dodať filmu spád a tak si získať diváka. Aj toho náročného. Umelci majú tvorivú krízu, bojujú medzi umením a zákazkovým remeslom, majú sny, sú osamelí a chcú Anabelu. Riešia sa otázky domova, smrti a svoju úlohu zohráva aj vojna. Ja si myslím, že keď je daný taký apel na rozprávanie obrazom, tak by mal byť film menej urozprávaný. Na prvý krát je potom menej uchopiteľný a percentuálne nehodnotiteľný. (28.09.2013)

Film podľa Dominika Tatarku zachytávajúci skupinu umelcov, ktorí sa zoznámia s dievčaťom Anabellou a tá sa stáva ich múzov. To jediné čo sa dá s tohoto nudného, uťahaného a pre mnohých nezrozumiteľného Uhrovho filmu oceneniť je jedine tak zaujímavá kamera Stanislava Szomolányiho. Uher chcel nafilmovať fantáziu - a tú v skutočnosti nie je nijako vidieť. (1.komentár k filmu) (22.09.2007)

Tatarkova novela mě nudila a dočetl jsem ji jen se sebezapřením, ale Uhrova filmvoá adaptace je vynikající. Stylizované podobenství o krásné Anabelle, ženě-vidině. Sugestivní. Snové a surrealistické. Válečně ponuré. Zachycující deformující síly doby. Něco mezi Loni v Marienbadu, Cocteauem a Holanovou Toskánou. (11.03.2008)