Aquarius

This is Sandfoooord!!!

Pre mňa najlepší diel Animatrixu. Rozprávková a bezpečná Zóna zo Stalkera zhustená na pár metrov štvorcových. Z vizuálu vynikajú sekvencie, pripomínajúce zábery z ručnej kamery alebo vlastného pohľadu. Jednotlivé 2-d vrstvy sa prekrývajú a sú rozanimované tak, že vzniká falošný dojem trojrozmerného priestoru. Prekrásna snová atmosféra, až vám je ľúto že to celé má jedno racionálne vysvetlenie. Pri scéne s lietajúcou Yoko som sa skoro rozplakal. Miesto, do ktorého chcete vstúpiť a zostať v ňom navždy.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že Parka je na takéto Améliovské Gondryovky škoda. Film má skvelé farby, niektoré postavy sú skutočne zábavné (najviac sa mi páčil týpek, ktorý sa všetkým ospravedlňoval a mal vo zvyku hovoriť úplne zbytočné veci ako 'ping-pong je o dávání a přijímání' alebo 'Kočka je především chlupatá') a niektoré scény fakt pôsobivé (alebo som jediný, otváral ústa, žuval a prehĺtal spolu s hlavnou hrdinkou?). Naproti tomu som sa občas pekne nudil. Cyborg nevtiahne, nepohltí. Po emocionálnych bombách akými boli Oldboy a Sympathy for Lady Vengeance, kde sa smejete cez slzy a plačete s úsmevom, pôsobí námet nezaujímavo, povrchne. Film je taktiež dosť sebastredný, neopodstatnený a miestami trápny.

Timberlake je boh, Foster je satan a Hirsch s Yelchinom sú ich anjeli. Willis a Stoneová sú úbohí pricmrndávači a mali by čoskoro chcípnuť.

Filmy bratov Quayových, to sú predchodcovia klipov skupiny Tool. Vypnite zvuk a pustite si k tomu trebárs Lateralus. Práve som strávil veľmi príjemné odpoludnie sledovaním 12 filmov a počúvaním 2 albumov. Dá sa k nim stále vracať a nachádzať niečo nové.

V podstate dokumentárne dielko bratov Quayových, venujúce sa tzv. anamorfickým obrazom, teda obrazom, ktorých skutočný obsah sa nám ukáže, až keď sa na ne pozrieme spolu. Obraz pri pohľade spredu vyzerá ako krajina (landscape), a má v sebe poschovávaných mnoho malých výjavov, ktoré v bočnom pohľade zanikajú. Najzaujímavejší je pri pohľade spredu normálny obraz, ktorý má však v sebe schovaný anamorfický obraz lebky. Film taktiež typicky quayovsky-bábkovo ukazuje, ako taký obraz vzniká.

Hlavne kvôli AnneSophii Robb, ale ostatní herci sú tiež nadpriemerní. Môj problém u takéhoto typu príbehov je, že v určitej chvíli urobí niekto z hrdinov zásadnú chybu alebo omyl, ktorý speje k tragédii a ja sa potom strašne hnevám a je mi to skutočne nepríjemné. Pri detských filmoch sa akosi silnejšie emocionálne upnem na hlavné postavy a strašne intenzívne to prežívam. Nemám to rád, lebo sa hnevám sám na seba, že som sa zasa nechal namotať. Teda, "objektívne" si Most do Krajiny Terabithia tie 4 hviezdičky zaslúži, osobne mi to však skazilo náladu spôsobom, aký nemám rád. Zaujímavé je, že pri ultradepresívnych filmoch, ktoré majú často komentáre ako "ultradepresívny koniec" alebo "po skončení filmu sa mi chcelo hodiť si slučku" zostáva moja psychika kľudná a neporušená, a pri takejto s prepáčením "kravine" sa mi chce schúliť do prenatálnej polohy a plakať.

Mne tá často vytýkaná prázdnota príde ako pekné vystihnutie zen-budhistickej podstaty. Ale môžem sa mýliť...

Nechcený jackass Philipa Seymoura Hoffmana.

Sandler šaškuje a Anderson ho točí. Čo viac si priať...