Kangax

Videl som už 6 filmov zo série o Zatoichim zo šesdesiatych rokov a tak si trúfam povedať, že tento je veľmi netradičný a líšiaci sa od ostatných ale aj jeden z najlepších. V podstate totiž ide o akési remake Kurosawovho Yojinba aj s jeho pôvodným hercom Toshirom Mifunem akurát s pridanou postavou slepého maséra Zatoichiho. Fakt, že film sa teraz netočí okolo neporazitelného Zatoichiho je rozhodne príjemným osviežením série ktorá v roku 1970 už trvala pridlho a pomaly sa chýlila ku koncu. ZatoIchi tu teraz skôr exceluje ako komediálna postava, ako bojovník na veľmi suverénneho Yojimba takmer nemá a je to vidieť v tradičnom záverečnom masakri, kde Mifune porcuje bez mihnutia oka jedného protivníka za druhým, zatiaľ čo Zatoichi má veľké problémy s malou skupinku amatérskych lacných samurajov. Mifune to aj predznamenáva replikou: "Slepci by teraz mali radšej sedieť doma a modliť sa..." Samozrejme v samom závere prichádza aj k vzájomnému súboju, kde sa ukáže že sú oveľa vyrovnanejší, ale výsledok súboja by bol veľký spolier tak si to radšej pozrite sami... Odporúčam aj zhliadnuť ešte predtým spomínaný film Yojinbo od A. Kurosawu: http://www.csfd.cz/film/5446-telesna-straz/ aby ste pochopili a ocenili jemné narážky a odkazy...

Veľmi príjemné prekvapenie! Duchársky námet vo filmoch totiž už dávnejšie pripomína ten slávny výrok že: "všetky dobré filmy už boli natočené". Tu sa ale teraz tvorcovia rozhodli pre novátorský prístup a dokázali, že prekvapivo originálna ducharina sa dá nakrútiť aj bez originálnych metód (inak účinné statické kamery v Paranormal Activity). Súhlasím s užívaťelom Riccim s tým slabším záverom aj s konštatovaním, že napr. taký Dead Silence je o chĺpok lepší. Chválim tvorcov, že sa dokázali zaobísť bez zbytočných digitálnych efektov (ktoré mne už v nových hororoch lezú krkom) a skutočne efektívne použili osvedčené finty - lakačky a dusnú atmosféru.

Nezdieľam nadšenie tunajších kolegov ako Karlos80. Dôvodom sú nesympatické postavy, až príliš toporné herecké výkony a predvídateľný dej. Pre mňa proste kvantum akcie, ani enormný počet mŕtvol (spočítal ich niekto?)nedokáže zakryť režisérove chyby, nízky rozpočet a diery v scenári. S filmu mi navždy utkveje v pamäti skvelá úvodná scéna hromadnej likvidácie skupinky mafiánov granátometom a dobrá bola aj časť likvidácie Cocciho mužov. Inak to bolo proste moc ploché a povrchné... Taká trilógia o Bettim či napr. inteligentnejšie Tessariho filmy štýlu "poliziotteschi" ( Uomini duri, Tony Arzenta) sú pre mňa o stupeň vyššie.

Najdôstojnejšie rozlúčenie Borisa Karloffa aké si možno predstaviť. Karloff tu vlastne hrá sám seba a vtipnými replikami skvele komentuje novú situáciu v kinematografii do ktorej už staré viktoriánske postavy a gotické rekvizity nepatria - Kto môže mať strach zo vymysleného starého šlachtica na spustnutom zámku, keď vonku šialený strelci terorizujú nevinných ludí na verejných miestach? V tej dobe už Cormanovské či Hammerovské gotické horory boli dávno z módy - frčali psychotrillery a tvorcovia sa dokázali s týmto obratom vo filme vyrovnať skutočne s nadhľadom. Film navyše reflektuje aj vtedajšiu súčasnú situáciu v USA (zavraždenie Kinga či oboch Kennedyovcov) a je vlastne aj pálčivo aktuálny doteraz ( obrovské množstvo zbraní v súkromných rukách, a ich dostupnosť pre amerických občanov a neustále sa opakujíci scenár s vraždiacim strelcom na uliciach či školách.) Réžia je veľmi zručná, scenár vtipný a fakt že vlastne sledujeme dve nezávislé dejové línie ktoré sa spoja až v samom závere sa mi páčil. Škoda len že šialenstvo strelca prichádza veľmi náhle a jeho pohnútky nie sú vôbec vysvetlené. Nad priemer ale film vyzdvihujú kvalitne spracované "strelecké scény" a už spomínaná nadčasovosť.

