Kangax

Oveľa akčnejšie, a hlavne oveľa svižnejšie ako slávny Romerov originál. Spravidla dnešný príklon k rýchlosti a akčnosti vôbec nemusím, ale až extrémne pomalé Romerove zombies v origináli Dawn of the Dead (1978) boli niekedy skôr na srandu, než k strachu. Každopádne som pôvodnému Dawn of the Dead (1978) udelil maximálne hodnotenie, a k rovnakému sa uchyľujem aj teraz. Proste ma to fakt bavilo, nádherne to odsýpalo. Tento Snyderov remake považujem za jasne najlepší hororový remake za posledných 10 rokov. Inak vždy, keď dnešní remeselníci siahnu na staré hororové skvosty, chytám sa za hlavu. Tu to neplatilo, je to len mainstrem, ale vzácne sa vydaril. Všetky tie trápne filmové Resident Evili pre deti tomuto nesiahajú ani po kotníky...

Skvelá kamera, réžia, a jednoznačne atmosféra, ktorá silne pripomína neskorší Fulciho geniálny horor The Beyond (môj najobľúbenejší Luciov film). Podľa mňa najlepšie Fulciho giallo, veľký cit pre detaily, farby a celkovú kompozíciu. Scenár je bez jediného deravého miesta... Pre giallo totiž často býva kritický stred filmu, tu je zaplnený početnými zvratmi, a vyvrcholenie je zrežírované s prehľadom. Ani najväčší odporca tohto režiséra objektívne nedokáže tomuto neskorému giallu nič vytknúť. Maximálne hodnotenie udelujem bez mihnutia oka. Zaujímavý komentár k tomuto filmu: MIMIC

Shodou rôznych náhod sa skupinka ľudí, ktorý sa spolu ani nepoznali ocitá jedného večera pri cintoríne opustenej dediny a zahmlenej vile. Jedná sa veľmi rôznorodé charaktery. Stárnúci playboy - alkoholik, mladý párik, starší manželia, a bohatá Elsa, ktorá sa večer vybrala pre svojho manžela a zablúdila v hustej hmle... Film skutočne prakticky celý čas vyzerá ako čistý gotický horor so všetkými jeho rekvizitami (cintorín, duchovia, nemrtví, strašidelná vila, opustená krypta, dokonca padnú zmienky o čarodejniciach a upíroch), aby sa však samom závere nečakane preklopil do gialla (prekvapivá pointa, ťažká osobná trauma z mladosti, a nečakaný príchod vraha v čiernom klobúku). To čo tento horor vyzdvihuje do výšin je atmosféra.. Tá je fakt špičková, môže sa kľudne rovnať žánrovým špičkám gotického nadprirodzeného hororu. Doslova sa dá krájať, rovnako ako hmla ktorá sprevádza celé okolie starého sídla. Myslím, že nebudem moc spoilerovať, keď poviem, že veľmi dlho nikto vôbec nezomrie, nič vážneho sa nestane a napriek tomu je film stále veľmi napínavý. Okrem fakt špičkovej atmosféry, sú tu totiž aj dobré herecké výkony a skvele zvládnutá réžia. Slabinu vidím trochu vo vyvrcholení, ktoré môže niektorých hororových fans sklamať, aj znalcov giallo príliš neprekvapí ( o čo asi ide, a kto sa nakoniec filmu zjaví mi bolo jasné už v poslednej polhodine) Tak či onak, "Zahmlená vila" sa mi rozhodne veľmi páčila, a kedže som prekladal titulky, musím povedať, že som ich prekladal s chuťou... Celkovo za 3 a pol, ale ako fanúšik žánru idem ešte vyššie....

