"Eveybody betrays everybody." Juhoafrických zabijakov by ste v pätách mať nechceli. Obstojný thriller scottovských farieb a bourneovského strihu, zasadený do neopozeraného Cape Town. Akcia na hollywoodského debutanta slušná, ale mimo ňu je scenár iba tuctovou variantou príbehu mladého agenta, fyzicky i psychicky bojujúceho so skorumpovaným systémom CIA (v ktorý zaslepene veril). Medzi mentorom a nováčikom som nicítil chémiu, ktorá mala byť motorom filmu. V tom bola oveľa lepšia dvojka Washington/Hawke.
Produkčne skromnejšia a filozofickejšia verzia Soderberghovej Nákazy. Ale s výnimkou pekného záveru rovnako chladná a odmeraná, čo je vzhľadom k zameraniu na charaktery dvoch postáv (a ich vzťah) nie práve šťastný prístup.
Spojenec Spika Leeho bez mozgu. Naivný thriller, ktorý chce stavať na premyslenosti a držaní kroku pred divákom, ale dosahuje opačný efekt - od prvotných náznakov nelogiky, cez kadenciu klišé až po nechcene smiešne finále, ktoré robí z diváka blba. Pričom nie je myslené ako paródia a tvári sa byť naopak vychytralo cool. Technicky profesionálna práca, ale scenár je mimo v náväznosti scén, a režisér aj vo vedení hercov (obzvlášť Elizabeth Banks, ktorej akoby ani nikto nepovedal, čo má v ktorej scéne hrať).
Pre špičkovú militantnú akciu z blízkeho východu tu máme Čierneho jastraba. Pre poznávanie ľudí pri putovaní za slobodou cez Himaláje zasa Útek zo Sibíri. Špeciálna jednotka je ich francúzsky hybrid - nie vyslovene nudný, ale v akcii nevýrazný, a v rozprávaní príbehu plytký ako mláka na afgánskej púšti. A mermomoci sa nás snaží dojímať umieraním postáv, o ktorých nám nič nepovie. Herecky fajne zostavený mega-gíč.
Azda žiadny iný film, odohrávajúci sa "v realite", si nevychutnáva popieranie fyzikálnych zákonov viacej než tento. Sympatický, vkusný a celkom cool ÚLET. Ale podobné "wao!" ako pri Cloverfielde sa nekoná - scenárista si pustil uzdu fantázie až príliš na to, aby sa to dalo brať vážne a napríklad byť v napätí. Efekty veľmi dobré. A má to aj myšlienku. Teen publikum by malo byť spokojné.
Closer bol sfilmovaná divadelná hra, čiže prežuvaná do filmovej reči. Carnage nie je sfilmovaná divadelná hra, je to divadelná hra, nasnímaná a zostrihaná pre filmové plátno. Divadelní herci nemôžu spoliehať na mimiku v tvári (ktorú diváci z diaľky nevidia) a preto sú odsúdení k prehrávaniu – musia si pomáhať rečou tela a zvýšeným hlasom. Carnage predlohu neprežúva do filmovej reči, a na filmové plátno (v detailoch na tváre) staticky sníma divadelné herectvo. Preto mu niektorí diváci vyčítajú, že ide o zbytočný film. Pre mňa ale z dvoch dôvodov zbytočný nie je: 1. Keby ma aj na onu hru niekto dostal do divadla, sotva by bola k videniu s touto hereckou super-štvorkou. 2. Sledovať túto hereckú super-štvorku s vedomím, že by to Polanskimu s nadšením odohrala aj bez nároku honoráre, je mi diváckou cťou.
Zasadenie upírskej tematiky do reálneho prostredia chladného severského sídliska je originálny a sľubný ťah. Keď však scenár ignoruje logické zákonitosti onej reality (neexistujúce reakcie okolia na udalosti – žiadni vyšetrovatelia, žiadna sociálka), prvotné nadšenie nahrádzajú rozpaky z bullshitovania diváka. A nachádzať poetiku v ‘čistom, na obojstrannej osamelosti založenom vzťahu’ dvoch dvanásťročných deciek, z ktorých jedno sa zabáva bodaním kudly do stromu a druhé vysávaním krvi z okoloidúcich dospelákov, je mimo moje emocionálne obzory. Výborné tu nakoniec zostáva iba zasadenie vizuálnych efektov do reality (zoskok z lavičky, výlez po stene nemocnice).
Mrzí ma, že u nás nevieme o našej minulosti nakrúcať takto krásne filmy. Formálna stránka učebnicovo dokonalej hollywoodskej filmárčiny je tu iba prostriedkom k rozprávaniu kuriózneho príbehu, ktorý má obzvlášť dnes, s Barackom na americkom tróne, obrovskú váhu a historickú hodnotu. Perfektne vybraní, oblečení a vedení herci - v podstate čo postava a herecký výkon, to čerešnička na torte - bez potreby vrieskať, dramatizovať a depresiť. Či ako film sa hrať na veľkú hĺbku. The Help je od základu hlboký svojou story. A úžasný jej jemným podaním. Skôr iba "z povinnosti” som išiel na ‘ten oscarový fabrikant, plný hysterických ženských, a rasových problémov, ktoré sa ma netýkajú’ - a dostalo sa mi najmilšieho filmového pohladenia za posledný rok. Celá sála smrkala.
