Powaqqatsi

poprvé jsem powaqqatsi nedokoukal ve filmovém klubu na čt2, což jsem vždycky přičítal své tehdejší unavenosti. nedávno jsem si ten film ale pustil na dvd a s velkou nelibostí zjistil, že se tu předjímá reggiův pozdější pád na filmařské dno s naqoyqatsi. letecké záběry na horské vesničky kdesi v jižní americe se s ubíjející pravidelností střídají s obrázky rolníků "v potu tváře vydělávajících na své živobytí", to vše podbarveno vlezlým a (sorry, philipe) neinvenčním soundtrackem, který tomu ke koyaanis nesahá ani po notové předznamenání.. ach jo! (20.05.2006)

Úplne inak zameraný film ako prvý diel Hopi Trilógie. Tam, kde bol predchádzajúci diel plný bezútešnosti a deštrukcie je tento venovaný rôznym kultúram a národom a ich prejavom radosti a každodenných úkonov. Tento diel je omnoho komplexnejší, čo sa týka lokácií, ľudí aj zobrazovaných situácií. Glassová hudba je tentokrát prívetivejšia, radostnejšia a všestranejšia - požičiava si hudobné nástroje a štýly hudby z iných kultúr. Lenže rovnako ako v prípade prvého dielu je tento poetický dokument pre mna jednorázová záležitosť. Mám rád spojenie hudby a obrazu, len tomu chýba akási naliehavosť. Chýba tomu nejaká snaha vypovedať o rôznych národoch, ktoré nám film prezentuje. Pritom sú nám podávané aj s toho nepríjemnejšieho pohľadu. Reggio necháva na divákovi aby vnímal obrázky, ale žiadne indície, ktoré by celok skompletizovali tu nenájdeme. Každý si teda môže film vyložiť po svojom a to je asi vlastne aj zmysel týchto dokumentov. Mne to ale nestačilo. (18.02.2012)

Veľmi váham medzi 4* a 5*, dávam však zatiaľ menej pretože Koyaanisqatsi sa mi páčilo predsa len o niečo viac, nepopieram však, že ak Powaqqatsi uvidím ešte raz vytiahne sa o 1* vyššie. Koyaanisqatsi bolo omnoho pochmúrnejšie, dalo by sa povedať, že do určitej miery pesimistické s veľmi hlbokou myšlienkou, oproti tomu je Powaqqatsi uvoľnenejšie a nie tak ťaživé. Zábery na krásnu krajinu vystriedali rovnako pôsobivé zábery ľudí, takže po obrazovej stránke sú si filmy úplne vyrovnané. Ako už bolo povedané hudba Philipa Glassa je absolútne geniálna, možno pomyselný vrchol tvorby tohoto skladateľa, je omnoho živšia ako v Koyaanisqatsi (okolo ktorej sa objavuje aj mnoho výhrad, síce nechápem prečo), takže hudobne prvý film jednoznačne prekonáva. (01.09.2008)

[3,5*]     Podobne ako v predošlom filme Koyaanisqatsi (1982), ide opäť o pôsobivé spojenie obrazu a hudby, ktoré navyše nesie posolstvo venované ľudskej civilizácii (v tomto filme je témou život na úkor druhých). Pokiaľ "Koyaanisqatsi" bol ešte zameraný čisto na americkú spoločnosť, toto pokračovanie už lieta po celom svete, až je niekedy problém sledovať, kde sa práve nachádzame (zrejme zaúradoval vyšší rozpočet). Aj hudba trochu zmenila svoj charakter, Glass do nej pridal motívy rôznych kultúr (napr. orientálny). Celý ten koncept už nepôsobí tak novátorsky, ako pri prvom diele, pocitovo išla aj kvalita mierne dole, keďže ku koncu som sa začínal trochu nudiť. (29.12.2021)

K je určite vrcholom R trilógie, čo neznamená, že P nie je stále vynikajúci film. Ono už len fakt, že pozerať symfóniu sveta dlhšie ako hodinu a pol nevyvoláva vôbec žiadne nudné pocity, je niečo vskutku ojedinelé. Pojem symfónia sveta je pre mňa kľúčový, je to akési pokračovanie symfónií veľkomiest a posunom vzhľadom na až extrémnu globalizáciu súčasného sveta. Najcharakteristickejším znakom modernej civilizácie je preľudnenosť a P je toho umeleckým dôkazom. Ďalej je pre mňa dôkazom toho, že ak žije človek v chudobe a celý deň manuálne pracuje, nemusí to znamenať, že je nutne menej šťastný, ako my, rozmaznané bzdochy "civilizovaného" sveta. Ale to zase neznamená, že obrovské množstvo týchto ľudí netrpí pre nás neuveriteľným spôsobom. Akoby spomalené Reggiove zábery hovorili, spomaľte aj vy vo svojom šialenom životnom tempe. (08.12.2015)