La Tarantola dal ventre nero patrí jednoznačne k najklasickejším zástupcom žánru giallo, a využíva všetky jeho postupy, finty a rekvizity. Snáď len tie koženné rukavice sú tu nahradené priesvitnými chirurgickými... Má to však svoje opodstatnenie, lebo vrah skutočne ako chirurg rozparuje svoje obete hneď potom ako ich najprv paralyzuje akupunktúrnou ihlou. Vraždy tentoraz vyšetruje policajný inšpektor ako v obyčajnej kriminálke, ale kedže sa jedná o giallo, nie je to len anonymná figúrka vypočúvajúca svedkov a naháňajúca podozrivých, ale človek so svojím vlastným súkromným životom, pochybnosťami a slabosťami. Tvorcovia skutočne zamotávajú dej ako môžu, pridávajú postupne do deja nové postavy a nové zápletky (vydieranie, drogy, žiarlivosť) a tak dokonale zmiatli aj mňa, a tak som bol celkom prekvapený samotným vrahom. Spokojný som bol samozrejme aj s hudbou, celkovým spracovaným ktoré síce v rámci žánru nepatrí k úplne originálnym ale inak je takmer bez chybičky. Páčilo sa mi logické správanie postáv, takisto logický, premyslene napísaný scenár a v pohode som prehliadal zopár chybičiek, hluchých miest v prvej polovici filmu či mizerných hereckých výkonov vedľajších postáv ( komicky nezúčastnene sa tváriaci inšpektorovi asistenti)

Partia mladých ľudí si vyrazí na výlet.... Po pohodovej plavbe jachtou ich výlet potom pokračuje po suchej zemi, na aute patriacemu najbohatšiemu z nich, ale práve v tej chvíli nastávajú problémy. Partičke totiž dôjde benzín, a v silnej búrke horkoťažko nachádzajú malú benzínku. Kedže nemajú hotovosť, a starý majiteľ čerpacej stanice nechce uznať šeky bez dokladu totožnosti, ich situácia sa stáva kritickou. Nakoniec sa čudný starec s čerpacej stanice nad nimi zľutuje, a dá im zadarmo aspoň trochu paliva... Dá im presne toľko, aby sa im akoby náhodou minul priamo pri starej vile, kde sa stávajú nedobrovoľnými účastníkmi satanskej omše, ktorá skutočne skončí veľmi krvavo. Tých osem mŕtvych na Čiernej omši je však ešte len začiatok udalostí ktoré nevyhnutne musia prísť.... V sedemdesiatych rokoch pokračovala popularita gotického a satanského hororu hlavne v Španielsku a Taliansku, kde mal veľkú tradíciu ešte z rokov 60tych a dosť sa odlišoval od podobných sofistikovanejších anglických a amerických hororov. Od anglo-amerických hororov sa odlišovali vyššou krvavosťou, deravejším scenárom, nelogickým správaním postáv, ale aj odvážnejším, a často úchvatnejším a originálnym spracovaním. Tragic Ceremony je jedním z týchto filmov... Nepatrí ku klenotom žánru, je typicky nevyvážený - skvelé scény striedajú slabšie okamihy, ale padol mi do oka hneď na prvý pohľad. Prvú polovicu filmu stále neviete na aký žáner presne pozeráte, ale čím sa blíži k záveru, tým sa presúva do čoraz nadprirodzenejšej polohy. Keď vám táto poloha vyhovuje, budete spokojní, keď však nemáte moc skúseností s podobným talianskym spracovaním v tých rokoch, budete nad niektorými scénami usmievať... Aj ja som sa usmieval, ale od spokojnosti... Proste dnes sa už takéto duchársko-satanské filmy s takouto atmosférou netočia...

