Půlnoční kovboj

Už dlouho jsem neviděla tak výbornej nezávislej filmeček. Dustin Hoffman a Jon Voight jsou oba ve svých rolích naprosto skvělí a celý film výjimečně věrně zachycuje dobu střízlivění ze zlatých šedesátých (hippies, drogy, sex...). Mimochodem ta psychedelická scéna z nočního drogového podniku vypadá jako by ji Schlesinger sám natočil pod vlivem nějaké omamné látky a je prostě dokonalá, konečně mám opravdový sugestivní zážitek, jak to vypadá po požití drogy. (26.03.2005)

„Polnočný kovboj” má síce v úvodných titulkoch uvedeného Dustina Hoffmana na prvom mieste, ale v podstate sa to celé väčšinou točí len o nováčikovi Jonovi Voightovi, ako Joeovi Buckovi z Texasu, ktorý skúsil preraziť v Novom Yorku, kedy stretáva pravé opozitum "Benjamina Braddocka" . Totižto, Enrico Salvatore "Ratso" Rizzo, s ním nemá absolútne nič spoločného. Dustin sa presne pred dvomi rokmi zaskvel v debutovom Absolventovi, aby tentokrát stelesnil totálneho stroskotanca, čo len vypovedá o jeho chameleónskom, hereckom talente, akým určite oplýval i kolega so slovenskými koreňmi, pretože Voightov dedko z otcovej strany, sa volal Juraj Vojtka, ktorý sa narodil v Košiciach, pričom aj samotný Hoffman má ukrajinsko-židovských predkov, čiže už podľa toho prechovávam k obidvom hercom veľké sympatie. Dosť bolo všelijakých zaujímavostí, teraz radšej prejdem k oscarovému filmu z roku 1969, ktorý spadá do obdobia „Nového Hollywoodu” . Najlepším snímkom roku bol zvolený ten, ktorý od americkej ratingovej komisie MPAA dostal najtvrdší divácky rating X, čím sa mohol tiež pochváliť i taký Mechanický pomaranč z roku 1971, ktorý je na rozdiel od citovaného filmu - oveľa viacej nevyspytateľnejším a kontroverznejším, než na prvý pohľad vôbec vyzerá. V súčasnosti by sa nejednalo o nič šokujúceho, keďže dnešne publikum je nielen čoraz primitívnejšie, ale najmä si už stihlo poriadne zvyknúť trebárs i na "Johnov Wickov" , kde sa dokonca násilie ešte aj oslavuje, čo je už obzvlášť zvrátená skutočnosť. Metropola New York City v podaní anglického režiséra Johna Schlesingera, má strašne svetelné roky ďaleko od tých uhľadených a učesaných vízií Woodyho Allena (Manhattan), najskôr sa to blíži k depresívnym réžiám Sidneyho Lumeta, napríklad zo Serpica. Bol som taktiež neuveriteľne nadšený zo strihovej montáže Hugha A. Robertsona, ktorý ako tak pozerám, bol naozaj iba príležitostným strihačom, čo považujem za premárnený potenciál z jeho strany. Strih je až chirurgicky presným, predovšetkým vo flashbackoch, má mimoriadne dynamické zovretie. Zvyčajne funguje na výbornú počas celého trvania kinematografického počinu. Ústredná titulná pieseň Everybody's Talkin' od Harryho Nilssona, predstavuje protagonistu plného ideálov a optimizmu, a či mu elán vydrží aj naďalej, visí vo hviezdach ? Na svoju dobu sa jedná o odvážny počin, ktorý ani po 50. rokoch od premiéry, nestratil nič zo scenáristického kúzla Walda Salta. (08.04.2021)

Naivní káuboj Joe Buck přijíždí do Velkého jablka pln nadějných očekávání. Jenže nedaří se nedaří - a setkání s lúzrem Ratsem taky není to nejlepší, co ho mohlo potkat. Drama s psychedelickými pasážemi bylo místy zajímavé, místy zábavné a občas docela nuda - dá se říct, že nechápu tu nadílku Oscarů, nejspíš se jednalo o výpověď doby (v té době) - mě to bohužel minulo. (02.07.2013)

Velice deprimující drama, které mě postupem času čím dál více válcovalo. A pak už jsem pouze čekal na to nezbytně nutné rozuzlení. Dustin Hoffman prokázal poněkolikáté svou extraligu. Stačí mrknout na jeho filmy z počátku kariéry a je to plně jasné. Joe Buck a Rico Ratso jsou skuteční kamarádi do deště. (06.03.2009)

Film o tom, ako sa sny zrážajú s tvrdou realitou, o podivnom priateľstve idealistického "kovboja" Voighta kráčajúceho do vysnívaného New Yorku, ktorý končí ako skrachovaný gigolo, a ťažko chorého, krívajúceho zlodeja a podvodníka Hoffmana. Expresívny trip skutočným a snovým veľkomestom, na ktorý sa miestami ťažko díva. (23.12.2013)