Bobby Yeah

Také vysoké percento päťhviezdičkových hodnotení svedčí o tom, že kolegovia z csfd hodnotili toto dielo v náhlom pomätení zmyslov. Podobne ako v abstraktnom expresionizme, aj tu by sa mohlo analogicky hovoriť o energii farby, rytmu a gesta, ale vo filme núkajúcom konkrétne zobrazenia si s tým nevystačíme. Takže o čo tu ide? Film s naratívnou štruktúrou všeobecne usiluje o viac či menej konkrétne vyjadrenie, no tu sa nedostávame nad snahu o akumuláciu jednostranne zameraných pocitov a teda o lacnú senzáciu. Ak sa filmové dielo zámerne vymyká elementárnej zrozumiteľnosti, z nedostatku vyššej tvorivej schopnosti zostáva autorovi jediné – odvolať sa na surrealistický psychický automatizmus (neviem, na čo sa odvoláva Robert Morgan, ale je mi to jedno). Ten túto impotenciu, plytkosť a predstieranú hĺbku vždy spoľahlivo ukryje. Preto som mal v surrealizme vždy radšej magický realizmus než psychický automatizmus. Morgan vo výbornom celovečeráku "Stopmotion" po dvanástich rokoch snáď konečne dozrel, ale "Bobby Yeah" je intelektuálna tragédia. (23.08.2024)

Mutácie, brutalita, tlačítka, halucinácie, prelínanie reality a unikátne dizajnérske nápady. Lee Hardcastle sa v rámci jedného LSD tripu rozhodol stať Lynchom a pod pseudonymom si natočil svoju vlastnú verziu Eraserhead (ktorý je v početných scénach doslovne citovaný), bez onoho šerosvitu, zato so zachovanou postindustriálnou atmosférou. Jedinečná bizarnosť a budúca modla filmových sadistov. 85% (28.08.2014)

Totálny psycho bizár. Ja netuším, čo to kurva bolo, netuším ani, čo tým chcel autor povedať (asi najskôr nič), ale niečo podobné sa často nevidí. Vlastne som počas celého trvania tohto animovaného zázraku čakal, kedy sa to "záhadné" červené tlačidlo opäť objaví a aké peklo potom nastane. Potom som sa už nechal unášať jedným šialenstvom za druhým, plným slizu a všelijakých možných aj nemožných kreatúr. Toto rozhodne sadne málokomu, pre mňa je však Robert Morgan neskutočne talentovaný umelec, aj keď fakt neviem, čo sa mu pri tvorbe tohto kraťasu honilo hlavou. (01.09.2013)

Bobby Yeah je velmi zvláštní, psychedelický a atmosférický kraťas, kde každá postavička vypadá jakoby měla kožní nemoc. Do toho si přimíchejte hororový nádech a zpracování, které se blíží pohádkám pro děti, jenže tahle pro nejmenší není ani omylem. Maximálně pro ty, kterým chcete způsobit trauma a bezesné noci s bubákama... :-D Koncepce je velmi snová až na hranici halucinace a za podpory velmi vydařené zvukové složky, vše je do puntíku dotaženo. Doporučuji shlédnout večer bez přečtení obsahu, protože jedinně tak zapojíte svoji fantazii a tuhle excelentně ztvárněnou "zvrácenost" nejlíp vychutnáte. K vidění ZDE. (01.04.2014)

Po prvotných zhliadnutiach (pri ktorých je pravdepodobné ohúrenie dychvyrážajúcou presnosťou a technickou dokonalosťou Morganovej stop-motion animácie, ktorá patrí k svetovej špičke, smelo po boku Švankmajera či Quay Brothers) je veľmi zaujímavé prejsť aj k analýze spirituálneho presahu Bobbyho Yeah (ako i väčšine ďalšej jeho tvorby). Postavy jeho filmov sa s Kafkovsky nejasným cieľom, časom či priestorom, dostávajú do surreálnych (a nebezpečne fyzicky hmatateľných) svetov, či situácii, ktorým rozumejú samé zrejme iba o trochu viac ako samotný divák. V týchto chaotických nočných morách si prechádzajú tými najhoršími útrapami a absolútnym rozpadom akýchkoľvek istôt, aby napokon dosiahli oslobodenie, nájdenie absolútneho šťastia, možno i vyššej formy vedomia, nie vymanením sa z hrôzostrašných svetov, ale akceptovaním svojho osudu, nájdenie slobody v chaose, nájdenie blaženosti v pekle. Napriek formálnej desivosti mi teda Morganove filmy koniec koncov pripadajú v istom smere prekvapivo krásne, ich vnútro je krehko transcendentné. (11.12.2018)