Příběh jedné ženy

Príbeh jednej veľkej lásky, ktorá prežila všetko a bola dokonalým znázornením večných citov muža k žene podaných cez samotné literárne diela Iris = aspoň tak to bolo naznačené. Všetko, po čom túžila v skutočnom živote a zdalo sa jej, že to neexistuje, vkladala do svojich diel bez uváženia nad tým, že jej život bol plnohodnotnejší než si myslela. Imponoval mi svet plný románov a potreby vydania svojich myšlienok na povrch, pretože schopnosť napísať aspoň pár riadkov, ktoré budú vychádzať zo samých útrob ľudskej duše, je jedinečná a slúži ako drobná motivácia pre diváka (mňa), ktorý sa chce uberať podobným smerom. Škoda však, že pri jednotlivých filmových sekvenciách načisto postrádajúcich nápaditosť, som od nudy umierala. (18.08.2008)

Poutavost životopisných filmů často spočívá v excentričnosti protagonisty (Lid vs. Larry Flynt), zobrazení duševní (Letec, Pollock) či fyzické (Frida - americká i mexická verze) poruchy. Nejsilnější momenty filmu Iris (v ČT uvedeno pod nic neříkajícím názvem Příběh jedné ženy) též vycházejí ze zobrazení těžké nemoci, která postihla výjimečnou britskou spisovatelku a myslitelku Iris Murdoch. Právě poslední měsíce jejího života a vzpomínkové flashbacky na šťastné dny mladistvého rozletu tvoří strukturu tohoto životopisného snímku, strukturu, kterou prostupují inscenované záznamy Irisiných projevů. Zajímavou rovinu tvoří snaha dvou stárnoucích intelektuálků o vytvoření intimního světa, jež je neustále narušován nechtěnými zásahy zvenčí. V jistém ohledu může sympatizující pohled na stáří připomínat pozdní film Lindsay Andersona Srpnové velryby. Iris - příjemně nedoslovný film, který vznikl v produkci BBC Films, však dokazuje, že oddanost tvůrce ztvárňovanému hrdinovi nestačí. Vedle hvězdných Judi Dench, Kate Winslet (v českém dabingu Zuzana Slavíková) a Jima Broadbenta si všimněte i nikterak podružného Hugh Bonnevilla v roli mladého roztržitého Johna. Hudbu složil James Horner a hlavní houslové party zahrál mladý virtuos Joshua Bell, který měl velký podíl na Oscaru za hudbu, kterého obdržel John Corigliano za film Červené housle. vp 22.6.2005 (12.06.2005)

...15. júla 2019 uplynulo už sto rokov (čo som vôbec ani netušil) od narodenia britskej spisovateľky a filozofky IRIS MURDOCH, ktorej bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba... A aké je to byť v koži takéhoto postihnutého človeka, vyrozpráva práve tento film, odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách (a neustále prelínajúcich sa), keď v minulosti, za mlada, exceluje mladá krásavica z Readingu, Kate Winslet, kde pomerne často ju vídať v „Evinom rúchu” , čo už nie je v súčastnosti absolútne nič divné, keďže po Titanicu sa začala „rada” čoraz intenzívnejšie vyzliekať, čomu som sa vôbec nebránil. V prítomnosti, čiže v reálnom čase dochádza k nemenej vynikajúcemu a strhujúcemu, hereckému výkonu-Judi Dench, (že kastingovej režisérke-Celistii Fox sa podľa mňa podaril nevídaný, „husársky kúsok” , pretože ženské D.U.O. prepožičiava nielen svoje majstrovské nasadenie-par excellence, ale aj k tomu taktiež ponúka nadštandardný “VÝRAZ TVÁRE” , t.j. podoba je markantná !) Vidno, že uvažovala, koho obsadiť. Jim Broadbent mi trochu prekážal, no i napriek tomu triumfoval z celého ansámblu ! Okrem spomínaného TRIA, ma ešte trochu zaujala - montáž, hudba a d.p. _ Trvá to iba krátkych 90 minút, keď vám garantujem, že z h. výkonu Judi budete mať nenormálne veľké zimomriavky, až vám budú slzné kanáliky zaplňovať oči, ale občas to trošku hapruje vo „flashbackoch” , že tým pádom to nie je vyvážené, a tak iba znižujem na koncové hodnotenie, lebo film nefunguje ako celok ! (02.08.2019)

Ďalší z prípadov, kedy je hĺbka námetu silnejšia, ako jeho filmové zpracovanie. Kolega, sčítaný v románoch Iris Murdoch mi oponoval, že neznalosť jej diela je dôvodom môjho chladného dojmu z filmu. Ale Johna Nasha som takisto nepoznal a A Beautiful Mind ma dostala. Pretože vedela, ako mi má jeho príbeh ukázať v čo najpútavejšej forme. Tento film je jemný a kultivovaný, ale aj rovnako fádny a nenápadný, ako postupný odchod Iris do večnej temnoty. Nebyť skvelých hereckých výkonov, stal by sa nevýraznou a rýchlo zabudnuteľnou televíznou jednohubku. (31.07.2002)

Román pod lampou pre duše inklinujúce k melanchólii prevedený na plátno. Navoňaný aristokratickou povznesenosťou "hóch" literatúry a navonok rovnako vysokých myšlienok (v skutočnosti fráz o potrebe dobra a lásky). Alzheimerova choroba zobrazená v opare opatrnej zjemnenosti pôsobí skôr ako katalyzátor láskavo-smutného spomínania na pojašené, ale žiaľ minuté časy mladosti. Skvelé herecké výkony nestačia vykryť všetku tú načančane smutnú láskavosť. V podstate sa zhodujem s POMOM - "nevýrazná a veľmi rýchlo zabudnuteľná jednohubka". Formálne oživenia sa nekonali a dej bol spatlaný tak, aby sa to páčilo a dojalo všetkých - čo automaticky vyvoláva efekt priemernosti. (28.08.2009)