Models

Snímky Ulricha Seidla mi vždy prídu ako výsledok výsluchu, pri ktorých režisér prinúti obraz, objekty a subjekty v ňom obsiahnuté, hovoriť samé o seba (a to nielen slovami) pre ne charakteristickými výrazovými prostriedkami, na vlastnú zodpovednosť, necháva ich na pospas sebe samým a tým docieľuje efekt akéhosi bludného kruhu sociálneho a duševného vyhasínania Sledovať tento proces je so všetkou samozrejmosťou nepríjemné, ale taký je už primárny sklon naturalizmu, privedeného do tak až neznesiteľne bizarne okresanej podoby, kedy sa farby na obrazovke javia takmer odpudivo prítomne. ....................... Modelky využívajú Seidlov typicky vyprázdnený naratívny rámec - dlhé zábery bez strihu z odosobnene statickej kamery, často krát monotematické, situované len do pár stiesnených interiérov, ktoré sa cyklicky striedajú, prinášajú stále také isté situácie a nasledujú za sebou bez akýchkoľvek okľúk alebo skrášľujúcich ornamentov a pomaly sa vŕtajú vo vecnom jadre. Takto odmeraná blízkosť reflektovania osobných životov modeliek má tendenciu evokovať u diváka voyeurske pocity a svojím minimalizmom predáva slovo čisto samotnému dianiu, ktoré cynicky ponecháva na neznesiteľne pomalé utápanie sa vo vlastnej prázdnote. ................... Najsugestívnejšími sa javia scény, kde protagonistky hľadia priamo do kamery, líčia sa priamo do jej objektívu, hovoria o svojich problémoch alebo sa z nich valia (taktiež pre naráciu dôležité) bezobsažné a povrchné reči o silikónoch, sprchujú sa pred ňou – prostredníctvom audiovizuálneho média sa k nim dostávame do maximálnej blízkosti v rámci jeho možností, no aj tak cítime chlad a odmeranosť. Chovanie filmu nepozná žiadnu emocionálnu reaktívnosť, dokumentárna odmeranosť sprostredkúva len všeobecný chlad a odosobnenosť, čiže stavy, ktorým ponecháva celú dobu stopáže voľné slovo a utvárajú sa tak kanibalistické orgie, ktoré požierajú samé seba a pokojne strnulé sledovanie tohoto javu, bez manipulácie jeho tempa, buduje v divákovi unikátnu averziu. ................... To, že Seidlove filmy svojou veľmi dobre zvolenou stratégiou k vypočúvaniu sveta hovoriaceho o sebe samom dokážu u diváka vyvolať priveľkú averziu myslím nie je na škodu. Sledovať jeho snímky nie je ani príjemné, ani zábavné, dostavuje sa pocit zhnusenia a úplnej stagnácie, ale práve to sú elementy poukazujúce na to, že dielo dosiahlo maximum a vyťažilo z tematických esencií čo sa len dalo. Životy protagonistiek sú nudné a strnulé, zlomili si nohy v stereotypnom vyprázdňovaní sa a prese také je aj ich sledovanie. ........................... Estetická zaujímavosť strnulých obrazov v Modelkách dosahuje vrchol najmä v snímaní ženy sediacej v červených šatoch na WC so sklopenou hlavou, kde sa pohráva s kompozíciou podobnou Modigilianiho obrazov no deformuje ich atmosféru, zoškrabuje z nej zmyselnú magickosť, ostáva len model bez dychu vo svojej samote. ....................... Dve hodiny takto necudne pasívneho pohybu v dreni sveta druhoradých modeliek otvára bezútešnosť ich existencie v celej svojej nahote, nič sa nedá ukryť, pretože kamera je všade, najmä tam, kde by to bolo najmenej želané – Modelky predvádzajú typicky Seidlovské civilné psychologické porno bez možnosti vyvrcholenia, vzrušenia vmenu či absolútne vylúčenej katarzie. (02.02.2014) (méně) (více)