Dale

Je zaujímavé sledovať, ako bratia Baldwinovi s pribúdajúcimi rokmi priberajú na váhe, aj keď do tridsiatky to boli také tintítka (až na Daniela, ten bol prasiatko odjakživa). Najskôr sa zaoblil Alec, potom aj Stephen a Williama som pre istotu už dlho v ničom nevidel. Pomaly už mám problém ich rozoznať, až na Aleca, ktorého spoznám podľa toho, že vie hrať, kým zvyšní traja sú ako herci tragickí. Tak som sa tu tešil aspoň na Kristy Swanson, ktorá vždy vedela potešiť aspoň moje oči, no aj ona má po desiatich rokoch už nejaké kilečko navyše, aj keď stále tu ešte vyzerala veľmi dobre. No, čo by som ešte napísal k tomuto filmu... dej - 0 bodov, napätie - 0 bodov, proste videofilm za pár drobných...

Ten upírsky boom medzi teenagermi na čele s tupou sériou Twilight si koledoval o paródiu. Škoda len, že scenár nenapísal niekto, kto má zmysel pre humor a kto vie parodovať. No keďže posledné podarené paródie boli natočené v prvej polovici 90-tych rokov (ešte Scary Movie 1 a 3 celkom obstáli), tak nájsť takého človeka nie je ľahké. Kde sú tie časy Jima Abrahamsa s bratmi Zuckerovcami, kde jeden skvelý nápad striedal ďalší... Tu boli zaujímavé nápady asi dva.

Hrozná amatérčina, ktorá má s westernom pramálo spoločné, ale vraj Gojko natočil ešte horšie kúsky, tak si nechám nejakú rezervu, reálne to na dve hviezdy nemá.

Čo by na to povedal Vinnetou, že z dobrosrdečných Apačov tu urobili vraždiace beštie? Ale bolo to dobré a drsné, tak to mám rád.

Viac sa mi páčila tá časť filmu, kedy bol hlavný hrdina ešte chlapec, lebo tá časť z prítomnosti bola veľmi zvláštna a silne neprirodzená. Chlap uvidí krásnu ženu a po pár minútach ju požiada o ruku (tomu by sa ešte dalo uveriť), no potom po asi troch prehodených vetách mu tá žena povie, že si ho teda vezme (takto to prebieha asi len v snoch dospievajúceho chlapca). Aj ďalej celý ten vzťah prebiehal dosť zvláštne a tak aj skončil. A nič proti arabskej hudbe, no akosi som nepochopil to neustále púšťanie z magneťáku, sprevádzané Rochefortovými "epileptickými záchvatmi". Mňa ten príbeh lásky nechytil a tak mi bolo dosť jedno, či skončí šťastne alebo nie, aj keď niekoľko svetlých momentov tam bolo.

Cieľom filmu bolo poukázať na to, že ego môže byť váš najväčší nepriateľ, takže je zaujímavé, že výsledkom je to, že práve vlastné ego Guya Ritchieho ho tu dobehlo. Myslel si, aký úžasný filozofický cool akčňák natočí a vznikla z toho nezaujímavá sračka so zaujímavými prestrelkami. Aspoň že tie ešte Ritchie točiť nezabudol, keď už mu došli nápady na zaujímavé a vtipné príbehy.

Porovnávať to s Indym nemá zmysel, ale ako dobrodružná komédia to celkom funguje. Síce veľmi nenáročná a jednoduchá, ale na nič viac sa ani nehrá.

Baseball je pre mňa španielska dedina, takže som bol takmer polovicu filmu, keď sa hral, dosť mimo. Navyše pomedzi ten baseball sa odohrávala taká typická, ničim originálna romantika, no napriek tomu to bol veľmi pohodový film s nenútenými hereckými výkonmi (aj Freddieho) a naozaj vydarenými vedľajšími postavami (Lillard, dvaja miestni flákači, tangáčová Brittany Murphy...), ktorí dokázali pobaviť. A ako čerešnička sexy Jessica Biel, čiže suma sumárum solídna 60ka.

Krásne ženské telá v bikinách (aj bez) - toť jediné pozitívum tejto nepodarenej taškařice.

Tak chladný a odtažitý film som ešte nevidel. Všetci herci pôsobia ako roboti, ktorí bezducho chodia, majú kamenné tváre bez akéhokoľvek náznaku úsmevu alebo inej emócie, len strojovo hovoriaci svoje texty. Tým pádom sú vám po celý film všetky postavy úplne cudzie, nezáleží vám na nich a ich osud je vám ukradnutý, čím sa stráca akýkoľvek zmysel ten film ďalej pozerať. Navyše ak sa postavy správajú nereálne a neveríte im ani mihnutie brvou (na tých kamenných ksichtoch sa nič také za celý čas neodohralo), tak sa stráca aj akékoľvek možné posolstvo, ktoré by mohol film mať. Áno, peniaze môžu za všetko zlo sveta (nadnesene), ale spôsob, ako to chcel Bresson ukázať, bol dosť nešťastný. Chcel povýšiť tento nudný film na akýsi zvláštny druh umenia, spolu s nezvyčajnými zábermi kamery, ktoré boli úplne zbytočné a robené čisto len pre efekt umeleckosti (čiže inakosti). Ja som mu na rozdiel od niektorých tunajších pseudointelektuálov nenaletel, tomuto sa nehovorí umenie, ale veľká nuda, čiže súhlasím s mojím obľúbencom Alanom Parkerom. Bolo to moje prvé stretnutie s Bressonom a ak práve toto je jeho obvyklý štýl filmárčiny, tak sa s jeho filmami zrejme kamarátiť nebudem.