Všechno co mám rád

Melancholický, ba priam až patetický dej, dotvorený hlavným hrdinom (Tomáš) - pasívnym introvertom, ktorý by mal najradšej od všetkého pokoj - rozdelený do niekoľkých scén s vlastným názvom, pretkaný porevolučnou atmosférou a ponurými náladami nemôže dovoliť nikomu zavrieť oči až do konca filmu. Napätie založené na vyčkávaní, kedy niekto vylepí Jurajovi Nvotovi (Tomášovi) zaklincuje nenásilná, ale o to viac emočne nabitá scéna odohrávajúca sa na stanici: otec nášho hlavného hrdinu odmietne v úplne banálnej situácii, a ako typicky urazený otec, ktorého dieťa nedosiahlo žiadaný úspech v živote, postaví sa do absolútneho odporu. Tomáš je postavený opäť do vzťahovo krízovej situácie, v ktorej však už naberie snahu a odváži sa naprávať počas niekoľkých desiatok sekúnd vzťah s otcom, aj napriek tomu, že si neuvedomuje, že to je viac či menej nemožné. V tomto malom deji v deji nastane prevratná peripetia, keď otec syna požiada o peniaze na autobus, ktoré utratil za hotel, kedže k synovi sa hanbil prísť spať. Scéna vyznieva absolútne melancholicky na dôvažok celému filmu. Film nemá štandardnú kompozíciu, ale je skôr sledom udalostí samých v sebe. (02.07.2016)

Keď sa vo filme otvorene nadáva, objaví sa náznak bobra a celé to nedáva zmysel, tak je to hneď umelecký film? A so záberom na vychádzajúce Slnko sa akože chceli hrať na Kubricka alebo Tarkovského? Okrem Giny a Studenkovej tam nikto poriadne nezahral. Studenková vo svojej hysterickej úlohe ani veľmi nemala čo hrať, a Angličanka bola jedinou znesiteľnou postavou. To na film nestačí a prvýkrát je mi ľúto paňazí použitých na reštaurovanie filmu. (28.11.2016)

Šulík vytvoril hrdinu a nechal ho uväzneného v kontextoch svojich myšlienok a predstáv. Ukazuje nám tu mozaikovitý svet, ktorý je rozdelený do rôznych kapitol. Tieto kapitoly majú tvoriť predpokladám komplexný náhľad do porevolučného slovenska, do obdobia citovej a pracovnej nevyrovnanosti. Hlavný hrdina v podaní Nvotu - ktorý bol pre mňa vždy tak trocha lepším hercom ako režisérom- je stroskotanec a jedinou chybou filmu je, že ním aj ostane. Film nemá potrebný presah. Postavy sa nevyvíjajú. Sú uväznené vo svojich životoch pričom by ste tam ťažko hľadali niečo pozitívne. Snaha o zobrazenie reality by sa mohla považovať za autentickú, ale len v prípade že to vo filme chceme nájsť. Všetko čo mám rád je film, ktorý odkazuje na Hanáka, Trančíka, Joyca a rôznych spisovateľov, ukazuje stret dvoch rozdielnych kultúr a troch rozdielnych generácií a do toho nám hrá Ursinyho kapela a na konci Elenor Rigby. Ale hodnota príbehu, niečo ľudské, nejaká tá nádej, tam nie je. Postavy sa dokážu usmievať, ale len pre efekt, nie preto, že by boli skutočne nad vecou. A práve to že film skončí tam, kde začal ma núti priznať, že to zase nie je až taký film, aby som si ho chcel pozrieť po druhý krát. (29.05.2013)

Kdybych se díval jen na české a slovenské filmy, asi by se mi to moc líbilo. Mám rád Godára, Šulíka, Slobodu, ale stejně mi to příšlo trochu bezzubé, nemělo to kule. Příklad? Angličanka (nebo Rumunka), která bydlí na Slovensku a mluví obstojně slovensky, neví, co to je "kokot" - a přitom je to první slovo, se kterým se tu nutně musela seznámit - jako ostatně každý, muž či žena, odsud i od vedle, Slovensko kokotem žije. Vždyť i správce skladu Tancer oslovoval štábního písaře Vrchotu: "Ó Vrchótik, kokótik!" (ale to je z jiného filmu, dosud nenatočeného). (17.11.2019)

V porovnání s pozdějším dílem Záhrada mi v tomto snímku vyloženě vadilo to rozkouskování do kapitol. Záhrada byla spíše smyslová, kde děj nehrál až takovou roli. Všetko, co mám rád je film, který má podstatný děj a rušivé elementy do něj příliš nepatří. Šulík Záhradou vyzrál. Kromě toho mi byl hlavní hrdina snímku Tomáš značně nesympatický. Nakonec dávám 45%, což jsou dvě hvězdičky (27.03.2014)