Bláznivá ľudová komédia o tom, aké sme - my inteligentní cicavci - zvieratká. Od vtipnej komiky (zháňanie auta na sex), cez kŕčovito nevtipný "humor" (yakuza) až po grandiózne zhovadilé finále, paradujúce Muchu, King Konga a japonské monster-filmy. Kitano má neobmedzenú fantáziu pre vymýšlanie a spájanie nespojiteľných tém, a navyše tak, že v závere vyústia v myšlienkovo hutnú, satyrický kritiku spoločnosti.
Výskyt chlpatého mikrofónu v obraze či jeden desne neprofesionálny strih (pohovor u šéfa) sa dá ospustiť, Kitano sa tu učil režírovať :-) Pohodové tempo fimu, ktoré hlavná postava symbolizuje chodením po meste, je adekvátne k prehladnosti zápletky a orientácii medzi postavami. Violent Cop je jednoduchá krimi s tradičnou žánrovou story, ale netradičnou hlavnou postavou. Tá je jej alfou a omegou, vytvára 80% divákovho pôžitku z filmu, robí ho osobitým. Kitano vytvára postavu, ktorá v tvári neprejavuje žiadne emócie a jej reakciou na okolie je buď ignorácia, alebo útok. Postavu, ktorá úspešne uživí tucet ďalších filmov s ním a zadefinuje nový kult osobnosti. Ak vám tento kult nič nehovorí, na štyri hviezdy tu zabudnite.
Ak nepoznáte pôvodnú verziu z roku 1971, tak slušný thriller. Rejža obratne operuje s postavami (hoci obsadenie v niektorých prípadoch nie je najšťastnejšie), snímaním oku lahodiacej krajiny i budovaním napätia. Aj posun námetu do súčasnosti zvláda dobre. Pre mladé "twilightovské" publikum môže byť snímka slušným zážitkom (na rozdiel od Van Santovho Psycha, ktorého existencia je omylom prírody). Znalec a obdivovateľ originálu si ale bude každou minútou klásť otázku, prečo by mal remake pozerať, keď ide v rovnakých dejových šlapajách, ale bez Dustina Hoffmana a Packinpahových vychytávok. A to Sony Vaio na stole hlavného hrdinu bude prehĺtať s rozpakmi.
Krásne nakrútené, neodolatelne pestrofarebné - od farieb košiel a šiat, cez exteriéry a interiéry, ktoré vždy farbou dotvárajú pocitovú náladu jednotlivých scén. Prádlo vysiace na šnúrach medzi oknami ako oslavné vlajky, či šikmé kovové rebríky medzi poschodiami na pozadí pochmúrnej scény... každy detail v obraze predstavuje rozprávačsky účelné a esteticky vkusné aranžmá. Do toho jednoduchá a pre každého zrozumiteľná dejová schéma Rómea a Júlie v podaní pohľadných hercov a šikovných dialógov, aké by dnes nenapísal ani Stevena Zaillian. West Side Story mi pre muzikály pripadá byť tým, čím je Na sever severozápadnou linkou pre agentské dobrodružstvá. Ale čo s tým, keď s výnimkou postmoderného Moulin Rouge! je mi tento žáner tak n-e-k-o-n-e-č-n-e vzdialený a i pre oči estetický zážitok z West Side Story bol pre moju myseľ iba prenudeným, vyhladovelým čakaním na popremiérovú recepciu, ktorá sa nakonec aj tak nekonala.
Drám a thrillerov s týmto posolstvom (nechcem spoilovať) už tu bolo niekoľko a tento neprináša nič nové, naopak môže vyznieť prvoplánovo. Na druhú stranu však tému zasádza do neopozeraného prostredia odľahlej španielskej divočiny, a s napätím pracuje brilantne. Väčšinu stopáže netušíme, kto a prečo poľuje na hlavné postavy (tie iba nechápajúc v zúfalstve utekajú pred svištiacimi guľkami), čo filmu dodáva až mystický nádych. Silným motorom snímky je tiež vzťah utekajúcich, ktorý sa z prvotnej nedôvery mení v závislosť na tom druhom a potrebu ho ochraňovať (čo ústi v asi najsilnejšiu scénu).
Návrat do sedemdesiatok v spoločnosti Dustina Hoffmana a bravúrnej Peckinpahovej réžie ma veľmi potešil. Dusná atmosféra, nekonvenčný filmový Hrdina, a hlavne pre Packinpaha typický pudový rozmer ženskej sexuality, ako ho v mainstreame dodnes nikto iný nezachytil. Kam sa podela nominácia na Oscara za strih? Bol vari pre akademikov príliš spontánny a živočíšny, a teda málo učebnicovo uhladený?!