Blood and Black Lace je skutočne úchvatným a zásadným filmom v mnohých aspektoch. Prechod k farbe využil Mario Bava vskutku naplno, a detailne premyslené nasvietenie každého interiéru, každej figuríny, či chodby ma celý film neskutočne bavilo. Tieto farebné orgie navyše iba dokreslujú zásadný príbeh o tajomnom vrahovi, čo v atmosférických alebo brutálnejších scénach vraždí pekné modelky. Bava týmto navždy presne definoval žáner giallo, s neznámym vrahom, mysterióznymi vraždami, a nečakanou pointou. Pri hodnotení filmu som si uvedomil, že všetci nasledovníci (vrátane Argenta) už iba vychádzali, a mierne vylepšovali základy žánru, ktoré týmto filmom pevne stanovil maestro Bava. Zamotaný príbeh skvele dokreslujú všadeprítomné figuríny, alebo sochy ktoré ako keby evokovali prázdnotu ľudských duší. V závere filmu, keď vrah náhodou zhodí jednu s figurín, ako keby predznamenal svoju blízku smrť. Vo filmoch si často všímam hlavne skryté symboly, a tento film je ich plný... Figuríny sa neskôr stali obľúbenou rekvizitou žánru, často však potom bývali neskoršími režisérmi používané samoúčelne. Slabšie herecké výkony (nevýrazný inšpektor) vôbec nemôžu pokaziť dojem s nadčasovo napísaného scenára,a skvelej kamere ktorá sa okrem premyslených kompozícií venuje vskutku úchvatním farebním orgiám, ktoré Bavovi vždy išli, a v polovici 60rokov hra s nimi dosiahla u tohto režiséra vrcholu ( Bavov najlepší gotický horor - Operazione paura 1966) K podobnej divokej hre s farbami a nasvieteniu interiérov sa odhodlal až Argento vo svojich hororoch Suspiria a Inferno, tie však do žánru gialo nepatria, a tak Blood and Black Lace zostane navždy farebne najúchvatnejším filmom žánru. Keby nebolo Bavu, a tohto filmu odvážim sa tvrdiť, že žáner giallo by nikdy nevznikol, a ktovie, čo by bolo s takého Argenta....Maximálne hodnotenie tohoto filmu je teda bez debaty povinnosť....

Čo napísať o tomto rozporuplnom filme? Práve som zhliadol rozšírenú verziu (190 minút), a tak sa konečne môžem podeliť o svoje dojmy. Históriu vymysleného sveta okolo planéty Arakkis a veľkých vojnách veľkorodov Harkonen a Atreidis poznám pomerne dobre, aj keď sa priznám že s kníh F. Herberta som prečítal len dve. S rovnakým názvom vznikla aj počítačová hra, s neskoršími dvoma novšími verziami - Dune 2000 ( 1998) a Emperor Batle For Dune (2001), ktoré definovali žáner tzv. realtime stratégie. Všetky hry však výzorom aj spracovaním vychádzajú práve z Lynchovej verzie tohto eposu. A práve výzor (dekorácie, temná atmosféra, zvrhlé charaktery členov rodu Harkonnen, kostýmy) patria jasne k najlepšiemu zo žánru sc-fi. S príbehom je to horšie, priznám sa že napríklad príbeh PChry Emperor Battle for Dune sami páčil viac, než tento vo filme.. Súhlasím aj s tými ktorý tvrdia, že Lynch hrubo nezvláda bojové scény, a záver filmu je silne klišoidný a vyslovene ponechaný napospas producentom. Problémom sú aj trikové efekty, ktoré sú nezvládnuté aj na vtedajšiu dobu. Je to veľká škoda, lebo vizuálna stránka filmu je úchvatná...Ale aspoň si Lynch vtedy naplno uvedomil, že takéto vysokorozpočtové projekty nie sú preňho, a potom nakrúcal úž len svoje typické "nereality-filmy" - napr. úžasný Modrý samet

Hororová legenda Paul Naschy si v roku 1974 odskočil do Milána, kde nakrútil film vtedy v Taliansku nesmierne populárnom žánre giallo. Réžia bol zverená Leónovi Klimovskému, samotný Naschy si zahral ústrednú postavu filmu - inšpektora Paola. Film začína skutočne vo veľkom štýle, prvá vražda prichádza hneď v prvých minútach, a takto rýchlo vraždenie pokračuje ďalej. Vraždí sa rôznymi spôsobmi: dáždnikom, sekerou, šablou aj golfovou palicou. Inšpektor Paolo, ktorému je zverené vyšetrovanie záhadných vrážd, pri ktorých zabijak necháva ako svoju značku zakrvavenú vážku ale sprvoti evidentne nemá na zabijakovo tempo. Prakticky len tápe, nestíha, dokáže sa len mlátiť s gangami (aj tí mu dajú do držky :)a aj samotný "Zabijak Vážka" si z neho doberá prostredníctvom občasných listov, ktoré okrem vážky zanecháva pri obetiach. Naštastie ale má pri sebe svoju priatelku Silvannu, ktorá má iné detektívne schopnosti a aj ženskú intuíciu.... Áno, vidím v tom zámer, aby inšpektor Paolo mal ďaleko ku geniálnym detektívom v iných filmoch, a fakt to niekedy hraničí s jemným čiernym humorom. Slabinu trochu vidím v scenári, ktorý nás v prvej hodine zaplaví skutočne veĺkým počtom zavraždených, ale v záverečnej polhodine, kedy by mal film gradovať, tempo zabíjania upadne a nahrádzajú ho nie príliš presvedčivo nakrútené prestrelky. Problém scenára je aj fakt, že po neznámych obetiach v začiatku filmu (feťáci, prostitútky), pomerne skoro začínajú zomierať všetci hlavný podozriví a tak sa na samotný záver príliš zužuje počet kandidátov na vraha a pre znalcov žánru už nebude problém odhaliť identitu zabijaka ešte pred samotným koncom. Aj réžia je taká príliš rutinná, od vizuálnej nádhery Argenta, ale aj Martina má ďaleko. Napriek tomu sa ale jedná o nadpriemerné giallo vytvorené skúsenými tvorcami, a mierne nadpriemerné hodnotenie si zaslúži...

