Zvonky štěstí

Tento film sa vlastne na nič nehrá a pritom je celý jedna veľká hra. Stačí ak na ňu divák pristúpi, ak nezačne zbytočne hlboko "šťúrať" a moralizovať ale sa len jednoducho poddá jeho iluzívnej irónii. Možno práve podobný nadhľad je nakoniec cestou k riešeniam ťažkých (rómskych) otázok. PS: Pri filme Je to iba vietor som písal, že mnohí filmári vidia rómov cez ružové okuliare. Tento film je idealistický, ale od začiatku to priznáva a upozorňuje na to - Za všetko hovorí podtitul DOKUMENTÁRNA HRA. (25.06.2012)

Viac ako dokumentárny film je to komédia a ešte viac reality-show. Takže dokumentárny vlastne vôbec nie, keď protagonisti plnia zadanú debilnú úlohu. Tak ako môžu a vedia, pritom si aj zafilozofujú, tiež len tak ako im stav mysle a situácia dovoľujú, ale viac ma to rozčuľovalo ako zaujalo. Celý projekt je ako vtip slabé a pridlhé, a ako snaha o niečo nápomocné len šliapnutím vedľa. Zaujal ma akurát zvuk, keď dokonale počuť ako muchy prelietajú zľava doprava, kiežby takýto kvalitný zvuk mali aj súčasné hrané filmy. (09.04.2017)

Metóda, keď si dokumentarista vymyslí nejaký koncept a potom do neho zavlečie protagonistov, sa ukázala ako prepálená už pri Nesvadbove. Pri Zvonkoch šťastia sa tento typ práce dostáva do extrému. Stráca sa akákoľvek možnosť povedať niečo pravdivé o živote hrdinov a hlavnú úlohu preberá zvolený režisérsky výmysel. (Nechcem byť ostrý, ale to isté robia aj súčasné realityshow. Stačí si nájsť exota a vymyslieť mu nejakú činnosť, ktorá ho dostatočne zosmiešni.).................Čo je na tomto filme vtipné, teda nevznika zo zámeru režiséra, ale je čarom nechceného, keď protagonista prenáša rôzne "múdrosti". Veľmi tenkú hranicu s televíznou produkciou (Modré z neba) film oblizne, keď sa protagonista nemotivovane rozplače a začne skuhrať o svojom živote. Takýto moment vyznania a dojatia pôsobí v celom filme úplne bezkontextovo a samoúčelne............................Zaujímavý je moment pred koncom, kde do predkamerovej reality vstúpia aj tvorcovia a vlastne doznajú, že im nejde o žiadnu úprimnú snahu porozumieť rómom, ale chcú si iba natočiť svoj záber. O tomto by mal byť ten film, že väčšina slovenských režisérov ani nevie prečo točí o rómoch, nerozumie danej problematike a viac ako o úprimnú snahu vyjadriť sa k danej téme im ide len o nadobudnutie statusu dôležitých umelcov, ktorí sú pre našu spoločnosť potrební, lebo točia predsa o takýchto vážnych veciach. (15.09.2012)

Tento (ani by som nepovedal) dokument som videl 2x a 2x na mňa zapôsobil úplne inak. Prvý krát som bol šokovaný a pravdupovediac som sa váľal po zemi od smiechu. Gott a Rolincka v opačnom prevedení, pričom Roman má ešte aj účes ako Darinka v detstve. Vystrihovanie obrázkov, občas nie veľmi podarené spevácke výkony. Po druhom pozretí ma už ale miestami mrazilo... Takto žijú dospelí ľudia. S hrôzou človek zisťuje, že na Slovensku v 21. storočí sa žije aj takto, že to nie je v žiadnej krajine tretieho sveta ale tu u nás. (06.02.2014)

Námět působí komicky: dva Romové "hrající si" na Karla Gotta a Daru Rollins. Vše působí o to bizardněji, že Daru představuje muž Roman a Karla žena Mariena (mimochodem v soukromí zpěvačka). Z filmu ale čiší láska tvůrců k hercům a je vidět, že si k hlavním protagonistům utvořili kladný vztah. Sympatické je rovněž opomíjení sociálních problémů (heh) - chudoba v romské osadě jen tak probublává pod povrchem, hlavní zůstávají iluze, sny a fraškovitost hry ústřední dvojice. (Filmovědná poznámka: úplně nejzajímavější je moment v závěru, který na prázdno jedoucí kameru zaznamenává, jak Šulík přemlouvá naštvaného Romana zpět k natáčení. Zpochybňuje dosud viděné, vkládá otázky o manipulativnosti a "hravosti" snímku. Koneckonců pojmenování "dokumentární hra" mluví za vše, že.) (Cinematik Piešťany 2012) (24.09.2012)