Psychologická štúdia kolízie dvoch sociálnych vrstiev a dvoch kultúrnych svetov, nezvratne smerujúcej v kolektívnu ľudskú tragédiu. Politicky uvedomelá dráma, napínavý thriller i inteligentná komická satira v podaní sviežej a nápaditej filmárčiny, ako ju vedia iba tí najtalentovanejší a najviac open-minded európski tvorcovia. Majstrovská súhra myšlienkovo hutného príbehu s vytriebeným vizuálom, ktorý pomáha dokreslovať postavy a prostredie rovnakou silou ako dialógy a herci. Mrknite do galérie na fotku, kde žena s manželom (či na inej fotke s deťmi) stojí vystrašene pred dverami. Všetko je to tu, vrátane Hitchcocka. Delikátna záležitosť!
Rýchly spád a krátka stopáž zaisťujú non-stop zábavu, ktorá ale oproti prvým dvom dielom beží už iba zotrvačnosťou, bez snahy o invenciu (presun z lesov do mesta a chodieb modernej budovy je skôr čerpaním z Resident Evila či prvého Matrixu). Béčko, ktoré neurazí, ale ani neponúkne zapamätania hodné akčné scény, akou bola v dvojke tá s nákladiakom. Efekty občas fajn, občas podpriemerné. Katein priliehavý oblek a modré oči, rámované brunet frizúrou sú ale stále cool. Presne medzi dvomi a tromi hviezdami. Minuloročný Priest bol vizuálne originálnejší a odvážnejší.
Sympatický nápad, pre kulisy New Yorku vďačné čiernobiele spracovanie, dobrý self-casting i herecký výkon Lukea Mathenyho. A pekná myšlienka, ktorá sa však dala povedať aj v polovičnej stopáži.
Strihom jednoduchý, vizuálne podmanivý a obsahom hravý kraťas s vesmírnou atmosférou, ktorú mu môže závidieť aj Howardove Apollo 13. Výborné zvukové efekty. Škoda nedotiahnutého záveru.
Jakub Kroner vie, čo zaujíma mladých divákov. Pozná svet, v ktorom žijú a vie ho pútavo zrežírovať. Postavám vie dať civilný rozmer, ukázať to pekné v nich i keď sú vyvrheľmi. Tak čistú a úprimnú "žánrovku" nenájdete ani medzi súčasnými českými filmami, ktoré su ináč o niekoľko úrovní vyššie než tie slovenské. To ma na Love prekvapilo a potešilo. Čo mi dojem z filmu zrážalo bola jeho detinskosť, neschopnosť osloviť staršieho diváka než nástročného. Kroner má pre "komerčnú slovenskú kinematografiu" veľký potenciál, dokonca jej raz môže kralovať, ale aby bol braný vážne aj skúsenejším, odrastenejším divákom, musí dospieť.
Amerických oddychoviek pre celú rodinu s tak prepracovaným a dôvtipným scénárom veľa nenájdete. Vychutnané vedľajšie role Garyho Oldmana, Christophera Lloyda, Chrisa Coopera a Kurta Russella. Svieža a vkusná zábava, ktorá neprešla našimi kinami a o ktorej pohriechu nie je vôbec počuť.
Keď mám silný príbeh, nepotrebujem ho umiestňovať do prostredia Havaje. Ináč príjemné nahliadnutie do rodinných vzťahov medzi tatkom a dcérami, a do ich lúčenia sa s umierajúcou matkou. Trocha dojatia, trocha úprimnosti, trocha humoru. Všetko decentne a citlivo podané, ale ničím výnimočné, bez prekvapení či väčších zdramatizovaní. Na štyri hviezdičky film vyťahuje Clooney s jeho rolou na telo, a tiež postava Matthewa Lillarda, ktorá je asi najsvetlejším a najživším prvkom filmu. Bokovka bola väčším "zjavením" a zanechala výraznejšiu stopu.
Odmyslite si z Driveu veškerú poetiku a hypnotickú pohodu. Ostane vám grafické násilie a temnota. Tieto dve veci si vynásobte piatimi. To, v strohom vizuálnom prevedení, je do britského akcentu ponoreny Kill List. Narastajúce znepokojenie zo spárov okultného fanatizmu, roztvárajúcich sa pred našim duom drsňákov, vo filme funguje, ale za "veľkú pointu" jeho vyvrcholenie nepovažujem. Možno preto, že niečím VEĽMI podobným, ale ešte oveľa otrasnejším a zvrhlejším som si už čoby divák prešiel niekde inde. Nehovoriac o silnejšej zimomriavkovej extáze z úteku cez podzemný tunel.