Nadpriemerné klasické giallo čisté ako voda s karpatských prameňov s výbornou atmosférou, kvalitnými hereckými výkonmi a so zopár vtedajšími "žltými hviezdami - aj keď napr. taká Nieves Navarro má len kratučký štek,: užije si malý románik a veľmi rýchlo je rozrezaná na kusy (to sa má takýmto kráskam v gialle stávať, samozrejme...:) Rozrezaná však nie je len ona ale aj ďalších päť neverných žien, ktoré neľútostne a zároveň klasicky s nožom alebo britvou likviduje maskovaný zabijak, oháknutý presne podľa najlepšej "giallomódy" ..:) Sám seba nazýva "Morálny pomstiteľ" a riadne zamotáva hlavu úbohému inšpektorovi ktorý počas celého filmu nevie čoho sa má chytiť. Chválim tvorcov za kvalitné atmosférické vraždy (scény u mora a na krvavých schodoch), za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Argento s Martinom, za vydarené zamlžovanie identity vraha, za výbornú ústrednú "lahodnú melódiu" - ako spomenul Karlos80, a hlavne za skvelý koniec. Ten totiž nie je len klasicky tom, kto je vraždiacim maniakom ale postaví hlavných hrdinov do nečakanej až šokujúcej polohy a pred nečakané rozhodnutia. Záver tak vyznie veľmi trpko aj osobne a silne mi pripomína tento smutný Tessariho kúsok http://www.csfd.cz/film/102834-morte-risale-a-ieri-sera-la/

Paul Naschy počas svojej bohatej hereckej činnosti zabŕdol snáď do všetkých odnoží hororového žánru. Napriek tomu že on a skupinka spolupracovníkov okolo neho (režisér Klimovsky a pod.) sa takmer vždy iba inšpirovali, občas až priam vykrádali iných tvorcov, a iné žánre a kvantita často prekonávala kvalitu ( hlavne obrovský počet filmov v prvej polovici sedemdesiatych rokov ktoré stáli hlavne na charisme samotného Naschyho ) tak v tom počte sa vždy nájde hneď niekoľko periel. El Carnaval de las bestias je bezosporu jednou z nich.. V tomto filme, kde zobral režisérsku taktovku Paul Naschy osobne do rúk dokonca vykráda nielen známe žánre ale aj sám seba, resp. inšpiruje svojimi staršímu filmami, ktoré tu už vymenoval užívaťeľ giallo. Áno inšpiruje sa, dokonca priam vykráda sám seba, ale ako brilantne!!! Na genialitu tvorcu často totiž neukazuje nejaká originalita ale skôr odvaha skľbiť viaceré žánre bez toho aby vznikol nejaký guláš či zlátanina. Na filmoch doslova milujem fakt, keď netuším ako budú pokračovať, keď sa vymykajú nejakej šablóne. Tu máme hneď tri rozličné polohy: prakticky čisto dobrodružných 25 minút, ktoré však odrazu skončia aby sa tempo spomalilo a odrazu si vychutnávali interiéry starej vily, kde možno straší duch manželky tamojšieho pána. Okrem tejto hororovo-duchárskej polohy tu máme čisté gialloscény, kde neznámy zabijak likviduje nezvaných návštevníkov... Divák je zrazu zmätený, ..:máme do činenia s akčnou gansterkou, ducharinou, giallom??? Odpoveď v závere je zdrvujúca, a záver ma fakt dostal do kolien ako kedysi u Bariiliho hororu The Perfume of the Lady in Black. Nemôžem inak, než plne súhlasiť s maximálnym hodnotením, ale aj s konštatovaním že musíte mať fakt niečo napozerané aby ste si tento skvelý počin vychutnali. Pre mňa veľké prekvapenie.. Po zhliadnutý asi desiatky filmov s Paulom Nashym ma ani vo sne nanapadlo, že jeho zatiaľ najlepší film nebude žiadny hrbáč, vlkodlak ani gotika zo sedemdesiatych rokov ale mix žánrov nakrútený v ušmudlaných osemdesiatych rokoch... Skvelý dej, skvelé spracovanie - výborná hudba... Také malé zjavenie...:)

