reygadas

Tim Burton zasadil dej tohto svojho animovaného filmu do jeho typického romantizujúceho viktoriánskeho obdobia 19. storočia, známeho predovšetkým vznikom a rozmachom gotickej literatúry, tak blízkej pre poetiku Tima Burtona. Námet vychádza zo starej rusko-židovskej ľudovej rozprávky, aj keď Tim Burton použil skôr reálie západu a dej zasadil do anglického prostredia. Mŕtva nevesta žánrovo patrí k rozprávke s prvkami drámy a niekde sa objavia aj muzikálové črty a predovšetkým zvolené prostredie je ideálne na sprostredkovanie aj toho typického burtonovského čierneho humoru. Tento príbeh veľkej lásky spája v sebe aj prvky hororovej klasiky. Táto Burtonova trošku morbídna rozprávka je skutočne krásnym filmovým zážitkom.

Neodsudzoval by som tento americký western inšpirovaný starými dobrými talianskymi spaghetti. Nie je to nič nové, ale ani nie zlé.

Tento snímok je priam ukážkový gýč. Nepotrebuje to ani komentár, lebo by to bola len škoda reči.

Moje najväčšie filmové prekvapenie poslednej doby. Keď som to začínal pozerať, tak som si myslel, že to bude ďalšia priemerná komerčná záležitosť. No v priebehu filmu a po ňom som zostal šokovaný, ako si ma získala táto naleštená a akciou nabitá sci-fi. Je to jednoznačne jeden z najlepších filmov z továrne na sny, aké som vôbec videl. Zážitok od začiatku a až do samého konca.

Poézia špiny, smradu, hnusu a k tomu protiklad v podobe dokonalej esencie ženskej vône. Aká vôňa je vôbec dokonalejšia, ako pravá esencia z mladého a krásneho ženského tela? Odpoveď nemusíme hľadať dlho. Hlavný hrdina filmu Jean-Baptiste Grenouille nám naservíroval tú najdokonalejšiu vôňu a v neposlednom rade aj odpoveď, že v ženách je skrytá božskosť.

Zaujímavé poňatie príbehu o vzniku jednej smutne známej skladby "Gloomy Sunday." Príbeh vychádza z fiktívneho základu, ale aj tak mu to na čare neubralo. Je to výborný snímok, ktorý by sa dalo povedať, že doslova vyjadruje odkaz samotnej piesne. Vo filme je autorom piesne pianista a skladateľ András Aradi v podaní Stefana Dionisi-ho, ktorý ju zložil krásnej Ilone, jeho femme fatale. Príbeh sa odohráva v Budapešti 30-tych rokov 20. stor., kde vedie svoju vychýrenú reštauráciu László Szabo so svojou nádhernou ženou Ilonou. Po príchode pianistu Andrása, ktorý získal miesto pianistu v László-vom podniku sa začne zvláštny milostný trojuholník akceptovaný aj samotným László-m. Zvláštne veci sa začnú diať po zložení skladby "Gloomy Sunday," venovanej Ilone k jej sviatku. Skladba začína vplývať na životy ľudí a čoraz viac ich začína páchať samovraždy. Po nahraní a zverejnení skladby sa začína rozrastať vlna samovrážd po celej Európe a USA a nakoniec aj sám András sa zastrelí po jeho zahraní a naspievaní skladby samotnou Ilonou. Toľko asi k fiktívnemu príbehu z filmovej verzie a teraz uvediem trocha viac reálií k vzniku samotnej piesne a jej porovnaním s fikciou z filmu. "Szomorú Vasárnap" (ang. "Gloomy Sunday," nem. "Traurigen Sonntag," v slovenskom jazyku Smutná nedeľa), je skladba skomponovaná maďarským hudobným skladateľom a pianistom Rezső Seress-om v roku 1933, pre poému napísanú maďarským spisovateľom a básnikom László Jávor-om. V skladbe autor trúchli nad pomalou smrťou svojej milenky a uvažuje o samovražde. Pieseň preslávila verzia v podaní Billie Holiday z roku 1941. Vo filme zložil András Aradi aj hudbu aj slová k piesni a v skutočnosti sú autormi dvaja rôzni umelci. Pieseň bola pôvodne napísaná spisovateľom László Jávor-om, ktorý sa v tom čase rozišiel so svojou priateľkou a požiadal svojho priateľa a pianistu Seress-a o skomponovanie hudby k jeho básni. Skladba sa hrá dodnes v miestnej reštaurácii Kispipa Vendéglő v Budapešti. Rezső Seress spáchal sám samovraždu skokom z okna zo svojho malého bytu v Budapešti v januári roku 1968 a jeho žena sa údajne otrávila, tiež pod vplyvom spomínanej skladby. V "The New York Times" zo 14. januára 1968 Seress-ov nekrológ uvádzal jeho vyhlásenie na svojom vrchole: "Moje srdce a ja sme sa rozhodli ukončiť to všetko." Skladateľ povedal, že úspech "Ponurej nedele" skutočne zvýšila jeho nešťastia, pretože vedel, že už nikdy nebude schopný zložiť žiadnu skladbu. Úrady v dobe jeho smrti zverejnili, že Seress vyskočil z okna svojho bytu tú poslednú nedeľu, krátko po jeho 69. narodeninách. Jedno je isté, že aj vo mne zanechala skladba čosi z tej podivne pochmúrnej melanchólie a niet pre ňu lepšieho prívlastku, ako skladba samovrahov. Je to dôkaz toho, ako umenie dokáže ovplyvniť život človeka, ako kedysi aj Goethe-ho kniha "Utrpenie mladého Werthera," ktorá tiež v Nemecku po jej prvom vydaní spôsobila vlnu samovrážd. K tomu na záver patria len tieto posledné slová, že umenie má v sebe silu a príťažlivú osudovosť, ako azda nič na svete.