Tvorca majstrovského Plesu príšer sa dal na vieru v Boha a prišiel o rozum. Ale srdce mu zostalo - jeho film mi pripomenul Stoneov World Trade Center - prosto, pateticky podaná látka o utrpení nevynných a o tom, že si musíme pomáhať. Naivná prvoplánovka pre priemerných Američanov, nachádzajúcich útočisko v Biblii. Scény kázania o Bohovi, ktorých je tu viac než v dokumente o Pápežovi, ateistický divák nestrávi a devalvujú mu zážitok z filmu. Keď po nich kazateľ Butler preberá do rúk brokovnicu, síce zdvíha zábavnosť filmu, ale zdramatizovanie už nepôsobí presvedčivo. Tretiu hviezdičku dávam za pestrý a exotický soundtrack, ktorý som mal dopredu napočúvaný, takže mi spríjemnil sledovanie; a za to "veľké srdce" pre africké decká. Byť väčším cynikom, ani by som na ňu nepomyslel.
Zaujímavé spojenie dobrodružného survivalu s mrazivým thrillerom o únoscoch detí. Hlavný záporák mimoriadne odporný a zlý. Scénárista má napozerané a vie prekvapovať. Réžia nevyrovnaná - chvíľu sledujete akoby lacné béčko z Rumunska, chvíľu rafinovanú filmárčinu, pri ktorej atmosfére tuhne krv v žilách. Herci solídni, Melissa George je sympaťáčka. Pozor, nejde o rodinné dobrodružstvo, ale o kruťáreň, ktorá nikoho nešetrí.
Krásne zábery z Aljašky, Ameriky, Chile a Patagónie, prekladané orgastickou kameramanskou exhibíciou snowboardérskych krkolomností. Pri niektorých záberoch som chcel kričať. Cool grafika úvodných titulkov a k posr*niu dobrý pesničkový soundtrack. Ak ste do snowboradizmu, urobíte sa.
Fantasticky nápadito a inteligentne napísané, brilantne zrežírované filmové stelesenie inšpiratívnosti a dobrého úmyslu. Baseball mi je ukradnutý, myšlienka tohto dielka je však aplikovateľná do akejkoľvek branže - vsaď na vlastný inštinkt, kráčaj svojou cestou a nezapredaj sa. Prečo to Sorkin so Zaillianom neumiestnili do zákulisia nakrúcania filmov, ktoré taktiež stojí na tímovej práci? Oscarové žne by boli isté. Hoci tu sú tiež veľmi pravdepodobné...
Chválitebný počin čo do zdelenia nejakého posolstva nielen rodičom, ale aj naivným nástkam. Schwimmer je isto citlivý a starostlivý tatko. Snímka je pomaly viacej o fotrovi, ktorý sa vyrovnáva so zneužitím svojej dcéry, než o jej trápení zo zneužitia (ktoré ona nechápe ako zneužitie, ale ako pomilovanie týpkom, ktorý ju miluje). Emócie zo situácií, ktorými všetci zúčastnení prechádzajú, sú dôveryhodné, vo filme nie je nič navyše ani v ňom nič nechýba, Schwimmer má jasno. Ale to nič nemení na fakte, že ide o ľahko zabudnuteľný film nudného televízneho vizuálu.
Hrubokrkí drsňáci zmietaní emóciami v podaní bravúrnych výkonov vychádzajúcej hereckej elity. Práve ich fyzický prejav, obzvlášť Hardyho, a odovzdanie sa postavám a príbehu, robia tento ináč jednoduchý a neoriginálny film tak silným. Veríte im každé slovo, cítite tiahu ich odcudzenia, a o to viac precítite záver filmu, ktorý sa nedá prežiť bez slzy v oku. Veterán Nick Nolte je im dôstojným spoluhráčom a rejža Gavin O'Connor sprievodcom s jasnou víziou. Geniálne obsadený herecký film.
Keby všetky tie vizuálne vychytávky, herecké exhibície, scénáristické nápady a fantastické lokácie boli súčasťou prehľadného a pútavého príbehu, bol by to jeden z top blockbusterov roku. Mne bolo ale fakt jedno, čo sa práve deje a čo sa bude diať ďalej. A k čomu tie naťahované, niekoľkominútové ultra-dramatické scény, v ktorých Sherlockovi alebo Wattsonovi už-už hrozí naozaj-reálna-smrť, keď všetci vieme, že ani jeden z nich zomrieť nemôže?!
Moje komentáře
Nepřítel pod ochranou (2012)
"Eveybody betrays everybody." Juhoafrických zabijakov by ste v pätách mať nechceli. Obstojný thriller scottovských farieb a bourneovského strihu, zasadený do neopozeraného Cape Town. Akcia na hollywoodského debutanta slušná, ale mimo ňu je scenár iba tuctovou variantou príbehu mladého agenta, fyzicky i psychicky bojujúceho so skorumpovaným systémom CIA (v ktorý zaslepene veril). Medzi mentorom a nováčikom som nicítil chémiu, ktorá mala byť motorom filmu. V tom bola oveľa lepšia dvojka Washington/Hawke.
