Aquarius

Ani ten Kenchi Endo už nieje čo býval.

Na ten film sa dá čumieť furt dokola.

Počas sledovania filmu som vychádzal z výroku Woodyho Allena, ktorý som si, možno nevhodne, prečítal už pred pozretím, a síce, že Ester a Anna predstavujú dve stránky jednej ženy. Sledujeme teda nereálne, psychologické tématizovanie procesu potláčania jednej stránky osobnosti, ktorá je stále viac nahradzovaná (pravdepodobne v dôsledku úmrtia otca) osobnosťou druhou, nespútanou, živočíšnou, nezodpovednou, ktorej je už všetko jedno. Prepojené s lynchovskou a felliniovskou atmosférou my Mlčanie dáva film, ktorý je ak nie najlepší, tak určite najzábavnejší, aký som dosiaľ od Bergmana videl.

Antoine et Colette

Office nieje zlý, ale je v podstate stále dokola o tom istom a strašne žerie čas. Nechcel som tomu veriť, ale aj výborný Steve Carell ma po tých cca 10tich dieloch omrzel. Takže tak.

Geniálny dokument u ktorého som bol neustále na pochybách, či nesledujem hraný film. To, čo možno začalo v mysliach tvorcov ako "obyčajný" dokument o živote kočovných kmeňov v Mongolsku sa akoby zásahom vyššej moci zmení na srdcervúcu drámu o odvrhnutom mláďati ťavy a jeho matke, ktorej musia ľudia prostredníctvom hudby a spevu dopomôcť k vzniku materinského citu. Žiadny záber alebo scéna niesu zbytočné, všetko pracuje v službách celku. Film má krásnu kameru, ktorá často vie, čo sa bude diať, je teda zrejmé, že ľudskí protagonisti museli niektoré scény opakovať po tom, čo autori zvolili správne hľadisko. Vrcholom snímku je potom samotný rituál, ktorý ma zanechal v pocite úplnej pokory a blaženosti. Pomalé tempo skvele zachycuje plynutie času v pastierskej osade v púšti Gobi. Film mi veľmi evokoval diela Roberta Bressona, hlavne ten o somárovi. Názov nemusím hovoriť, pretože ho predsa všetci poznáte, však?

There's an old joke. Uh, two elderly women are at a Catskills mountain resort, and one of 'em says: "Boy, the food at this place is really terrible." The other one says, "Yeah, I know, and such ... small portions." Well, that's essentially how I feel about life. Full of loneliness and misery and suffering and unhappiness, and it's all over much too quickly. The-the other important joke for me is one that's, uh, usually attributed to Groucho Marx, but I think it appears originally in Freud's wit and its relation to the unconscious. And it goes like this-I'm paraphrasing: Uh ... "I would never wanna belong to any club that would have someone like me for a member." That's the key joke of my adult life in terms of my relationships with women. Tsch, you know, lately the strangest things have been going through my mind, 'cause I turned forty, tsch, and I guess I'm going through a life crisis or something, I don't know. I, uh ... and I'm not worried about aging. I'm not one o' those characters, you know. Although I'm balding slightly on top, that's about the worst you can say about me. I, uh, I think I'm gonna get better as I get older, you know? I think I'm gonna be the- the balding virile type, you know, as opposed to say the, uh, distinguished gray, for instance, you know? 'Less I'm neither o' those two. Unless I'm one o' those guys with saliva dribbling out of his mouth who wanders into a cafeteria with a shopping bag screaming about socialism. (Sighing) Annie and I broke up and I-I still can't get my mind around that. You know, I-I keep sifting the pieces of the relationship through my mind and-and examining my life and tryin' to figure out where did the screw-up come, you know, and a year ago we were... tsch, in love. You know, and-and-and ... And it's funny, I'm not-I'm not a morose type. I'm not a depressive character. I-I-I, uh, (Laughing) you know, I was a reasonably happy kid, I guess. I was brought up in Brooklyn during World War II....

i want marilyn mansons downloadable suicide.

Bol som nútený sledovať tento film s talianskym dabingom a milo ma prekvapilo, že taliančina sa k nemu skvele hodila. Sčasti vianočná "kúzelná" komédiálna rozprávka, sčasti dojemná sociálna dráma pripomínajúca taliansky neorealizmus, k tomu expresívne herectvo a vypiplané, extrémne detailné pozadia s peknou animáciou. Jej svojské, trochu dysneyovské podanie mi sadlo lepšie než bežné manga-klišé, ktorých bolo, až na nejaký ten pot a slzy, minimum. Až na trochu naťahovaný dej nenachádzam nič, čo by som Tokyjským kmotrom vytkol.

Veľmi príjemný pocitový film, ktorého klady sa však ťažko prekladajú do slov. Upokojujúca melodráma o tom, že napriek všetkému čo život prináša stojíte pevnými nohami na zemi. Volver si budem púšťať, keď sa budem cítiť mizerne.