Ja som sa bavil. Naviac ešte, keď hlavnú rolu dievčiny so zaujímavou anomáliou v podobe ozubenej vagíny hrala taká kráska.

Spojím reflexiu z prečítanej knihy a následnej komparácie s filmom. Kniha od Roberta Saviana je skôr dokumentom, ako beletriou a preto ma zaujímalo po prečítaní diela, ako sa s tým popasoval v hranom filme Matteo Garrone. Keď som si pozrel film, tak som zostal akosi v rozpakoch. Kniha na mňa zapôsobila veľmi silným dojmom, kde Roberto Saviano reflektuje a dokumentuje činnosť najväčšej kriminálnej a zločineckej organizácie camorry v celej jej univerzálnosti. Človeka až zaráža, kde všade sa môže stretnúť s nejakým spojivom ku camorre. Kartely ovládajú celý ekonomický a finančný sektor. Podnikajú s konfekciou a v módnom priemysle, ovládajú hotelierstvo a turizmus na svetovej úrovni, zásobujú narkotikami celú Európu, obchodujú so zbraňami a zásobovali a zásobujú rôzne teroristické organizácie a krajiny vo vojnových konfliktoch v posledných tridsiatich rokoch. Taktiež obchodujú vo veľkom biznise s toxickým odpadom, kde doslova zamorujú celé južné Taliansko a Sicíliu. Počas camorristických fájd prišli o život krutým spôsobom členovia a aj nečlenovia klanov a veľa nevinných obetí. Saviano si dal záležať aj na detailných naturalistických opisoch mučenia, ako napríklad v prípade opisu mučenia a smrti Edoarda La Monicu, jednej z obetí o ktorej je reč v kapitole s názvom "Vojna v Secondigliane." Ich pokrytie činnosti vo všetkých možných obchodoch je doslova celosvetové. Camorra je jeden obrovský kolos ovládajúci prakticky všetko po celom svete a človeku sa zdá, akoby len čítal knihu s nejakými konšpiračnými teóriami. Saviano nám všetkým odhalil vo svojom dokumente reálnu tvár sveta. Film je len slabým odvarom knihy a kto si neprečíta knihu, tak jednoducho nepochopí film. Čo ma však sklamalo je fakt, že do filmovej zložky boli vložené len príbehy práve málo zaujímavé a odhaľujúce životy len malých pešiakov. Mal sa brať väčší dôraz na akčnosť. Film bol príliš statický a málovravný a ani zďaleka nedosiahol kvalitu knihy. Kniha obsahuje najrozsiahlejšiu kapitolu pod názvom "Vojna v Secondigliane," kde sú do detailov rozobrané fajdy medzi camorristickými klanmi s naturálnymi opismi mučenia a vrážd jednotlivých členov rodín a v niektorých prípadoch aj nevinných obetí. V kapitole "Systém," je do podrobna rozpísaná činnosť camorry v ich podnikateľských aktivitách. Emotívnejšia časť knihy je v jej ôsmej kapitole "Don Peppino Diana," kde sa autor zmieňuje o aktívnom bojovníkovi, ktorý sa vzoprel proti celému systému a nakoniec zaplatil daň za svoju revoltu proti klanom svojím životom. Bol to kňaz don Giuseppe Diana. Vo filme bola zobrazená bieda ľudí z periférií a ich chudoba aj s reálnymi exteriérmi, ktoré boli uveriteľné, ale chýbal tam náprotivok v podobe lesku a luxusu víl a domov patriacim bossom klanov a ich blízkym a rodinám. Dôraz na dôležitosť akú venoval Saviano aj ženám klanov v piatej kapitole knihy vo filme absentovala. O dôležitej kapitole knihy s príznačným názvom "Železobetón," kde Saviano rozobral celý biznis camorry v stavebnom priemysle, ktoré pokrýva v celej svojej univerzalite a inkasuje za to obrovský kapitál, sa film tiež akosi nezmienil. Film sa dal urobiť v mnohom zaujímavejší a dejovo gradujúcejší, keby sa autor filmu nevenoval prevažne málo zaujímavým príbehom a témam, ale rozobrali by pravú silu a moc camorry v jej detailoch, ktoré knihe nechýbajú. Film sa prakticky ani nedotkol konkrétnych klanov a života bossov. Preto tie tri hviezdičky. Naozaj som sa na tento film veľmi tešil a po pozretí som mal v sebe o to väčší pocit sklamania. Ešte jeden a možno nie až taký dôležitý detail, ale kniha sa v jednej informácii zmieňuje o Angeline Jolie a vo filme je zamenená za Scarlett Johansson. Kde je teda pravda?