Komorné taliansko-španelske giallo odohrávajúce sa s výnimkou začiatku takmer celé v starom rodinnom sídle rodu Blomfieldovcov (vlastne iba v pár miestnostiach domu). Očakával som, že toto jednotvárne prostredie bude vykompezované zamotanými a košatými dialógmi a dejom, ale opak je pravdou. Kedže som prekladal titulky, viem veľmi dobre, že dialógy sú veľmi jednoduché, stručné. Režisér vsadil celú atmosféru na interiéry starého rodinného sídla, a typickú zásadnú otázku každého gialla (kto je vrah?) zamotal takým spôsobom, že vlastne všetky postavy v rodine sa nám predstavujú ako psychicky narušené. Oliver je bývalý ťažký alkoholik, jeho sestra Jenny zase sadistka od detstva mučiaca nevinné zvieratká a jeho nevlastná matka Sarah je priam maniacky posadnutá láskou k samotnému Oliverovi. Scenárista takto dokázal, že aj keď je vo filme len zopár postáv a podozrivých je možno spočítať na prstoch jednej ruky, divák si stále nemôže byť istý kto stojí za smrťou Oliverovej bývalej manželky Helen. Zároveň režisér po kľudnej prvej hodinke konečne rezignuje na atmosféru sídla a trochu nečakane rozpúta v posledných 20 minútach vražedné šialenstvo.. Podľa môjho názoru sa vzhľadom na priemerné herecké výkony, prílišnú komornosť a nie príliš presvedčivo napísané dialógy jedná o horkoťažko priemerné giallo, ktoré možno odporučiť takmer výhradne iba fanúšikom žánru. S podobných "interiérových giall" vsádzajúcich hlavne na atmosféru starých sídiel odporúčam skôr odvážnejšie a divokejšie giallo http://www.csfd.cz/film/37497-bianco-vestito-per-mariale-un/, alebo hororovejšie a gotickejšie: http://www.csfd.cz/film/90369-morte-negli-occhi-del-gatto-la/ . Casa de Las Muertas Vivientes narozdieľ od nich nenadchne ani neurazí, proste niečo tomu ešte chýbalo...

Vynikajúce poliziotteschi, založené na charizmatickej postave inšpektora Bettiho som videl ako posledné z trilógie (aj keď je druhé v poradí). S výnimkou slabšieho začiatku, je nabité skvelou presvedčivo nakrútenou akciou a s množstvom výborných nápadov. Na rozdiel od rok staršieho Roma violenta (1975) ide trochu v klasickejších koľajách eurocrimi. V Roma Violenta totiž inšpektor Betti likvidoval jednu anonymnú skupinku "vagabundov" za druhou a nestál proti žiadnemu konkrétnemu "finálnemu bossovi", tuto už má ale jasného protivníka v závere v podobe starého bossa Cammory zvaného Generál. Kým sa však Betti k nemu prebije a prestrieľa, odnesie si to zopár menších kriminálnikov, ktorý to schytajú občas fakt vypečene (často spomínané napichnutie na železný plot pri úteku). Známy režisér Umberto Lenzi zvládol film po všetkých stránkach bravúrne, jasne sa zameral na akciu, nápady a napr. taký charakter postáv je na úplne druhej kolaji. Ja toto len kvitujem, nepotrebujem pri podobnom filme nejakú romantickú zápletku, filozofovanie či milostné scény, čo len zdržujú...:) Podobné filmy pozerám len kvôli rýchlej akcii, prestrelkám a nahánačkám. Tých je vo filme požehnane, takže spokojnosť bola fakt vysoká...

Nenáročný slasher so šablonovitými postavami a predvídatelným dejom. Prvý diel som nevidel a ani ma už teraz nezaujíma. Našlo sa však naštastie zopár atmosférických častí (nemocnica) takže také zlé to nebolo, ale zase som si potvrdil, že tento druh hororu nie je nič pre mňa...

Jednej noci príde v londýnskej vile k veľkej tragédii. Náhle vypukne požiar v spálni a žena, ktorá je obkľúčená plameňmi nemá inú možnosť, ako horiaca vyskočiť z okna... Zostáva po nej dcéra, a manžel ktorý sa živí nakrúcaním dokumentárnych filmov o umení pre stanicu BBC. Nakrúcanie ho zavedie do starobylého mestečka Spoleto v Taliansku, kde v jednej starej opustenej vile objaví záhadný obraz... Je na ňom znázornená padajúca horiaca žena. Obraz ho priam magicky priťahuje, akoby tušil, že tá horiaca a a padajúca postava je jeho nebohá manželka. Na obraze je však viacero postáv.... V roku 1975 si známy taliansky scenárista a režisér Dallamano vybral pre svoj film v tom čase veľmi populárny "satanský" námet. Sledujeme tu teda pre podobný horor typické klišé, obsahujúce starobylú kliatbu, posadnuté maloleté dievča a samozrejme tragické udalosti, ku ktorým prichádza počas celého filmu. Oproti slávnejším anglicko-americkým filmom ako The Exorcist či Omen však Massimo Dallamano boduje oveľa jemnejšou a smutnejšou atmosférou. Oproti temnejším filmom s podobnou tématikou s mohutnou hudbou, je tu jemná hra s kamerou, citlivá hravá hudba a dôraz na dekorácie a prostredie, kde sa jednotlivé scény odohrávajú.. Napr. smutné repliky a rozhovory postáv si vypočujeme vždy v žltých jesenných parčíkoch a interiéry domov sú spustnuté a ošarpané. Mierne nadpriemerný horor plynie len pomaly, až sa občas sa trošku vlečie. Preto možno by si zaslúžil skôr tri hviezdičky, ale fakt, že som sa párkrát aj zľakol a záverečné rozuzlenie ma trochu (príjemne) prekvapilo, nemám problém oceniť prácu takého talentovaného tvorcu ako Dallamano aj vyššie...