Shredder

Podmanivy a senzibilny film s nehynucim posolstvom. Robin Williams so svojim zvycajnym elanom pomaha dospievajucim chlapcom najst svoje miesto v zivote. Skolsky system uz dlhe roky premiena kreativne deti na neinvencnych clenov poslusneho stada. Chlapcenska skola, ktoru nasi hrdinovia navstevuju ma tuto ideu zabudovanu uz do svojich pilierov - tradicia, cest, disciplina, dokonalost. A ak by ste mali obavu, ze system zlyha, este vzdy sa mozu objavit rodicia "planovaci" a paralyzujuci strach z vysmechu od rovesnikov. Tu nastupuje nekonvecny profesor, ktory uci pouzivat mladych vlastny rozum a srdce, precitit zivot a nebat sa plnit si svoje sny. Aj ked netradicne, naucil svojich ziakov o poezii to, co by im nekonecne a nudne poucky znejuce ako vypocty z astrofyziky nikdy neposkytli. Dead Poets Society je panoramou pohladov na jednoduche posolstvo, ktora je uveritelna aj vdaka dobrym vykonom mladych a neskusenych hercov.

Nepamatam si, kedy som naposledy videl v nejakom filme take mnozstvo subojov. Jednotka, nizkorozpoctovy snimok z Indonezie, obehla cely svet a ziskala si uznanie divakov aj kritikov. Z panelakovej mely sme postupili na novy level a boj o nadvladu medzi gangami sa zacina. Ked som si spomenul na suboj Statham vs Adkins z Expendables, nevedel som, ci sa mam smiat alebo plakat, pretoze v porovnani aj s tymi najobycajnejsimi konfliktmi v Raide posobi ako bitka deti na pieskovisku. Nie kvoli extremnej brutalite, ktorej kreativita tu nepozna medze, ale predovsetkym vdaka eminentnej choreografii subojov. Neustale striedanie lokalit, vyuzivanie roznych zbrani a prostredia a originalita z nich robia lahodku, ktoru zavrsuje ocakavany finalny suboj. Aj ked vacsina divakov pravdepodobne neplanuje pozerat film kvoli pribehu, oproti prvej casti sa znacne rozvija aj ten, aj ked ide o jeden z najobohranejsich scenarov. Celkovo skvely akcnak, ktory stoji na Uwaisovi a jeho Pencak Silak, ktore si privlastok umenie v tomto pripade naozaj zasluzi. S preexponovanymi superlativmi, ktore sa zacinaju objavovat, by som setril, predsa len, aj od akcnaku treba ocavat viac, nez len dobre bitky a prave preto, ze tato pridana hodnota tu absentuje, nemozem dat plne hodnotenie.

Chris Columbus meets Steven Spielberg. Neviem cim to je, ale detske filmy v 80-90 tych rokoch v sebe niesli omnoho vacsie caro a magickejsiu atmosferu nez tie dnesne. Scenaristicky je to pritom na podobnej urovni, rovnako premrstene ukricane deti a karikaturne postavicky zlocincov, ako aj sladky happy end. Napriek tomu clovek viac preciti podzemne dobrodruzstvo za pokladom, mozno preto, ze dnesne snimky su viac uponahlane a hrane na efekt, z obav aby sa deti nenudili, cim utrpi ina stranka.

Biaggio: “Joe….I’m gay.” Joe: “Are you sure…? ”Biaggio: “Yes, my lungs fill up with fluid each time the seasons change.” Joe: “That’s not being gay Biaggio…pretty sure that’s cystic fibrosis.” Biaggio: “Ohhhhh.” (smiles). Jedneho mimovolne vyzenie otec, ktory sa po strate manzelky rozhodol, ze svoju mizeriu prenesie na ostatnych. Druheho prehnane starostlivi, vtieravi, svihnuti rodicia. A potom je tu Biaggio, o ktorom toho vela nevieme, ale spolahlivo vie rozosmiat. Dvaja najlepsi kamarati a tragikomicka figurka testuju svoje kamaratstvo a odlucenie od disfuncknej rodiny v prirode. Skromny indie film so snovou atmosferou, ktora je prijemna, ale efemerna a neprenikne hlbsie pod kozu.

Co do formy, hereckych vykonov a celkoveho obsahu, klasicka nezavisla dramedia. Menej tradicne prostredie psychiatrickeho oddelenia vsak opat ponuka pribeh dalsieho usuzovaneho teenagera, ktori sa nevie vyrovnat s tlakmi tohoto sveta a samozrejme, ako inak, chyba mu laska. Velkym plusom filmu su vsak viacere dobre myslienky a vyroky, ktore by som vsak urcite ocenil viac este ako 16 rocny.