V celej línii filmového deja sa vinie prísľub nádeje. Citujúc hlavnú hrdinku filmu Oféliu: "Ľudia toho veľa narozprávali o bolesti a strachu zo smrti, ale nič o prísľube večného života," nám Guillermo del Toro hovorí o nevyhnutnosti ľudského utrpenia a smrti, ako o konci, ku ktorému speje každá ľudská bytosť, ale zároveň rozpráva o alternatíve, ktorá predstavuje večný život, ktorú ešte kladie v samotnom závere filmu. Avšak touto otázkou sa del Toro vo filme vôbec nevtiera a nevnucuje, ale naopak, dáva každému zúčastnenému na výber. Počas tejto pozemskej púte na človeka číhajú rôzne nástrahy a ťažkosti, ktoré sa občas stretávajú aj s ľudským šťastím v podobe porozumenia a priateľstva. Človeka postretnú aj pokušenia a niektorým odolá, ale niektorým aj podľahne a pekne to bolo vystihnuté v podobe prepychovej hostiny, ktorej malá Ofélia podľahla a tým utrpela stratu, ako dôsledok svojej vlastnej slabosti. Cez tieto všetky skúšky a aj odhalením ľudských slabostí a pokušenia, je predsa len nádej tou poslednou záchrannou kotvou v závere filmu. Pokušenie a ľudské slabosti sú súčasťou života každého človeka, ale keď aj spadneme, tak to nevyhnutne nemusí znamenať, že sme stratení. Nádej je to, čo drží človeka stále pevne na zemi. William Saroyan to veľmi dobre vystihol slovami: "Bez nádeje sa človek nezaobíde, takisto ako bez zeme, po ktorej chodí." Ja som si vybral vieru v nádej.

Príbeh, ktorý sa údajne má odohrávať na Slovensku a ešte konkrétnejšie v mojej rodnej Bratislave. Zaujímavé je, že my na Slovensku sme banda pouličných grázlov a vyvrheľov a žijeme zrejme ešte pred rokom 1989. Aspoň tak sa to zdá režisérovi Eli Roth-ovi. Propagandistické plagáty ešte z komunistickej éry, ľudia voziaci sa na starých žigulákoch a moskvichoch a navyše príbeh, ktorý sa má odohrávať v Bratislave sa nakoniec odohráva u našich susedov v Čechách v Poříčanoch. Eli Roth si dal záležať na zobrazení reálnych exteriérov z Bratislavy. Všímavý divák sa hneď pozrie na akej stanici naši turisti z Ameriky vystúpili a vidieť to nielen zo staničných informačných tabúľ, ale ešte aj počuť zo staničného hlásiča. Prečo to vlastne v Amerike malo taký ohlas? No od Ameriky na východ je všetko zrejme jedna nekončiaca sa džungľa a žumpa a čo by to bol za národ, ktorý by nepodržal svojho kultúrneho hrdinu a dokumentaristu, ktorý riskuje vlastný krk, len aby to tu na východe ten Eli Roth preskúmal a zdokumentoval. Čo ešte na záver? Len dúfam, že nikomu nezabehol nejaký ten pukanec, alebo cola. Dobrú chuť.