MIMIC

Corman zrejme ako prvý filmár prišiel na to (a s ním i mnoho vtedajších divákov), že Poe je síce šarmantne starosvetsky strašidelný, ale na absolútny lovecraftovský des nemá potenciál. A aby na diváka nevybafol priamo s nejakým "alienovským" príbehom, ktorý sa divácky "nedá prežiť", Lovecrafta aspoň do toho Poea (Bohu vďaka i zaňho) vpašoval. Nehovorte, že tento film stojí za menej než 81%.

Hovorí sa, že ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Ťažko posúdiť, každopádne ak Bergman točí to isté, nikdy to nie je to isté, rozumej ak opakuje posolstvo, myšlienku, inšpiráciu, dokonca námet, prostredie, situáciu, reakciu, mimiku, gestá (...) nikdy nepôsobí dojmom stokrát videného, pretože vytvoril geniálnu estetiku filmovej komunikácie s divákom pôsobiacu mimoriadne efektívne i v prípade, že sa menej vydarí scenár, čo je zjavne prípad tohto filmu. Vďaka utlmenej obraznosti "Náruživosť" nezapôsobí na diváka tak intenzívne ako iné Bergmanove diela (ktoré sú akoby permanentným make-upom pre dušu), ja však poslušne hlásim, že po dlhšej dobe som mal opäť ten "religiózny" pocit, že som bol svedkom čohosi veľkolepého a teda pod 81% ísť nemôžem. "More katov a more obetí", prehovára Sydow k divákovi, vlastne k niekomu inému ale veľký detail je veľký detail a my teda dobre vieme, že prehovára k nám a panikárime, lebo dobre vieme, že sa nás to týka. PS: Estetikou "filmu o filme" (herci pod vlastným menom uvažujú o svojich postavách) Bergman znepokojivo zbližuje fikciu s realitou a teritoriálne tak rozširuje plamene svojej "Náruživosti". Doteraz som si myslel, že čosi podobné prvýkrát použil Fellini v diele "A loď pláva". Omyl, druhýkrát.

Prekrásny eklektický hôror (horor z hôr) s pôsobivým konvulzívnym vizuálom v akčných pasážach. Prvý a možno jediný film o vlkolakoch, v ktorom monštrá nepôsobia dojmom šialených srandovných pokémonov. Sú to skutočné monštrá, ktoré tvorcovia absolútne rešpektujú a na filme je to aj vidieť. Vďaka takémuto prístupu si nejeden užije príjemné zimomriavky. Schopnosť režiséra (či scenáristu) dodať šťavu i nevyhnutným oddychovým momentom ilustruje scéna, kde hrdinka vyzerajúca presne ako ženská postava obrazu "Pieseň lásky" od Sira Edwarda Burne-Jonesa hrá na klavíri Debussyho "Svit luny". Ak čosi také niekto spája s nudou, tak potom zbohom diváctvo. Rozhodne zážitok v rozmedzí 61 až 80 percent. PS: Vždy, keď sa v lese začnem cítiť príliš bezpečne, nespomeniem si už na Blair Witch, ale na Dog Soldiers. Zaberá perfektne.

Na tento film sa raz asi bude spomínať ako na jedno z najlepších diel reflektujúcich bushovské odštartovanie doby, v ktorej "svet už nikdy nebude ako predtým". Každý tu má svoju pravdu, každý chce dobre, každý "chce mať pokoj a nenechať sa otravovať od druhých". Vo svete, kde sa "nikomu nedá veriť" je najlepšie tých druhých radšej okamžite zabiť, predsa nemožno riskovať, že ten napohľad slušný človek je v podstate "žiarlivé monštrum" (viď názov prostrednej epizódy). Metaforické spracovanie tematizáciou partnerskej žiarlivosti je vybrané veľmi prezieravo, lebo zhubná túžba vlastniť je vlastne to jediné, čo spája spodinu, strednú vrstvu i Leonu Helmsley. Z hľadiska žánru teda ide o "antirepublikánsky mysteriózny grindhouse" a pokiaľ sa v tom budete snažiť hľadať ten "horor", "sci-fi" a "thriller", nebude to chyba filmu, ak budete sklamaní. Aby film i v rovine rozprávania kopíroval svoj názov, využíva (anti)logiku Nolanovho "Mementa", čo je veľmi pôsobivé. Aby v rovine mentálnej sebazáchovy zachoval zdravý nadhľad, siaha po Wrightovom "Súmraku mŕtvych", čo pôsobivosť ešte umocňuje. Film sa mi síce nepáči, ale cítim veľký rešpekt. Rozhodne zážitok ekvivalentný viac než 80-tim percentám. PS: Ste si istí, že chytáte dobrý signál?