Preslnené a tak trochu ospalé Nice začne jedného dňa terorizovať z ničoho nič neznámy ostrelovač. Prvé obete pochádzajú z najbohatšej vrstvy, a tak vzniká podozrenie, že ide o činy nejakého ľavicového extrémistu. Vyšetrovaním je poverený komisár v podaní známeho Jeana-Louisa Trintignanta, a ten ale po chvíli zistuje, že do prípadu je zapletená aj jeho priateľka, a že vraždy predsa len niečo spojuje.. Potom čo pred jeho očami zomiera aj ona, začína pomaly rozplietať zložitý prípad, ktorý je len zdanlivo "bez motivu". Chladný, strnulý výkon Jeana-Louisa Trintignanta, ktorý prakticky celý film neprejavuje žiadne veľké emócie (ani potom čo pred očami zabijú jeho milenku) mi fakt sadol, rovnako ako už tradične skvelá hudba Ennia Morricone, ktorá hrá len občas, ale práve vtedy kedy to skutočne pasuje. Celý film som bol v napätí, a prakticky nemám čo vytknúť. Trochu bol problém, že vraha, aj jeho motív som odhadol prakticky okamžite, keď sa prvýkrát poriadne zjavil na scéne, ale napriek tomu som si užíval film až do samého konca. Tento film totiž naštastie nestojí len na záverečnej šokujúcej pointe, a má aj iné tromfy v rukáve. Kamera aj réžia sú totiž fakt brilantné, a ten jemný mystický nádych, a prvé dve tretiny filmu keď som fakt netušil, čo sa deje mi pripomínali nejlepšie pecky štýlu giallo, ktorým sa tentoraz francúzky tvorcovia iste inšpirovali.. 4a pol..

Kvalitné giallo so silným vplyvom gotického hororu. Alebo skôr kvalitný gotický horor s prvkami gialla..? Tento film naozaj vyzerá, ako keby bol nakrútený v polovici 60. rokov niekde v Španielsku, alebo štúdiom Hammer, a nie Talianmi až v r.1973.. Klasická orchestrálna hudba, farebné typicky "Bavovskéˇ nasvietenie interiérov, staré šlachtické sídlo (hrad) kdesi v Škótsku, rodinná kliatba, tajné chodby a opakované návštevy cintorína a farebne nasvietenej krypty.... Všetko to sú typické rekvizity čistého gotického hororu....Ale..... Okrem toho tu máme pomerne veľký počet vrážd (až na výnimky vykonané britvou), kvantum podozrivých, obľúbené zvieratko giallofilmov - mačku a rozhodne prekvapivú pointu. Na vraha som totiž tipoval takmer všetkých, ale toho kto ním nakoniec bol, vôbec nie...a to sa mi ešte nestalo... Kedže starú školu gotického hororu milujem, rovnako ako giallo, po väčšinu filmu som chrochtal blahom... Nakoniec však trošku triezvejšie nemôžem ísť na úplne plný počet, a to hlavne kvôli slabším hereckým výkonom niektorých postáv, príliš klasickej hudbe, a hlavne mne nesympatickej hlavnej hrdinke, ktorú keby tiež odpravili, možno by som šiel na plný počet.. :.)