Perfect Sense (2011)
Produkčne skromnejšia a filozofickejšia verzia Soderberghovej Nákazy. Ale s výnimkou pekného záveru rovnako chladná a odmeraná, čo je vzhľadom k zameraniu na charaktery dvoch postáv (a ich vzťah) nie práve šťastný prístup.
Muž na hraně (2012)
Spojenec Spika Leeho bez mozgu. Naivný thriller, ktorý chce stavať na premyslenosti a držaní kroku pred divákom, ale dosahuje opačný efekt - od prvotných náznakov nelogiky, cez kadenciu klišé až po nechcene smiešne finále, ktoré robí z diváka blba. Pričom nie je myslené ako paródia a tvári sa byť naopak vychytralo cool. Technicky profesionálna práca, ale scenár je mimo v náväznosti scén, a režisér aj vo vedení hercov (obzvlášť Elizabeth Banks, ktorej akoby ani nikto nepovedal, čo má v ktorej scéne hrať).
Speciální jednotka (2011)
Pre špičkovú militantnú akciu z blízkeho východu tu máme Čierneho jastraba. Pre poznávanie ľudí pri putovaní za slobodou cez Himaláje zasa Útek zo Sibíri. Špeciálna jednotka je ich francúzsky hybrid - nie vyslovene nudný, ale v akcii nevýrazný, a v rozprávaní príbehu plytký ako mláka na afgánskej púšti. A mermomoci sa nás snaží dojímať umieraním postáv, o ktorých nám nič nepovie. Herecky fajne zostavený mega-gíč.
Kronika (2012)
Azda žiadny iný film, odohrávajúci sa "v realite", si nevychutnáva popieranie fyzikálnych zákonov viacej než tento. Sympatický, vkusný a celkom cool ÚLET. Ale podobné "wao!" ako pri Cloverfielde sa nekoná - scenárista si pustil uzdu fantázie až príliš na to, aby sa to dalo brať vážne a napríklad byť v napätí. Efekty veľmi dobré. A má to aj myšlienku. Teen publikum by malo byť spokojné.
Bůh masakru (2011)
Closer bol sfilmovaná divadelná hra, čiže prežuvaná do filmovej reči. Carnage nie je sfilmovaná divadelná hra, je to divadelná hra, nasnímaná a zostrihaná pre filmové plátno. Divadelní herci nemôžu spoliehať na mimiku v tvári (ktorú diváci z diaľky nevidia) a preto sú odsúdení k prehrávaniu – musia si pomáhať rečou tela a zvýšeným hlasom. Carnage predlohu neprežúva do filmovej reči, a na filmové plátno (v detailoch na tváre) staticky sníma divadelné herectvo. Preto mu niektorí diváci vyčítajú, že ide o zbytočný film. Pre mňa ale z dvoch dôvodov zbytočný nie je: 1. Keby ma aj na onu hru niekto dostal do divadla, sotva by bola k videniu s touto hereckou super-štvorkou. 2. Sledovať túto hereckú super-štvorku s vedomím, že by to Polanskimu s nadšením odohrala aj bez nároku honoráre, je mi diváckou cťou.
Ať vejde ten pravý (2008)
Zasadenie upírskej tematiky do reálneho prostredia chladného severského sídliska je originálny a sľubný ťah. Keď však scenár ignoruje logické zákonitosti onej reality (neexistujúce reakcie okolia na udalosti – žiadni vyšetrovatelia, žiadna sociálka), prvotné nadšenie nahrádzajú rozpaky z bullshitovania diváka. A nachádzať poetiku v ‘čistom, na obojstrannej osamelosti založenom vzťahu’ dvoch dvanásťročných deciek, z ktorých jedno sa zabáva bodaním kudly do stromu a druhé vysávaním krvi z okoloidúcich dospelákov, je mimo moje emocionálne obzory. Výborné tu nakoniec zostáva iba zasadenie vizuálnych efektov do reality (zoskok z lavičky, výlez po stene nemocnice).
Černobílý svět (2011)
Mrzí ma, že u nás nevieme o našej minulosti nakrúcať takto krásne filmy. Formálna stránka učebnicovo dokonalej hollywoodskej filmárčiny je tu iba prostriedkom k rozprávaniu kuriózneho príbehu, ktorý má obzvlášť dnes, s Barackom na americkom tróne, obrovskú váhu a historickú hodnotu. Perfektne vybraní, oblečení a vedení herci - v podstate čo postava a herecký výkon, to čerešnička na torte - bez potreby vrieskať, dramatizovať a depresiť. Či ako film sa hrať na veľkú hĺbku. The Help je od základu hlboký svojou story. A úžasný jej jemným podaním. Skôr iba "z povinnosti” som išiel na ‘ten oscarový fabrikant, plný hysterických ženských, a rasových problémov, ktoré sa ma netýkajú’ - a dostalo sa mi najmilšieho filmového pohladenia za posledný rok. Celá sála smrkala.