Jakubisko musí byť v Bpešti asi persona non grata, keďže ani očistenie maďarskej šľachtičnej od zlej povesti (iniciovanej práve maďarskými historikmi) nezabránilo hysterickému nacionalistickému besneniu na internete. Príklad: Film mal byť nakrútený v maďarčine, lebo iba tá bola údajne jazykom uhorskej šľachty, no a repliky poddaných mali byť v slovenčine. To, že Jakubisko používa nejaký magický realizmus a fantazijné prvky (mních-vynálezca), vlnivé a multiplikované obrazy či mystifikačné špekulácie s Caravaggiovou osobou ("nikdy nebol v Hornom Uhorsku", celkom vážne tvrdí maďarský historik) je už buď blbosť alebo čosi, čo za pozornosť a rozbor vôbec nestojí. Igen, aj takto je možné hodnotiť filmové dielo... Teta Báthoryová je teda zbavená viny, ale viete čo, je mi to jedno, rovnako ako i jej starým kostiam. Jurajovi Jakubiskovi ďakujem za zaujímavú alternatívu a teraz požiadam Juraja Herza, aby nakrútil skutočný báthoryovský naturalistický horor so železnými pannami a opravármi "hodinových strojov", horor, pri ktorom cvakajú zuby tak, až lieta zubná sklovina. Divák nie je živý iba históriu, ale aj legendami.

Je smutné, ak umelecké dielo upadne do zabudnutia. Ešte smutnejšie je, ak je v živej pamäti, no ostáva nedocenené, dokonca nepochopené, a síce vinou zámeny umeleckého filmu za film žánrový, ktorým "Leonor" nie je. Ak sa v popiske k filmu objavia pomocné barličky vo forme žánrového rozhrania (dráma, horor, fantasy a pod.), je voči umelcovi krajne netaktné redukovať preto jeho dielo na čosi malicherné. Metaforické vyjadrovanie, ktoré je tu celkom zrejmé, totiž vylučuje žánrovú čistotu. A viete si predstaviť Liv Ullmann, ako podpisuje zmluvu na komerčný film? Za vzburu proti "poriadku" sa tvrdo platí. To vedel nielen režisér Juan Bunuel ale i nemecký romantik Ludwig Tieck, ktorého dielo tu poslúžilo ako inšpirácia. Súvislosť s nemeckým romantizmom nekončí - pár kľúčových momentov sa totiž odohráva v krajinnej scenérii akoby skopírovanej z obrazu "Čertov most" od Karla Blechena z roku 1833. Bunuel preniesol dej do rodnej krajiny svojho otca, no žiadne "slnečné Španielsko" sa nekoná - pri pohľade na krajinu divák cíti rovnaký chlad ako Leonor. Typicky španielsky zmysel pre drsný naturalizmus je v príslušných intervaloch zjemňovaný zábermi a scénami jedinečných poetických kvalít, prípadne magickým realizmom (Leonor v okne). Jediné, čo na tomto filme môže výraznejšie vadiť je prevažujúci vecný režisérsky prístup, ktorý uberá dielu na atmosferickosti. Top scéna: Liv Ullmann rozpráva dieťaťu príbeh. Ten príbeh disponuje takými kvalitami, ktoré by zahanbili i Morticiu Addamsovú.

"Curtains" je v našich končinách prakticky neznámy slasher, čo je preveľká škoda, lebo obsahuje jednu z najdesivejších hororových scén vôbec (jasná inšpirácia pre Raimiho "possessed witch" v Evil Dead 3). Ide o (kraso)korčuliarsku verziu danse macabre, ktorej expresivita je zvýraznená kontrastným duelom tmavých škvŕn na bielej ploche zamrznutého jazera. Tu niekoho vášnivo pobozkala múza (ťažko povedať aká). Aby nedošlo k mylnému dojmu, že film stojí a padá na tomto raritnom gotickom fortissime, hneď vzápätí zdôrazňujem, že "zbytok" filmu nie je žiadna vata, ale napínavá historka s naozaj ťažko predvídateľným vyústením. Z hľadiska žánru ide o veľmi mierny slasher, ktorý priam desí svojím odporom ku krvi, čo je pre fanúšika dosť frustrujúce. Buď som videl cenzurovanú verziu alebo avantgardný slasher.

