Šepoty a výkřiky

Ano, opět nevím, co napsat, ale prostě musím. K začátku filmu jsem přistupoval trochu ospale, což vedlo k mírnému klimbání, ale jakmile jsem se dostal trochu pod povrch, nespustil jsem z tohoto majstrštyku oči. Nebudu nijak rozebírat stylizaci do červené, kterou tady každý opěvuje, protože je mi to úplně jedno. Tohle je film o vztazích a psychice a krvavě vypadající střihy jsou cool a je to pro leckoho vizuální oživení, ale jestli si z filmu někdo odnese jenom todle, tak potěš pánbůh... Nebudu nic prozrazovat, každý si ty symboly musí rozluštit sám a k jednotlivým "medailonkům" postav, které nakonec nejsou tím, čím se zdají být (ha, až twinpeaksovská fráze), si také musíte najít cestu podle svého. Teď mě tak napadá, že poslední věta dělá z celého komentu jen bezmyšlenkovité a pseudointelektuální blábolení a působí dojmem, že vlastně vůbec nemám ponětí, o čem to tu plácám. Na to můžu říct jen jednu věc - doporučuji. Podívejte se na to a budete blábolit taky. Je totiž hodně těžké něco takového verbálně či literárně uchopit, přestože vnitřně to chápete. Však víte, co myslim. Jenom musím dodat, že tohle je moje prvotní seznámení s Bergmanem, takže jestli se jedná o slabý odvar jeho jiných děl, tak příště asi umřu... 95%. (31.01.2008)

Mimoriadne ťažká depka pre citlivejšie povahy. Zo vzdialeného optického portfólia kostýmová "rodinná" dráma, z opačného a dominantnejšieho brehu hustá porcia veľmi intímnych, duševných, problémových, spoločenských a vzťahových asociácií. Všetky jednotlivé komunikačné (verbálne i neverbálne) komponenty dotvárajú fantastickú teatrálnu schému (anti)rodinných previazaností, ktoré sú časovo priehľadné a tým pádom sú zdrojom bezprostredných emócií. Ani sa nečudujem, že Kubrick mal problém to vôbec celé dopozerať. (07.03.2014)

Ingmar Bergman je režisér zachycující víc než ostatní. Z každé postavy dostane maximum a občas tak vzniká dech beroucí zážitek. Tentokrát si vybral příběh tří sester, který maličko nezvládl. Vybral si výborné herečky, ale ani krásná Liv Ullmann není tak úžasná, jak divák očekává. Psychologie postav je propracovaná a každá ze čtveřice má svoje okamžiky a flashbacky, v kterých je nám hlouběji představován jejich charakter. Celý film zdobí krásná práce kameramana, detaily na hlavní postavy ve stínu a dokonale využitá červená barva, která je nejen na zdech celého domu, ale také jsou její pomocí tvořeny střihy. Zklamal mě konec, který se snaží polopaticky říct divákovi o čem je celý film. Většině bystrých diváků to však dojde mnohem dříve a pak konec slouží jen jako malé zopakovaní s trochou morbidnosti. (24.08.2007)

Šepoty a výkriky sa radia k vrcholným dielam Ingmara Bergmana a takisto k jeho najlepšie natočeným. To mi je jasné už od prvých záberov na interiér statku, ktorý na čas prichýli celý Bergmanov umelecký vesmír. Vstupujeme do izby, kde neúprosne vládnu hodiny, kde sa nad životom vypína čas, do izby s niekoľkými starožitnými hodinami- všedne a pritom desivo odratávajúcimi (niekoho) minúty. Tu sa práve prebúdza žena, majiteľka statku, v pokročilom štádiu rakoviny a... s neľudskými bolesťami. Jej dve do blahobytu vydaté sestry za ňou prišli s vedomím, že sa to patrí, skôr dozrieť na dom a rozlúčiť sa ako ju opatrovať. Obidve (sestry) sú frustrované z manželstva, len každá z iných príčin, nespokojné, egoistické a obe dospeli do istého štádia ľahostajnosti. Prítomnosť smrti v nich na krátky moment udusí ľahostajnosť, nahrádza ju zožierajúci strach, ale prebúdzajú sa i výčitky- tam na smrteľnej posteli trpí žena s ich krvou- a výčitky, tie zalarmujú posledné, stratené odrobinky altruizmu v ich sebeckých dušiach. Obe sestry- jednu chladnú, neschopnú hlbších citov a druhú vrúcnejšiu, no krajne zmätenú- skvele stvárňujú Bergmanove herečky Ingrid Thulin a Liv Ullmann. Svedkami výnimočných výkonov budeme u celého kvarteta hlavných hrdiniek. Znepokojivý a majstrovský je farebný kontrast filmu: na stenách miestností a v zariadení dominuje najčervenšia červená- stavia do opozície sestry, ktoré obľubujú žiarivé, vznešené biele róby. Po smrti chorej vytvárajú novú opozíciu od hlavy až po päty v čiernej odeté postavy. (Bergman si v tomto odtieni červenej predstavoval ľudskú dušu. Takže ide vlastne o ďalší zo spôsobov a o ďalšie pole skúmania smrti. To, že je červená všadeprítomná, vizuálne metaforizuje všadeprítomnosť smrti v dome. A umocňuje jej mocný vplyv na jeho zdravé obyvateľky.) Šepoty a výkriky sú pôsobivým symbolickým rozjímaním o osamelosti, smrti, nedostatku lásky, žiali, utrpení a nezabúdajme- o človeku. Poprvýkrát mi robilo problémy vžiť sa do Bergmanových postáv (tým myslím do zdravých sestier). Tento príbeh na mňa nespravil taký hlboký dojem ako všetky zatiaľ videné Bergmany (Persona, Mlčanie, Hanba, Scény z manželského života), preto mu prideľujem 4*. Zaujímavé komentáre: Djkoma, Shadwell, Radko, dewy (06.08.2008)

Pokiaľ Vám pripadajú siedma pečat alebo hanba ako silné depky, asi ste nevideli šepoty a výkriky. Sonda do ženských duší, ktoré trávia pokope čas v jednom dome s kdovie prečo červenou farbou všade naokolo. Asi najťažší Bergmanov film (ktorý som videl), ktorý je našťastie kratší, ako by jeho divák očakával, takže sa dá bez problémov dopozerať, aj keď Vás nezaujme, čo sa môže lahko stať. VIDENÉ ZNOVA: Pri druhom kole Bergmanových filmov (či už videných alebo nevidených) si uvedomujem, aké sú jeho ťažké artfilmy divácky atraktívne. Reálnych 90 minút jeho filmu znamená pocitovú tri štvrte hodinku. Je to tým, že dokáže zaujať mizanscénou a dynamikou sekvencie aj bez prvoplánovo zaujímavého deja. V šepotoch a výkrikoch sa bavíte nad premýšlaním o zmysle dvoch vínových pohárov pred hlavnými predstaviteľkami, jedným plným, jedným prázdnym, nad stavbou pasáží, ktoré predstavujú jednotlivo hlavné postavy začínajúce záberom na jednu polovicu ich tváre a končiacu záberom na tú druhú. Nad porovnávaním ich vzťahu k umierajúcej sestre a ich príčinách, ktoré môžu byť hlbšie, ako sa na prvý pohľad zdá a nad farebnosťou kompozícií. Takže ak ma nabudúce bude nudiť nejaký súčasný artfilm, tak ho vypnem, režisér je totiž neschopný amatér. P.S.: Liv Ullmann je najkrajšia Švédka, na akú si momentálne spomínam. (09.08.2009)