Bláznivý Petříček

Film, který nevypráví o životě lidí, ale o životě. Příběh muže a ženy na cestě za štěstím v intelektuálním hávu novovlné Francie. Godardovy myšlenky tradičně proudí mnoha kanály, nejlépe sočasně. Skrze obraz, dialogy postav, vnitřními monology i dialogy, skrze slova v deníku, právě vznikajícího románu o životě. Napsat o životě román je totiž jedinou cestou k pochopení beznadějnosti života. (22.04.2012)

Hádam najrozšafnejší Godard. Pierrot le fou spája dve polohy režisérovej tvorby, prvú založenú na revizionistickom uchopení gangsterky a noirového dialektu, kde sledujeme dvojicu mladých ľudí, sympatických zločincov (podobne ako v Bande á part alebo na konci s dychom), naplňujúcich ideu, podľa ktorej je k dobrému filmu potrebná hlavne žena a zbraň, a konajú v snahe naplniť svoje nedosiahnuteľné ideály slobody anarchisticky sviežim spôsobom, rovnako ako formálna stránka filmu. Druhou zložkou je Godardov intelektualizmus a stým spojené nepreberné množstvo skrytých symbolov a alúzií s politickým podtextom vo filme. Tým pádom je sledovanie Pierrot le fou rovnako zábavne nespútané, ako aj vnemovo náročné. Divák má radosť z neviazaných činov hlavnej dvojice protagonistov, zostavenej z nenahraditeľného Belmonda a Karinovej, ich sviežosti, vzájomnej lásky, čítania poézie a predvídateľnosti posilnenej občasným muzikálovým ladením a nádhernou farebnosťou filmu s rozsiahlym využívaním symboliky výtvarných diel, no zároveň sa mu v tom všetkom servíruje náročná spleť s politickým podtextom. .......... Obe zložky sa krásne prepájajú v takmer neustálej prítomnosti kontrastu modrej a červenej. Tento kontrast nadobúda viac významov, simultánne korešpondujúcim s oboma polohami filmu. Na prvý pohľad je to vizuálne príjemné, na druhý sa môže jednať o vyjadrenie rozpoloženia mysle postáv Belmonda a Kariny, ktoré sa neustále obmieňa a poukazuje na ich nestálosť ("sme tak nestáli, že naša láska sa zdá byť vymyslenou" zaznie vo filme) a tretia možnosť je samozrejme politická, pričom obe farby symbolizujú dva rozdielne politické režimy. Godard túto masu podáva samozrejme formálne neodolateľným spôsobom v krásne rámovaných obrazoch a ironickým pohrávaním sa s objektívnou a všetko podmieňujúcou prítomnosťou filmového média. (30.03.2014)

Večierok u svokra pripomína reklamné videoklipy korporácií (farebné filtre navodzujú atmosféru monotónnosti). Ferdinand (nazývaný aj Petríček) má už dosť „pokoja“ v tomto svete, daným zabezpečeným manželstvom a podobnými párty. Uniká z večierku a následne aj z doterajšieho života. Spoločníčkou je mladá žena (femme fatale). Výstrihy momentiek horúčkovitého hľadania šťastia a lásky nepodmienenej vecami. Obaja sa snažia silami náhody a nečakanosti konania uchopiť neuchopiteľné, aj napriek pochybnostiam a vonkajším okolnostiam (teroristi v úzadí). Neopakovateľná kinetická koláž Okamihu vpečateného do pamäti - bez súvislosti s kontextom príbehu - obsahujúceho útržky rozhovorov, myšlienok, denníkových záznamov, prírodné motívy, muzikálové vsuvky, v súhrne tvoriaca multižánrový film. Godardova slobodná úvaha o hľadaní, zjavne ovplyvnená existencializmom, prekvapí v každom okamihu, v toku ubiehania času si napr. nájde dosť času aj na hĺbavé rozmýšľania alebo naopak groteskné odľahčenia. Snaha uchopiť život a nie prežívať, končí opäť na nitke nemožnosti uniknúť z chápadiel okolitého sveta. Okrem skvelých pocitov ostávajú aj otázky, napr. Stačí krátkodobá slobodná láska a prchavosť okamihu i s vedomím, že vytriezvenie bude kruté; je toto výhra ? Je dobré pochovať navždy minulosť pri náhlej zmene? P.S. V úvode filmu, v scéne na večierku, hovorí o svojom ponímaní filmu zopár slovami americký tvorca drsných filmov Samuel Fuller. (08.02.2006)

Art-intelektuální film, který nemá pořádný děj. Základy filmu tu neplatí a stále se něco děje jinak než má. Mám rád takové filmy, ale tento byl až moc nepochopitelný a nebyl ani ničím zábavný. Konec filmu alespoň trochu napravuje, protože ukazuje jak je člověk zbrklý a koná dříve než myslí a to už je většinou pozdě. (12.07.2010)

Pravdepodobne nejnudnejsi, ale zcela urcite nejdementnejsi Belmondovo film. Takovouhle desnou sracku jsem fakt uz dlouho nevidel. Je tu sice jakysi pribeh o dvou milencich a gangsterech, co chtej penize, ale to cely je obaleny do ubijejicich dialogu, kdy postavy vetsinou melou o knizkach nebo o nejakejch srackach a navic mluvi jak kdyby prednaseli nejaky ucivo. K tomu tu navic na sebe ani sceny nenavazujou, Godard tam prca paty pres devaty a i pres dobre hrajiciho Belmonda i Karinu, ktera je navic sexy, tak jsou obe postavy spis nesympaticky, takze me absolutne nezajimalo, co udelaj nebo co se s nima stane. Pak tu je hudba, ktera je sice docela solidni, ale vzdy naprosto priserne useknuta a naprosto idiotskej konec. Ani nevim, za co jsou ty dve hvezdicky, snad za herce a za to, ze i kdyz je to sracka jak hovado, natoceny to je docela solidne. (18.10.2008)