Všichni to dělají! (1995)
Bláznivá ľudová komédia o tom, aké sme - my inteligentní cicavci - zvieratká. Od vtipnej komiky (zháňanie auta na sex), cez kŕčovito nevtipný "humor" (yakuza) až po grandiózne zhovadilé finále, paradujúce Muchu, King Konga a japonské monster-filmy. Kitano má neobmedzenú fantáziu pre vymýšlanie a spájanie nespojiteľných tém, a navyše tak, že v závere vyústia v myšlienkovo hutnú, satyrický kritiku spoločnosti.
Ten chlap je magor! (1989)
Výskyt chlpatého mikrofónu v obraze či jeden desne neprofesionálny strih (pohovor u šéfa) sa dá ospustiť, Kitano sa tu učil režírovať :-) Pohodové tempo fimu, ktoré hlavná postava symbolizuje chodením po meste, je adekvátne k prehladnosti zápletky a orientácii medzi postavami. Violent Cop je jednoduchá krimi s tradičnou žánrovou story, ale netradičnou hlavnou postavou. Tá je jej alfou a omegou, vytvára 80% divákovho pôžitku z filmu, robí ho osobitým. Kitano vytvára postavu, ktorá v tvári neprejavuje žiadne emócie a jej reakciou na okolie je buď ignorácia, alebo útok. Postavu, ktorá úspešne uživí tucet ďalších filmov s ním a zadefinuje nový kult osobnosti. Ak vám tento kult nič nehovorí, na štyri hviezdy tu zabudnite.
Strašáci (2011)
Ak nepoznáte pôvodnú verziu z roku 1971, tak slušný thriller. Rejža obratne operuje s postavami (hoci obsadenie v niektorých prípadoch nie je najšťastnejšie), snímaním oku lahodiacej krajiny i budovaním napätia. Aj posun námetu do súčasnosti zvláda dobre. Pre mladé "twilightovské" publikum môže byť snímka slušným zážitkom (na rozdiel od Van Santovho Psycha, ktorého existencia je omylom prírody). Znalec a obdivovateľ originálu si ale bude každou minútou klásť otázku, prečo by mal remake pozerať, keď ide v rovnakých dejových šlapajách, ale bez Dustina Hoffmana a Packinpahových vychytávok. A to Sony Vaio na stole hlavného hrdinu bude prehĺtať s rozpakmi.
West Side Story (1961)
Krásne nakrútené, neodolatelne pestrofarebné - od farieb košiel a šiat, cez exteriéry a interiéry, ktoré vždy farbou dotvárajú pocitovú náladu jednotlivých scén. Prádlo vysiace na šnúrach medzi oknami ako oslavné vlajky, či šikmé kovové rebríky medzi poschodiami na pozadí pochmúrnej scény... každy detail v obraze predstavuje rozprávačsky účelné a esteticky vkusné aranžmá. Do toho jednoduchá a pre každého zrozumiteľná dejová schéma Rómea a Júlie v podaní pohľadných hercov a šikovných dialógov, aké by dnes nenapísal ani Stevena Zaillian. West Side Story mi pre muzikály pripadá byť tým, čím je Na sever severozápadnou linkou pre agentské dobrodružstvá. Ale čo s tým, keď s výnimkou postmoderného Moulin Rouge! je mi tento žáner tak n-e-k-o-n-e-č-n-e vzdialený a i pre oči estetický zážitok z West Side Story bol pre moju myseľ iba prenudeným, vyhladovelým čakaním na popremiérovú recepciu, ktorá sa nakonec aj tak nekonala.
Královská hra (2007)
Drám a thrillerov s týmto posolstvom (nechcem spoilovať) už tu bolo niekoľko a tento neprináša nič nové, naopak môže vyznieť prvoplánovo. Na druhú stranu však tému zasádza do neopozeraného prostredia odľahlej španielskej divočiny, a s napätím pracuje brilantne. Väčšinu stopáže netušíme, kto a prečo poľuje na hlavné postavy (tie iba nechápajúc v zúfalstve utekajú pred svištiacimi guľkami), čo filmu dodáva až mystický nádych. Silným motorom snímky je tiež vzťah utekajúcich, ktorý sa z prvotnej nedôvery mení v závislosť na tom druhom a potrebu ho ochraňovať (čo ústi v asi najsilnejšiu scénu).
Strašáci (1971)
Návrat do sedemdesiatok v spoločnosti Dustina Hoffmana a bravúrnej Peckinpahovej réžie ma veľmi potešil. Dusná atmosféra, nekonvenčný filmový Hrdina, a hlavne pre Packinpaha typický pudový rozmer ženskej sexuality, ako ho v mainstreame dodnes nikto iný nezachytil. Kam sa podela nominácia na Oscara za strih? Bol vari pre akademikov príliš spontánny a živočíšny, a teda málo učebnicovo uhladený?!