Inteligentne napísané a inteligentne nakrútené giallo, ktorým Fulci presvedčil publikum, že je vynikajúci tradicionálny režisér, aby vzápätí provokatívne stavil na iné kvality s inými hodnotiacimi kritériami. Po tomto "dokonalom" filme sa totiž vybral cestou archetypálnej hrôzy (1979-81), kde na rozdiel od gialla nie je dôležitá ani totožnosť vraha ani vrah samotný. Jednou z podstatných rekvizít pri dešifrovaní zápletky v "Sette note" je Vermeerov obraz "Ľúbostný list", ktorý výrazne určuje i vizuálne riešenie viacerých scén. Vermeer ako majster sústredenej kontemplácie deizujúci to, čo je všedné, nepodstatné alebo kvázi nepodstatné sa zdá byť v príkrom kontraste s filmovým dielom, pri sledovaní ktorého tepová frekvencia diváka často vyskakuje nad 75. To sa však len naozaj zdá. Fulci totiž takisto používa veľavravné obrazy v obraze, indiskrétne pohľady do cudzieho súkromia, vstupy z prítmia do svetla a naopak, geometrickú štylizáciu (v poslednom zábere dovedenú do čistej abstrakcie) a zrejme i mnoho ďalšieho. Majstrovsky je zrežírovaná scéna v obrazárni, kde čierne siluety hlavných hrdinov korešpondujú s jediným čiernobielym obrazom medzi farebnými - reprodukciou spomínaného Vermeera. "Sette note" je brilantné psycho, ale na najlepšie Argentove mystériá nemá.

Negatívne ohlasy ma vopred varovali najmä pred nejasnou či dokonca chýbajúcou dejovou štruktúrou, tie pozitívne vyzdvihovali film ako najlepšie Fulciho dielo. Po projekcii konštatujem, že ani jedna strana nemala pravdu. "Záhrobie" patrí ku skupine štyroch top Fulciho hororov, ktoré sú kvalitatívne úplne vyvážené a ja si ani v najmenšom netrúfam určovať poradie. Film je pamätný tým, že má neoddiskutovateľne najdesivejší možný koniec, aký možno k filmovému hororu vymyslieť. Filmoví šovinisti bohužiaľ túto skutočnosť zámerne prehliadajú, súc viazaní akousi profesionálnou cťou (alebo zbabelstvom). Čo sa týka nejasností okolo vnútornej štruktúry, asi budem jediný na svete, kto zaregistroval jasnú dejovú líniu, Fulci sa len oslobodil od prebytočnej nutnosti zdôvodňovať každý krok. Jednotlivé scény a ich nadväznosť sú naozaj poňaté iracionálne, no nie alogicky. V prípade predchádzajúcich filmov (Zvuky temna) Fulci ukázal, že klasickú rozprávačskú filmovú logiku brilantne zvláda, jeho horory teda pôsobia mätúco a divne preto, lebo to tak majster chcel a ja netuším, prečo by mi to malo vadiť. Na legendy o šibeničných produkčných termínoch príliš nedám - aj keby mal Lucio dostatok času, z jeho dielne by vždy vypadol film, ktorý by sa len minimálne líšil od filmu vytvoreného v časovej tiesni, tým som si istý. "Záhrobie" je film, ktorý sa zdá byť zo všetkých Fulciho počinov naozaj najmenej literárne zaťažený. To, že je značne aliterárny, je skôr jeho prednosť - voľné reťazenie predstáv a asociácií dodáva filmu závideniahodný surreálny drajv, zároveň i neobyčajne silné vizuálne vyznenie, jednoducho je to kinematografická kvalita par excellence. Vzhľadom k diabolsky fascinujúcej atmosfére v súčinnosti s niektorými kresťanskými i klasickými mytologickými alúziami si dovolím tvrdiť, že toto je umelecké dielo. Jan Brueghel st. by dal 5.

Predovšetkým treba povedať, že Peter Jackson nie je žiadny génius. Koncepcia splatter estetiky dovedenej ad absurdum sa teoreticky môže javiť ako esencia číreho blaha, v skutočnosti však táto barokizácia založená na nemiernej akumulácii rozmanitých atrakcií čí senzácií takmer zákonite vedie k nude (scénu so sekačkou som sledoval naozaj už úplne rezignovane). Jackson by bol väčší frajer, ak by v naznačených intenciách nenakrútil parodickú hororovú crazy komédiu ale skutočný horror s tromi r, čo je neporovnateľne väčšia výzva. Čo však očakávať od chlapíka, ktorý tvrdí, že "horory sa berú príliš vážne". Túto zvrátenú logiku komentovať nebudem, poviem len, že logiku svojho filmu si ustrážil a mnohým divákom pripravil zábavu gargantuovských rozmerov. Koho vzrušuje predstava dementne sa rehotajúceho nemŕtveho batoľaťa, nemá čo riešiť. Zďaleka najzaujímavejšia je prenádherne vypointovaná línia sledujúca riešenie a vyriešenie vzťahu syna a matky. Najprv živej, potom zomierajúcej, mŕtvej, nemŕtvej a napokon zmutovanej nemŕtvej. Každý syn takéto šťastie nemá.