Flákač

Raný Linklater meets raný Jarmusch and raný Kaurismäki. Postavy chodí městem, někde se občas zastaví a něco s někým prohodí. Každý z těchhle tří velikánů nezávislého filmu takové filmy točí, nebo minimálně točil a každé z nich mají něco do sebe a v sobě něco z jejich tvůrce. Linklater v rozhovorech mísí polohu dementního tlachaní o ničem a o všem (trochu Kevin Smith style), aby občas zabrousil k té své typičtější intelektuálnější poloze. Zvolený princip observace bez jakékoliv hlavní postavy funguje překvapivě dobře, ale přiznám se, že taková půlhodina by za mě Slackerovi slušela víc. V druhé půlce jsem se už totiž trochu nudil. 5/10 (14.07.2018)

Richard Linklater je prostě jedinečný v tom, jak dokáže vyprávět. Ono je v jeho podání celkem jedno, co vypráví, ale postupy, které ve filmovém médiu nachází... To je prostě jedinečné. Je neskutečně novátorský, a přitom je pořád svůj. Je jedno, jestli natáčí dvě postavy po deseti letech, nebo natáčí film několik dlouhých let, aby zachytil stárnutí, anebo jako v tomhle případě nechává lidi procházet a odehrávat krátké scénky jen proto, že se to takto mohlo stát. V jeho podání to vždy funguje a většinou ani nenudí. (25.02.2016)

Prednedávnom som videl Šachnazarov film Deň poludnia a myslel som si, že je ojedinelým experimentom. Lenže pár rokov pred ním prišiel Linklater s ešte omnoho rozvoľnenejšou formou predávania štafetového kolíka "rozprávania". Až ma prekvapuje, že s podobným filmom neprišiel v 60. rokoch formalistický anarchista č.1 Godard. Slacker je možno výpoveďou generácie počiatku 90. rokov vo svete, možno v Amerike a možno iba v Austine. Ale najpravdepodobnejšia je alternatíva, že nám Linklater prostredníctvom vysoko nereálnych dialógov postáv iba predáva vlastný bordel v hlave. Čo považujem tiež za ďalšiu experimentálnu formu jeho ešte mladícky nevyzretého diela. (16.08.2016)

Druhý celovečerný film Richarda Linklatera – a prvý, ktorému sa dostalo výraznejšej distribúcie po obskúrnejšom a omnoho viac na skutočných cinefilov zameranom opuse It's Impossible to Learn to Plow by Reading Books, natočenom na formát Super 8 mm – je príjemne odlišný a nesmierne zábavný. Sprevádza nás počas dvadsiatich štyroch hodín výstrednou okrajovou kultúrou texaského Austinu, ktorý sa od tej doby stal Linklaterovým hlavným sídlom behom celej jeho mnohotvárnej kariéry. Na rozdiel od všetkých jeho nasledujúcich filmov Slacker v sebe nemá ani náznak nejakej súvislej zápletky okrem jej najdoslovnejšej podoby, s ktorou sa chronologicky pohybujeme geografickým územím mesta v priebehu jedného austinského dňa. Snímka je ale preplnená pitoresknými postavičkami a nádhernou mluvou (ktorá často pôsobí improvizovane, aj keď Linklater mal napísaný podrobný scenár, očividne s prispením niektorých účastníkov, podobne ako tomu bolo v jeho animovanej snímke Waking Life z roku 2001). Štruktúra úzko na seba nadväzujúcich dialógov pripomína extrémne neformálnu variáciu na Le fantôme de la liberté (1974) Luisa Buñuela alebo Playtime (1967) Jacquesa Tatiho. V oboch filmoch sú rozličné udalosti zlepené k sebe jednoducho na základe tesnej blízkosti v čase a priestore. Spojenie istej formálnej logiky a nelogického nutkania k zdĺhavým svojvoľným fantáziám a odbočkám predstavuje impulz, ktorý Linklater využíva v mnohých svojich nasledujúcich filmoch, pravdepodobne sa mu ale už nikdy nepodarí túto kombináciu zobraziť tak presvedčivo ako v Slackerovi. ___ „Každá myšlienka, ktorá vás napadne, sa odlomí a začne žiť vlastným životom,“ poznamenáva sám Linklater k vodičovi taxíka s nehybnou tvárou v úvodnej (a svojím spôsobom najvtipnejšej) sekvencii, ktorá deklamovaním bizarnej filozofie zo zadného sedadla automobilu opäť nadbieha snímke Waking Life. A zvyšok filmu túto poznámku kvetnato ilustruje najrozmanitejšími konšpiračnými a atentátnickými teoretikmi, obdivovateľmi sériových vrahov, hudobníkmi, sektármi, vysokoškolákmi, dogmatikmi, drobnými zlodejmi, ľudmi z ulice a povaľačmi (celkom asi deväťdesiat ľudí). Aj keď film nikam nesmeruje v zmysle rozprávaného príbehu a končí viac-menej alibistickým záverom, veľmi pôsobivé scény vzbudzujú často úchvatný pocit prežívajúcich pozostatkov kultúry šesťdesiatych rokov a skvelo stvárnené predstavy zvláštneho, výnimočného spoločenstva. 80% (03.07.2014)

Takovej nezávislej film s hromadou postav, který kecaj o kravinách. Ze začátku mi to přišlo docela zajímavý, ale ke konci jsem se už dost nudil. Ale dá se to přežít. 40% P.S. Mam pocit, že těch "1001 filmů, který musíte vidět, než chcípnete" vybíral nějakej pošuk. Klidně bych chcípnul i bez toho, abych tohle viděl. (15.11.2009)