Fri os fra det onde (2009)
Psychologická štúdia kolízie dvoch sociálnych vrstiev a dvoch kultúrnych svetov, nezvratne smerujúcej v kolektívnu ľudskú tragédiu. Politicky uvedomelá dráma, napínavý thriller i inteligentná komická satira v podaní sviežej a nápaditej filmárčiny, ako ju vedia iba tí najtalentovanejší a najviac open-minded európski tvorcovia. Majstrovská súhra myšlienkovo hutného príbehu s vytriebeným vizuálom, ktorý pomáha dokreslovať postavy a prostredie rovnakou silou ako dialógy a herci. Mrknite do galérie na fotku, kde žena s manželom (či na inej fotke s deťmi) stojí vystrašene pred dverami. Všetko je to tu, vrátane Hitchcocka. Delikátna záležitosť!
Underworld: Probuzení (2012)
Rýchly spád a krátka stopáž zaisťujú non-stop zábavu, ktorá ale oproti prvým dvom dielom beží už iba zotrvačnosťou, bez snahy o invenciu (presun z lesov do mesta a chodieb modernej budovy je skôr čerpaním z Resident Evila či prvého Matrixu). Béčko, ktoré neurazí, ale ani neponúkne zapamätania hodné akčné scény, akou bola v dvojke tá s nákladiakom. Efekty občas fajn, občas podpriemerné. Katein priliehavý oblek a modré oči, rámované brunet frizúrou sú ale stále cool. Presne medzi dvomi a tromi hviezdami. Minuloročný Priest bol vizuálne originálnejší a odvážnejší.
Bůh lásky (2010)
Sympatický nápad, pre kulisy New Yorku vďačné čiernobiele spracovanie, dobrý self-casting i herecký výkon Lukea Mathenyho. A pekná myšlienka, ktorá sa však dala povedať aj v polovičnej stopáži.
Modrej (2011)
Melancholická óda na osamelosť, odosobnenosť veľkomesta a zašlú slávu. Poeticky smutné.
Přistání Jurije Lenona (2010)
Strihom jednoduchý, vizuálne podmanivý a obsahom hravý kraťas s vesmírnou atmosférou, ktorú mu môže závidieť aj Howardove Apollo 13. Výborné zvukové efekty. Škoda nedotiahnutého záveru.
Love (2011)
Jakub Kroner vie, čo zaujíma mladých divákov. Pozná svet, v ktorom žijú a vie ho pútavo zrežírovať. Postavám vie dať civilný rozmer, ukázať to pekné v nich i keď sú vyvrheľmi. Tak čistú a úprimnú "žánrovku" nenájdete ani medzi súčasnými českými filmami, ktoré su ináč o niekoľko úrovní vyššie než tie slovenské. To ma na Love prekvapilo a potešilo. Čo mi dojem z filmu zrážalo bola jeho detinskosť, neschopnosť osloviť staršieho diváka než nástročného. Kroner má pre "komerčnú slovenskú kinematografiu" veľký potenciál, dokonca jej raz môže kralovať, ale aby bol braný vážne aj skúsenejším, odrastenejším divákom, musí dospieť.
Interstate 60 (2002)
Amerických oddychoviek pre celú rodinu s tak prepracovaným a dôvtipným scénárom veľa nenájdete. Vychutnané vedľajšie role Garyho Oldmana, Christophera Lloyda, Chrisa Coopera a Kurta Russella. Svieža a vkusná zábava, ktorá neprešla našimi kinami a o ktorej pohriechu nie je vôbec počuť.
Děti moje (2011)
Keď mám silný príbeh, nepotrebujem ho umiestňovať do prostredia Havaje. Ináč príjemné nahliadnutie do rodinných vzťahov medzi tatkom a dcérami, a do ich lúčenia sa s umierajúcou matkou. Trocha dojatia, trocha úprimnosti, trocha humoru. Všetko decentne a citlivo podané, ale ničím výnimočné, bez prekvapení či väčších zdramatizovaní. Na štyri hviezdičky film vyťahuje Clooney s jeho rolou na telo, a tiež postava Matthewa Lillarda, ktorá je asi najsvetlejším a najživším prvkom filmu. Bokovka bola väčším "zjavením" a zanechala výraznejšiu stopu.
Seznam smrti (2011)
Odmyslite si z Driveu veškerú poetiku a hypnotickú pohodu. Ostane vám grafické násilie a temnota. Tieto dve veci si vynásobte piatimi. To, v strohom vizuálnom prevedení, je do britského akcentu ponoreny Kill List. Narastajúce znepokojenie zo spárov okultného fanatizmu, roztvárajúcich sa pred našim duom drsňákov, vo filme funguje, ale za "veľkú pointu" jeho vyvrcholenie nepovažujem. Možno preto, že niečím VEĽMI podobným, ale ešte oveľa otrasnejším a zvrhlejším som si už čoby divák prešiel niekde inde. Nehovoriac o silnejšej zimomriavkovej extáze z úteku cez podzemný tunel.
