Strom na dřeváky

Tříhodinový film získal Zlatou palmu na festivalu v Cannes 1978. Jde o obrazovou poému o životě několika rodin bezzemků v kraji kolem Bergama na konci 19. století, jak o nich vyprávěla babička tvůrce tohoto filmu. Sledujeme život vdovy, která se svým otcem vychovává šest dětí, přitom důležité je postižení i těch nejmenších dobových reálií. DVD: V bonusech najdeme dokument o zvuku filmu (2:06), rozhovor s autorem Elmannem Olmim (11:46), fotogalerii a trailer (4:12) – všechno s CZ titulky. (30.08.2019)

„Kopytný strom” nielenže získal prestížnu → Zlatú palmu pre najlepší film na festivale v Cannes v roku 1978, ale zároveň i ďalšie významné ocenenie Bafta ("Britská akadémia filmového a televízneho umenia"), len tentokrát s tým rozdielom, že v kategórii: DOKUMENT, a tak by sa práve tieto dve súvislosti mohli tým pádom spojiť dohromady vo význame, trebárs, povedzme: „Hraný dokument ?” Určite niečo na tom bude, pretože Olmiho autentický a univerzálny snímok, má obidve vlastnosti. Napríklad som mal taký zvláštny pocit, ako by sa režisér a scenárista v jednej osobe, zrazu "OCITOL" o rovných 80 rokov naspät v minulosti, to jest na samý koniec 19. storočia (r.- 1898), kedy proste skrytou kamerou úplne tíško dokumentoval nasledujúce udalosti, ktoré sa mu postupne zobrazovali pred objektívom, zaznamenávajúcim dianie v dedinskej usadlosti v Lombardii, kde proste žili (ne)obyčajní ľudia, v zoskupení niekoľkých rodín sedliakov, keď „dom, stajne a chlievy, či ďalej i pôda, stromy a časť dobytka a nástrojov, to všetko skrátka patrilo majiteľovi statku a odvádzala sa mu i časť úrody” , inými slovami povedané, v podstate išlo o roľníkov „bezzemkov” a „poddaných” . Samozrejme, že sa nedajte vôbec okabátiť mojim prekladom, keďže i na tie povestné „DREVÁKY” nakoniec predsa tiež dôjde, konkrétne u Batistiho, ktorého malý synček Minec, akurát nastupuje do školy, ktorá je pritom od nich vzdialená až 6 km, a tak sa chlapec aspoň poriadne zakaždým prejde, pokým denne chôdzou nachodí veľmi slušných „dvanásť kilometrov” , len na to potrebuje mať aj túto kvalitnú obuv, ktorá sa mu jedného dňa môže kľudne „rozpadnúť” , a(le) čo potom v takom prípade treba hneď urobiť... ? / Ja už odpoveď na takúto zaujímavú otázku, teraz poznám, len ako to už tak býva, zrejme sa to nezaobíde bez následkov, však... ? V žiadnom prípade tento mimoriadny počin neodporúčam → náruživým obdivovateľom marveloviek, alebo zarytým fanúšikom opulentných a obzvlášť zbesilých (debilných), akčných filmov, keďže nič také, ako prehnaná akcia, brutálne strielačky a samé hláškovanie, tu vonkoncom nie je, keď sledovanie 180 minútového, pomalého tempa, by to neskoršie takéto skupiny, mohlo nekonečne ubíjať a otráviť, ba čo naviac, neboli by schopní to ani (do)pozerať !!! Predovšetkým sa vyžaduje trochu viacej skúsenejší divák, so skúsenosťami z európskej kinematografie, priam najideálnejšie u De Sicu, Rosselliniho, či aj Felliniho → Taliansky neorealizmus, no doplnil by som to aj o „realizmus” , či i určitý „autorizmus” , kedy po takejto kombináciii, sa jedná o nadpriemerný, filmový zážitok, aký sa len tak už rýchlo nezopakuje a neuvidí. Srší z toho neuveriteľná autenticita, lebo "postavy" stvárnili skutoční farmári a miestni obyvatelia, a nie profesionálni herci. Strom drevených drevákov je nadštandardný a umelecky hodnotný počin. (13.10.2021)

Téměř všechny recenze vyzdvihují Olmiho film jako poetickou rekonstrukci toho, co tu všude kdysi bylo a nikdy už nebude. Vydělávat si na život prací (a drobnými podfuky, o kterých víme, že sice nejsou dobré, ale jsou prospěšné) je hudbou minulosti. A tak ještě něco k hudbě; Kulmon píše: "Nutno říci, že tento obraz není tolik odlišný od Ladových obrázků či Jiráskových románů". V tom má pravdu, ale ani hudba a písně, které tu zpívají, se příliš neliší od našich horňáckých. A navíc, kdo by necítil sympatie s malým školáčkem, uvážlivou rodičkou nebo rajčatovým dědou. A ještě navíc je tu pohyb; žádný špacírgang, ale co nejefektivnější přesun z jednoho místa na druhé. Pohyb který odděluje jednu práci od druhé,  pohyb nutný, ale je to jen vložka, zdržení mezi dvěma nutnostmi, ať už při cestě do školy nebo do chléva. Zvláštnost v naší době, kdy je "procházkám" vyhrazena nezaměnitelná hodnota. Film hodnotím vysoce i jako "projekt". Pro jeho zařazení do filmového myšlení doporučuji komentář: Lavran *****. (30.07.2021)

Jediná vec, ktorá by sa objektívne dala Olmimu v tomto filme vyčítať, sú až príliš pokojné decká. Tie najmenšie nikdy neplačú, tie pár ročné nebobehujú sem tam a nevystrájajú, ako je to v skutočnosti. Inými slovami život týchto roľníkov bol ešte ťažší, než nám ukazuje samotný film. Nikto sa nesťažuje, pretože iný spôsob života nepozná a aj keby sa niekto chcel, tak niet komu. Film v poslednej tretine trochu zmení smer a jeho záver je pomerne prekvapivo pesimistický. Ale opäť sa nikto nesťažuje, pretože nejako proste bude. A Boh sa stále iba prizerá... (05.10.2021)

A to som si myslel ze tito obycajni taliani ziju niekde v okoli vecneho mesta Rima. Hovno, teda pardon, som sa pomylil a chcel napisat. Bergamo je talianske mesto pri Milane, na severe v Padskej nizine. Hned som si vsimol - jakozto clovek venujuci sa filmovej praxi namiesto teorie - ze Olmi ako reziser mal uvolnenu strukturu vypravania, nema tu ani jedneho slavneho herca, naopak film obsadil nehercami, obycajnymi Talianmi. Film nema uceleny dej, skor je to sled volnych asociacii- rocne obdobia sa striedaju, sem tam nejaka ta zabijacka, svadba a trhy. Nudny namet na film, najma ked ma 3 hodiny. Suhlasim s tym, co pise Pierre, abych si film uzil, musel by mat o polovicu menej minut, no a za seba dodam ze aj plechovu prdel : 50 % (16.11.2019)