Shredder

Black Butler ma komplikovanu historiu. Prva seria najprv sledovala mangu, ale velmi rychlo isla vlastnou cestou. Potom prisla druha seria, ktora bola vlastne cela takpovediac filler. Nato v roku 2014 vysla dalsia s podtitulom Book of Circus. Ta sa opat pevne drzi mangy a pokracuje tam, kde sa v prvej (!) serii skoncila epizoda 15. Spracovava len jednu konretnu arc s nazvom Noah's Ark Circus Arc. Co do kvality, je to navrat ku korenom prvej serie, aj ked rieseny pripad je obsirnejsi a roztiahnuty az na 10 casti. Tolko milovana atmosfera ostala, ale nemozem tvrdit, ze by sa ine komponenty nejako kvalitativne zlepsili, takze sa drzim svojho hodnotenia aj komentaru k prvej serii.

Viktorianske Anglicko, ladene v temnom duchu. Monstra vseho druhu. Charizmaticky demonicky komornik. Inteligentny chlapec poznaceny tragediou. Tajomne vrazdy a ine zahady. Skvely namet, ktoreho potencial nikdy neprekrocil prah dveri. Do scen, ktore by mohli byt intenzivne je zbytocne pridavany stupidny humor (ktory navyse nie je ani z desatiny tak zabavny ako v inych anime), vacsina postav okrem nadluskeho komornika je absolutne nezaujimava a nezapamatatelna a kratke arcs ponukaju len jednoduche pribehy, ktore vzdy jemne pohladia povrch, ale nikdy nejdu do hlbky.

Draci, bohovia, demoni, anjeli, trebuchety, rytieri, zlodeji, lovci odmien, kuzla, vyvolavanie demonov, zombie, pirati, morske obludy, dobijanie hradov, rytierske suboje a dalsie prvky robia z Bahamuta povinnost pre vsetkych fanusikov fantasy, magie, dobrodrustva a road tripov. Serial neprichadza s nijak originalnym nametom, co vsak nie je prilis podstatne, kedze vysledny dojem to nekazi. Animacia nie je velmi detailna, ako tomu je pri vacsine novsich anime zvykom. Zaroven je vsak serial vizualne poutavy a velkolepy, vsetky monumentalne bitky pripominaju uvodnu scenu z LOTR (popripade druheho Gintama filmu). Opat plati, ze ak niekto ocakava nieco inovativne, asi sa sklame, kedze serial si poziava jednotlive elementy, kde len moze, predovsetkym cerpa zo vsetkych moznych fantasy knih a filmov, novsich aj starsich. Ak to divakovi neprekaza a rad si pozrie, ako sa do seba pusti armada demonov a armada magickych rytierov vedena Janou z Arku, za doprovodu gigantickych golemov a dalsich stvoreni, potom bude prenho Shingeki no Bahamut nieco ako skryty poklad.

50% - Ecchi a fan service, 50% - predimenzovani geniovia. Podme teda k prvej polovicke. Tvrdit, ze Japonci su posadnuti nohavickami je extremne zdrzalnive. Napokon bolo to prave Japonsko, kde sa na ulici objavili vydajne automaty s pouzitymi nohavickami a tak si kazdy nadrzanec mohol jedny kupit rovnako jednoducho, ako plechovku Coly. Tu sa opat vyskytuju vsade, neobjavi sa epizoda, kde sa o nich nesniva a nehovori, kde nemiznu a netrhaju sa a kde hlavny predstavitel neslinta pri pohlade na ne. Celkovo "sexi momentov" je tu viac nez dost, od coho tvorcu neodradilo ani to, ze hlavna predstavitelka ma 11 rokov. Stretol som sa s tym, ze niektorych divakov irituju vsestranni geniovia, ako napriklad Hannibal. Shiro a Sora maju taktiez az nadludske schopnosti, ked pride na matematiku, pozorovanie, citanie ludskych signalov, psychologiu, pamat etc. a vedomosti, za ktore by sa nemusela hanbit ani Wikipedia. Ak si odmyslime ich rafinovane vyhry nad supermi, serial vlastne nic naozaj zaujimave neponuka a preto odo mna len velmi slabe 3*.