Co je svetlom v temnote pre kazdeho strateneho teenagera? Krasna vynimocna zena, ktora ho vytrhne z jeho solipsistickeho vesmiru. Emma Roberts uz ocarila nejedneho geeka a vynimkou nie je ani Charlie, ktory sa dostal do veku, kedy ho zaujmaju ine veci, ako tovarne na cokoladu. Chudak Charlie vsak postupne zistuje, ze mu nedovoli napit sa z jej fontany zivota, pretoze sa svojou plachostou doplachtil az do friendzone. Mam rad podobne snimky, ale The Art of Getting By je na poli nezavislych snimkov to, cim su Rattnerove komedie a akcnaky - priemerne, komercne a bezpohlavne jednohubky, ktore parazituju na kvalitnejsich dielach.

Coming of age filmy patria k mojim najoblubenejsim (napokon Stand by Me mam v top 5), ale na tento som narazil uplnou nahodou. Pohodova letna dramedia so stratenym teenagerom, ktora sice neutoci na divakovu nostalgicku stranku, ale pracuje s klasickymi motivmi, ako letna laska a konflit medzi hrdinom a nevlastnym rodicom. Na branice utoci nenuteny Rockwell, kedze Carell si vynimocne strihol rolu zaporaka. Ako negativum vidim mozno az prilis stoicky pribeh, obcas by nezaskodilo trochu pritlacit, tak ako v The Perks of Being a Wallflower, co by mohlo prispiet k tomu, aby bol film viac emotivnejsi.

Nuz, ocakaval som komornu, prijemnu komediu a dostal som asi najzbytocnejsi rodinny snimok na svete. Film, ktory sa toci okolo toho, ako chce neukojena panicka z predmestia porazit v sutazi o vyzeravanie soch z masla 10 rocnu osirelu cernosku. Okrem nevyraznych hercov a kralovskej afektovanosti Jennifer Garner sa maslo roztapa najma vdaka tomu, ze je nemastne-neslane. Kusok osobitosti by tomu naozaj nezaskodil, takto potesi len kratucka lezbicka scenka medzi Oliviou Wilde a Ashley Greene.

Po tretej epizode neskutocne nadsenie. V zlatej ere televizie nam uz bolo na obrazovkach ponuknete vselico, ale narez, ktory sa neboji vsetkych moralistov udriet pastou do tvare a potom ich este oplut este nie. Nasilie v serialoch nie je samozrejme nic nove, dokonca ani idea antihrdinu. Frustrujuce je vsak to, ze zatial co sa prizerame ako zlocinci sposobuju svojim obetiam bolest, zaver je vzdy rovnaky, zlocinec je zatknuty, popripade schyta jednu pastou do tvare, alebo rychlu gulku do hlavy. Toto rozhodne nie je pripad Banshee, kde dostanu ochutnat svoju medicinu. Existuju 2 skupiny ludi, ti co povazuju taketo konanie za nehumanne a ti druhi, ktorym nevadi tzv. oko za oko. Prvej skupine serial jednoznacne neodporucam, mohlo by sa im z tolkej amoralnosti urobit nevolno. Sucasnym trendom je zameriavat sa predovsetkym na postavy, ich osobnost, psychiku, vysporiadavanie sa s problemami a podobne. V tomto pripade tu mame aj moderne postupy, ale zmiesane s prichutou minuleho milenia, kedy akcni borci prisli na scenu, rozputali hurikan a odisli bez toho, zeby sa zaujimalo o to, koho tym pohorsili.

V uvode to vyzeralo tak, ze nas caka hodina a pol slowmo CGI. Akcnych scen je viac ako v jednotke, ale niektore su vyslovene prepalene (kon) a navyse, aj ked su zaujimavo spracovane ,v tej bleskovo rychlej smrsti poznacej dazdom a tmou si ich nema clovek sancu vychutnat. Vzostup imperia prebral urcite prvky z jednotky, hrdinovia smelo bojuju, fatalne pohlady sa hadzu kazdym smerom a ostentativny gyc je vsadepritomny. Nebudem vycitat filmu jeho simplicitu, nikto od druheho 300 neocaval ziadne akademicky ambicie, ale su dve slabiny, ktore musim vytknut. Sullivan Stapleton nie je Gerard Butler, ano je muzny a velitelsky, ale nema ani stipku z Leonidasovej charizmy. S tym suvisi aj druhy problem, jeho prejavy uz nestartuju prudy terosteronu u muzskych divakov, lebo posobia jednak teatralne a jednak ich nedokaze predat. S prizmurenymi ocami velmi slabe 3*.