Kazatel Kalašnikov (2011)
Tvorca majstrovského Plesu príšer sa dal na vieru v Boha a prišiel o rozum. Ale srdce mu zostalo - jeho film mi pripomenul Stoneov World Trade Center - prosto, pateticky podaná látka o utrpení nevynných a o tom, že si musíme pomáhať. Naivná prvoplánovka pre priemerných Američanov, nachádzajúcich útočisko v Biblii. Scény kázania o Bohovi, ktorých je tu viac než v dokumente o Pápežovi, ateistický divák nestrávi a devalvujú mu zážitok z filmu. Keď po nich kazateľ Butler preberá do rúk brokovnicu, síce zdvíha zábavnosť filmu, ale zdramatizovanie už nepôsobí presvedčivo. Tretiu hviezdičku dávam za pestrý a exotický soundtrack, ktorý som mal dopredu napočúvaný, takže mi spríjemnil sledovanie; a za to "veľké srdce" pre africké decká. Byť väčším cynikom, ani by som na ňu nepomyslel.
Lonely Place to Die, A (2011)
Zaujímavé spojenie dobrodružného survivalu s mrazivým thrillerom o únoscoch detí. Hlavný záporák mimoriadne odporný a zlý. Scénárista má napozerané a vie prekvapovať. Réžia nevyrovnaná - chvíľu sledujete akoby lacné béčko z Rumunska, chvíľu rafinovanú filmárčinu, pri ktorej atmosfére tuhne krv v žilách. Herci solídni, Melissa George je sympaťáčka. Pozor, nejde o rodinné dobrodružstvo, ale o kruťáreň, ktorá nikoho nešetrí.
Art of Flight, The (2011)
Krásne zábery z Aljašky, Ameriky, Chile a Patagónie, prekladané orgastickou kameramanskou exhibíciou snowboardérskych krkolomností. Pri niektorých záberoch som chcel kričať. Cool grafika úvodných titulkov a k posr*niu dobrý pesničkový soundtrack. Ak ste do snowboradizmu, urobíte sa.
Moneyball (2011)
Fantasticky nápadito a inteligentne napísané, brilantne zrežírované filmové stelesenie inšpiratívnosti a dobrého úmyslu. Baseball mi je ukradnutý, myšlienka tohto dielka je však aplikovateľná do akejkoľvek branže - vsaď na vlastný inštinkt, kráčaj svojou cestou a nezapredaj sa. Prečo to Sorkin so Zaillianom neumiestnili do zákulisia nakrúcania filmov, ktoré taktiež stojí na tímovej práci? Oscarové žne by boli isté. Hoci tu sú tiež veľmi pravdepodobné...
Trust (2010)
Chválitebný počin čo do zdelenia nejakého posolstva nielen rodičom, ale aj naivným nástkam. Schwimmer je isto citlivý a starostlivý tatko. Snímka je pomaly viacej o fotrovi, ktorý sa vyrovnáva so zneužitím svojej dcéry, než o jej trápení zo zneužitia (ktoré ona nechápe ako zneužitie, ale ako pomilovanie týpkom, ktorý ju miluje). Emócie zo situácií, ktorými všetci zúčastnení prechádzajú, sú dôveryhodné, vo filme nie je nič navyše ani v ňom nič nechýba, Schwimmer má jasno. Ale to nič nemení na fakte, že ide o ľahko zabudnuteľný film nudného televízneho vizuálu.
Warrior (2011)
Hrubokrkí drsňáci zmietaní emóciami v podaní bravúrnych výkonov vychádzajúcej hereckej elity. Práve ich fyzický prejav, obzvlášť Hardyho, a odovzdanie sa postavám a príbehu, robia tento ináč jednoduchý a neoriginálny film tak silným. Veríte im každé slovo, cítite tiahu ich odcudzenia, a o to viac precítite záver filmu, ktorý sa nedá prežiť bez slzy v oku. Veterán Nick Nolte je im dôstojným spoluhráčom a rejža Gavin O'Connor sprievodcom s jasnou víziou. Geniálne obsadený herecký film.
Sherlock Holmes: Hra stínů (2011)
Keby všetky tie vizuálne vychytávky, herecké exhibície, scénáristické nápady a fantastické lokácie boli súčasťou prehľadného a pútavého príbehu, bol by to jeden z top blockbusterov roku. Mne bolo ale fakt jedno, čo sa práve deje a čo sa bude diať ďalej. A k čomu tie naťahované, niekoľkominútové ultra-dramatické scény, v ktorých Sherlockovi alebo Wattsonovi už-už hrozí naozaj-reálna-smrť, keď všetci vieme, že ani jeden z nich zomrieť nemôže?!