Akame ga Kill! spolu s Tokyo Ghoulom, SAO a dalsimi novymi pocinnmi patri k tym kuskom, ktore tinedzeri, ktori pluju na starsie anime, ospevuju do neba, odporucaju kazdemu na 9Gagu a podobnych strankach a zaprisahavaju sa, ze nikdy nic lepsie nevideli. Nedavno som pisal k Nanatsu no Taizai, ze sa na to dobre pozera, ale je to v zasade vo vsetkych ohladoch priemerne a vsetko sme to uz niekde videli. V tomto pripade plati to iste, dalo by sa povedat, ze este viac stereotypne a plnsie klise a odlisuje sa to len umrtiami viacerych postav a nevyhybaniu sa brutalite. Zakladna idea je jednoducha, mlady bojovnik Tatsumi sa prida k elitnej skupine asasinov bojujucej proti imperiu, aby im pomohol ukoncit rezim, utlacajuci 90% obcanov. Vacsinu deja tvoria suboje medzi dvoma skupinami schopnych bojovnikov, ktore si idu navzajom po krku a len obcas sa im do cesty pripletie niekto iny. Agame ga Kill! trpi jednym velkym neduhom, ktory ho spaja s Clymore, Elfen Lied, Ao no Exorcist, Angel Beats! a dalsimi serialmi. Ano, tusite spravne, hovorim o predcasnom ukonceni anime, kedy sa odignoruje manga a vymysli sa alternativny koniec, aby serial neprestal len tak, z nicoho nic. Tym padom zrazu rozvijajuci sa pribeh prestane davat zmysel, kedze z nicoho nic sa cely dej vystupnuje obrovskou rychlostou a miesto normalneho zakoncenia pride zbesile fillerove sialenstvo, kde vsetko pravom posobi prilis uponahlane. V tomto pripade sa to zvrtava myslim po sedemnastej casti, takze ak niekoho pribeh zaujal a chce vediet ako pribeh naozaj skonci, musi sa pustit do citania mangy.

Druha seria Magi je vlastne len pokracovanim mangy a nadvazuje v pribehu presne tam, kde sa prva seria skoncila. V zasade plati vsetko, co som uz napisal v komentari k prvej serii. Kvalita isla mierne hore, suboje su zaujimavejsie, postavy sa chovaju rozumnejsie a finale je tiez velkolepejsie. Do tej zaplavy farieb bola opat vtaka aj naozaj tmava cierna. Nadradena rasa, kastovy system, ludska chamtivost, odporne skutky konane zo strachu a ludia pozierani sebanenavistou. Opat som to sice zhltol rychlo v priebehu dvoch dni, no ani tentokrat nemozem tvrdit, zeby Magi patril k vynimocnym anime.

Oproti serialu samotnemu a dokonca aj OVA epizodam nezazivne a obohrane az bieda. Caka nas ten najotrepanejsi mozny scenar, kde sa film zacne, predostrie sa nebezpecenstvo, pridu hrdinovia, dostanu na prdel, povzbudia sa, zvedu tazke bitky, vyhraju a idu domov. Chyba tu vsetko to, co vo Fairy Tail tak milujeme - epicke suboje, emocie aj humor. Cele mi to prislo take, ze nikomu sa do vyroby filmu prilis nechcelo, napisal sa primitivny scenar, ktory nedosahuje uroven ani fillerovych epizod a pustilo sa to do obehu, aby to zarobilo aspon par jenov. Hrdinovia nepredvadzaju nic nove, len tie veci co sme videli uz milion krat predtym a ich superi tiez nestoja za vela. Mame tu chlapik s kanonom, kopiu Erzy (ktora ma schopnost odstranit jej magicku vybroj) a hlavneho zaporaka, ktory pochadzuje s Natsuom hore-dole, prostrednictvo telekinezy. Predste si nejaku Arc ohlodanu az na kost, kde ostane len to zakladne a vsetko vynimocne chyba a v momente viete, ako vyzera Fairy Tail film.

Myslim, ze prva veta ktoru napisal Hromimo, M: TLoM v mnohom vystihuje. Z Japonska sa presuvame do (nielen) arabskej kultury, takze jedlo, saty, architektura, postavy aj kultura samotna su odlisne spracovane. V prvom rade uputa prave spominana osobitost. Napriek tomu, ze tu najdeme typicke anime prvky (ecchi), celkovy feeling je znacne odlisny od inych anime. Pestrofarebny uzasny svet, popri ktorom Disneyho Alladin, Sinbad od DreamWorksu aj dalsie kusky s podobnou temou vyzeraju ponuro, divaka s fantaziou uplne pohlti. Ci sa prechadzame mestom, alebo sledujeme rozmanite postavy predvadzat magiu, vsetko mozeme oznacit za "eye candy". Pribeh sa tiez nerozvija uplne podla standartnych sablon, co je tiez prijemne prekvapenie. Napriek vsetkym pozitivam je celkovy dojem vlazny. Postavy casto konaju nelogicky, niektore, ci predovsetkym Alibaba az neskutocne iritujuco a hlupo, co kazi nielen dojem z deja, ale napriklad aj scenok, ktore by mali byt emotivne. Suboje su vizualne putave, no choreografiky nudne a az prilis casto prerusovane. Postava A sekne do postavy B a pride trojminutovy dialog, postavy sa daju opat do boja jedna odstreli cele bojisko a druha sa zatial posilni skrze emocie. Jednoducho povedane, serial je zaujimavy a ma potencial, ale nie je to to prave orechove.

Negativa sa v tomto pripade hladaju az prilis lahko, zatial co vyzdvihnut nejaku stranku je tu takmer nemozne. Nezaujimavy pribeh s rozvlacnym a nudnym "zaciatkom", kde sa vlastne 45 minut nic nedeje. Celkovo film obsahoval jednu zaujimavejsiu lakacku. Ziadne napatie, ziadna ponurost a demonicke entitty v podobe lietajucich CGI tienov na konci asi tiez nikoho nevystrasia. Reziser takmer akoby si odbehol niekam na kavicku a nechal zvysok timu dotocit ten brak. Ako som napisal na zaciatku, tazko nieco vyzdvihnut, kedze viac bezpohlavny horor som uz dlho nevidel.

Ako komiksovy fanusik a tiez zastanca prvej casti som dufal, ze zvesti o slabsom pokracovani nebudu pravdive, no po zhliadnuti nemam inu moznost, ako suhlasit. AoU je grandiozne pokracovanie, s mnozstvom akcie, mnohymi postavami a kvantom CGI, ako tomu uz pri dvojkach byva. Motta "Zdvojnasobne vsetko a tromfneme jednotku" sa Whedon drzal zubami-nechtami a napriek tomu je film po vsetkych strankach slabsi. Opat mame neduziveho zaporaka. Ten hrozivy Ultron z traileru sa premenil na komicku postavicku, ktora miestami pripominala Teda, ci inu kreaciu od MacFarlanea. Jeho motivacia je dost matuca a podobne ako cely film, aj on posobi dojmom nezaujimaveho predskokana, ktory nas ma zabavit do doby, nez sa na scene objavi Thanos. Uvedene su dve nove postavy - Scarlet Witch a Quicksilver, mutanti, ktori su vsak z pravnych dovodov oznaceny za experiment s nazvom "Enhanced". Elizabeth Olsen je dost nevyrazna, s Taylor-Johnsonom je to lepsie, o co horsie vyznieva jeho uplne zbytocna smrt, ktora pribeh nijak neobohatila. Napriek vsetkym tym laserom a inym lucom, kostymom, technickym vychytavkam, exploziam, citovym vylevom a dalsim oslnujucim prvkom film posobi az extremne floskulovito. Vztahy, emocie, motivacie a jednoducho vsetky elementy posobia povrchne a nechytia divaka za srdce ani tolko, ako napriklad v prvej casti, v dosledku coho su druhi Avengers len dalsou megalomanskou popkornovkou.